DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II

90 Tamže.

91KATKOV, Michail Nikiforovič. Cobranie peredovych statej Moskovskich vedomostej 1881 g. Moskva: Izdanie C.P. Katkovoj, 1897, s. 30.

92 KUZMIN – KARAVAEV, Vladimir Dmitrievič. Zemstvo i derevnja. 1898 – 1903. Stati, referaty, doklady i reči. S. Peterburg: Obščestvennaja poľza, 1904, s. 327.

93SOKOLOV, Nikolaj Kirillovič. O načalach i formach duchovnogo suda. In. Pravoslavnoe obozrenie, 1870, č. 5, s. 21.

94Čl. 1 - 2 Zákona o zriadení súdnych orgánov

95Postavenie vojenských súdov zreformoval Vojenský súdny poriadok z r. 1867, obchodné súdy pôsobili od r. 1832 v Petrohrade, Moskve a Odese podľa Zákona o obchodnom procese.

96Volostné súdy boli do súdneho systému inkorporované v r. 1838 pre štátnych nevoľníkov, po osolobodení nevoľníkov bola ich pôsobnosť rozšírená na všetkých roľníkov. Činnosť roľníckych volostných súdov, upravená vo Všeobecnom nariadení o roľníkoch, oslobodených z nevoľníckej závislosti z r. 1861, mala byť ukončená súdnou reformou r. 1864, avšak tá tieto súdy nezlikvidovala. Roľnícke volostné súdy, tak zostali jedinými poreformnými súdmi fungujúcimi na stavovskom princípe.

97Alexandr Bernaševskij odôvodňuje inštitút čestných zmierovacích sudcov tým „aby osoby zasluhujúce si úplnú úctu a dôveru, neprišli pre svoju pracovnú či osobnú zaneprázdnenosť o možnosť podieľať sa na výkone spravodlivosti“. BERNAŠEVSKIJ, Alexandr. Sud v starinu i v naše vremja. Moskva: Tipografia M.P.Ščepkina, 1905, s. 91.

98S výnimkou funkcie prokurátora, jeho zástupcu, zamestnanca polície a zariadení na výkon trestu odňatia slobody a funkcie starešinu volosti.

99FOJNICKIJ, Ivan Jakovlevič. Kurs ugolovnogo sudoproizvodstva. S. Petersburg: Občestvennaja poľza, 1912, s. 290.

100Funkcia notára je taktiež jednou z “noviniek“ implementovaných do ruského prostredia súdnou reformou. Podľa čl. 420 ZZSO notariáty vznikali v gubernských a újazdných mestách, pôsobili pod dohľadom súdov.

101Zjazd pozostával z predsedu, stáleho člena (vyberal sa spomedzi zmierovacích sudcov okrsku, kombinujúc činnosti sudcu s povinnosťami úradníka pri príprave zasadaní zmierovacieho zjazdu) a zmierovacích sudcov okruhu, pri zjazde pôsobili aj sekretár a kancelária.

102V prípade neprítomnosti okrskového zmierovacieho sudcu v okrsku, napr. z dôvodu dovolenky, choroby, rodinných dôvodov, zjazd delegoval jeho povinnosti na čestného zmierovacieho sudcu, ktorý však ani v takomto prípade nemal nárok na plat či inú odmenu.

103Podľa počtu kolégií rozlišujeme štyri druhy okružných súdov – okružné súdy prvého typu (okružné súdy sídelných miest Moskvy a Petrohradu), ktoré sa členili na šesť a viac kolégií, okružné súdy druhého typu s tromi kolégiami, okružné súdy druhého typu s dvomi kolégiami a súdy štvrtého typu, ktoré sa na kolégiá nedelili.

104Výjazdové zasadania sa uskutočňovali podľa harmonogramu, zostaveného predsedom súdu v budovách, kde sídlili zjazdy zmierovacích sudcov.

105Senát mal tiež “nesúdne“ oddelenia – Prvé oddelenie poskytovalo výklad zákonov, vykonávalo vrchný dohľad nad štátnymi úradmi a riešilo sťažnosti občanov na ich rozhodnutia. V r. 1884 bolo v rámci Senátu vytvorené oddelenie, zodpovedné za riešenie sťažností roľníkov na gubernské orgány a otázok súvisiacich s právnymi vzťahmi k pôde. ISAEV, Igor Andeevič. ^{Istorija gosudarstva i prava Rossii. Moskva: Prospekt, 2012, s. 458.}

106Na splnenie tejto podmienky postačovalo, ak mal kandidát v čase volieb bydlisko v gubernii, do ktorej patril okrsok, kde kandidoval.

107Všeobecnými predpokladmi pre výkon akejkoľvek verejnej funkcie boli ruská národnosť, dovŕšenie veku 25 rokov, mužské pohlavie, mravná bezúhonnosť.

108KONI, Anatolij Fedorovič. Otci i deti sudebnoj reformy. Moskva: Statut, 2003, s. 109.

109Nadobudnúť potrebné roky praxe bolo možné aj vďaka funkcii tzv. kandidátov na funkcie v súdnictve, postavenie ktorých upravoval čl. 407 a nasl. ZZSO. Boli nimi absolventi právnických fakúlt, pôsobiaci na okružných súdoch, súdnych komorách, alebo pridelení k prokurátorovi týchto súdov. Do funkcie kandidátov určených súdov ich vymenúval minister spravodlivosti alebo predsedovia okružných súdov a súdnych komôr na základe žiadosti. Kandidáti skladali prísahu a mali postavenie osôb pôsobiacich v štátnej službe, nedostávali však nijaký plat.

110Zastávať funkciu na všeobecnom súde nemohli rovnaké kategórie osôb ako v prípade zmierovacích súdov, t.j. duchovní, cirkevní hodnostári, osoby, proti ktorým je vedené vyšetrovanie či súdne konanie a dlžníci, ktorým bol pre márnivosť ustanovený opatrovník.

111Výnimkou bol výber prvých sudcov novootvorených súdov, ktorých vyhľadal sám minister.

112Ak sudca sám nepožiadal o uvoľnenie z funkcie, predseda súdu bol povinný písomne sudcu vyzvať na rezignáciu, ak tak neurobil, predseda súdu ho z funkcie uvoľnil svojim rozhodnutím.

113VILENSKIJ, Boris Veniamovič. Rosijskoe zakonodateľstvo X-XX vekov: Teksty i kommentarii: v 9-ti tomach. Tom 8. Sudebnaja reforma. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1991, s. 168.

114Neodvolateľnosť sa nevzťahovala na zamestnancov súdnych kancelárií a súdnych úradníkov, ktorí z vôle zákonodarcu naopak „musia byť závislí od súdov, na ktorých pôsobia.“ Neodvolateľnými neboli ani prokurátori a ich asistenti, nakoľko títo „pri všetkej vážnosti svojich povinností, zostávajú orgánmi výkonnej moci, sústredenej v osobe ministra spravodlivosti ... vo vzťahu ku ktorému nemôžu mať nezávislé postavenie“. VILENSKIJ, Boris Veniamovič. ^{Rosijskoe zakonodateľstvo X-XX vekov: Teksty i kommentarii: v 9-ti tomach. Tom 8. Sudebnaja reforma. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1991., s. 169}

115I. J. Fojnickij uvádza dva dôvody, pre ktoré bola nezlučiteľnosť funkcií zakotvená v ZZSO – garancia nezávislosti a zabezpečenie riadneho plnenia povinností sudcu, aby každý, kto nastupuje do služby na súde „vložil do nej všetku svoju energiu, všetky svoje sily, nerozptyľujúc sa vedľajšími úlohami“. FOJNICKIJ, Ivan Jakovlevič. Kurs ugolovnogo sudoproizvodstva. Tom 1. S. Peterburg: Občestvennaja poľza, 1912, s. 559.

116Snaha oddeliť súdnu moc od administratívnej sa aktívne uplatňovala už od reforiem Petra Veľkého v 18. storočí, v dôsledku ktorých bola vytvorená funkcia gubernátora, no do prijatia zákonov súdnej reformy sa miera vplyvu hlavy gubernie na fungovanie jej súdov sústavne menila. Reformami Kataríny II. boli gubernátorom odňaté právomoci vzťahujúce sa na súdy, no bola im ponechaná dozorná právomoc. Vytvorenie Ministerstva spravodlivosti v r. 1802 viedlo k obmedzeniu gubernátora pri vymenovaní sudcov a Všeobecný príkaz gubernátorom z r. 1837 zosústredil ešte väčšiu moc v rukách ministrov. čím personálne právomoci gubernátorov nadobudli výsostne kontrolný charakter. V praxi však bola situácia iná.

117Kontrolnú právomoc vyšších súdov nad súdmi nižšieho stupňa, nazývanú aj vnútorný alebo blízky dozor vykonávali Kasačné oddelenia Senátu nad všetkými súdnymi orgánmi a ich zamestnancami v celom impériu, súdne komory nad všetkými súdnymi orgánmi a ich zamestnancami naschádzajúcimi sa v územnom obvode ich pôsobnosti a zjazdy zmierovacích sudcov nad zmierovacími sudcami pôsobiacimi v ich územnom obvode.

118Disciplinárna a trestnoprávna zodpovednosť sudcu bola zakotvená priamo v ustanovení čl. 261 ZZSO. Občianskoprávnu zodpovednosť obsahujú čl. 1331-1336 Zákona o občianskom procese.

119Ak vo veci rozhodoval nepríslušný súd alebo nepríslušne zložený súd, súd vo veci rozhodol bez vypočutia obvineného, ak trest určený rozhodnutím bol vyšší ako trest upravený zákonom, alebo ak trest odporoval zmyslu zákona.

120Pre porovnanie – v predreformnom období zarábal sudca újazdného súdu od 500 do 706 rubľov ročne, člen trestného súdu 431 rubľov a 11 kopejok, predseda trestného súdu mal plat 1 724 rubľov a 40 kopejok ročne.

121Prvýkrát sa o poverených v písomnej forme zmieňujú Psovské a Novgorodské súdne gramoty v 15. storočí. Podľa Psovskej gramoty služby poverených mohli využívať ženy, starci, invalidi a mnísi. Podľa Novgorodskej súdnej gramoty mohol služby poverených využívať ktokoľvek. Takéto ustanovenie nachádzame aj v Sudebníku z r. 1497. Sobornoe uloženie z r. 1649 povereným venuje niekoľko ustanovení. Termín advokát bol v ruských právnych normách použitý po prvý krát v r. 1716 vo vojenských zákonoch Petra I., kde sa jedna z hláv volala O advokátoch a splnomocnencoch a upravovala ich práva a povinnosti. Do r. 1864 sa advokácia v Rusku vyskytovala v troch formách: ako advokácia Západného kraja ( t.j. deviatich gubernií západnej časti európskeho Ruska), kde advokáti pôsobili pri všetkých súdoch, tak svetských, ako aj duchovných, pričom advokátom sa mohol stať šľachtic vlastnici majetok, ktorý poznal zákony a zložil predpísanú prísahu, inštitút zástupcov pri vyšetrovaní, ktorými boli predstavitelia stavu, do ktorého patril obvinený, pričom v prípade roľníkov mohol byť zástupcom statkár a inštitút prísažných zástupcov pri obchodných súdoch.

122KONI, Anatolij Fedorovič. Sobranie cočinenij v vosmi tomach, Tom 5. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1968, s. 144.

123Ustanovenia 1709, 1710 a 1711 Trestného zákona.

124Okrem oficiálnej advokácie vykonávanej prísažnými poverenými existovala v Rusku aj tzv. advokácia nelegálna. Vysoký majetkový cenz prísažnej advokácie, množstvo povinností a prísna kontrola zo strany Rady a súdu odrádzala mnohých právnikov od postavenia prísažného povereného. Zastupovaniu klientov v občianskoprávnych veciach sa preto venovali na základe poverenia. V súlade so zákonmi Ruského impéria sa “neprísažným“ právnym zástupcom mohol stať každý, komu to zákon nezakazoval^. Pokusom regulovať činnosť týchto osôb bol zákon z 25. mája 1874 ustanovujúci pravidlá o osobách, majúcich právo byť poverenými v súdnych konaniach. V súlade s týmito pravidlami poverenými v konaní tak pred všeobecnými, ako aj zmierovacími súdmi mohli byť osoby, disponujúce osobitnými osvedčeniami na právo zastupovať v cudzích veciach, tzv. súkromní poverení. Formu osvedčenia ustanovovalo Ministerstvo spravodlivosti. Osvedčenie vydávali Zjazdy zmierovacích sudcov, okružné súdy a súdne komory na základe žiadosti kandidáta. Oprávňovali povereného na zastupovanie na tom súde, ktorý osvedčenie vydal a na základe želania klienta aj pred apelačným alebo kasačným súdom. V roku 1913 v Rusku pôsobilo 5397 súkromných poverených. Početná existencia súkromných poverených predstavovala konkurenciu pre prísažných poverených a sťažovala predovšetkým novým advokátom možnosti profesionálneho uplatnenia.

125KONI, Anatolij Fedorovič. Otci i deti sudebnoj reformy. Moskva: Statut, 2003, s. 230.

126TRONICKIJ, Nikolaj Alekseevič. Advokatura v Rossii i političeskie proceccy 1866-1904 gg. Tula, 2000, s. 31.

127Tamže.

128SEKIRINSKIJ, Sergej Sergeevič, FILIPPOVA Тatijana Aleksandrovna. Rodoslovnaja rossijskoj svobody. Moskva: Vysšaja škola, 1993, s. 86.

129Prokuratúra bola v Rusku založená v r. 1722, kedy boli vytvorené funkcie generálneho prokurátora a vrchných (ober) prokurátorov pri Senáte a prokurátorov národných súdov. Prokurátori národných súdov sa stali základom gubernskej prokuratúry, vznikajúcej v 30-tych rokoch 18. storočia. Po vytvorení ministerstva spravodlivosti v r. 1802 dochádza ku kumulácii funkcií ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora a gubernská prokuratúra sa vo významnej miere stáva orgánom ministerstva spravodlivosti v guberniách. Jej základnou náplňou bol dohľad nad miestami výkonu trestu odňatia slobody, mala však aj dozerať nad pôsobením gubernských orgánov a polície. Právna úprava prokuratúry nebola ucelená, právne normy regulujúce jej postavenie a úlohy, boli rozosiate vo viacerých zákonoch.

130MURAVEV, Nikolaj Valerianovič. Prokurorskij nazdor v jego ustrojstve i dejateľnosti. Tom 1. Moskva: Universitetskaja tipografija. 1889, s. 5.

131Sudebnye ustavy 20. nojabrja 1864 goda. Sankt Petersburg: Tipografija vtorogo otdelenija E.I.V. kanceljarii, 1867, s. 53.

132Pôvodné znenie ustanovenia 132 Zákona o zriadení súdnych prokurátorov tak umožňovalo zastupiteľnosť prokurátorov v prípade choroby či neprítomnosti. V roku 1872 bolo ustanovenie doplnené o možnosť nadriadeného prokurátora nahradiť nižšie postaveného prokurátora v akejkoľvek ním vedenej veci.

133MOJSINOVIČ, Anna Nikolaevna. Sudebnaja reforma 1864 g. v ocenkach covremennikov i issledovatelej vtoroj poloviny XIX-načala XX vv. Jaroslavľ: Jaroslavskij gosudarstvennyj universitet imenii P. G. Demidova, 2006, s. 184.

134KONI, Anatolij Fedorovič. Sobranie cočinenij v vosmi tomach, Tom 4. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1967, s.194.

135Podľa ustanovenia 136 ZZSO „ ak je pri riešení veci súdom zistené porušenie zákona, prokurátor okružného súdu, nezávisle od rozhodnutia súdu vo veci na základe zákonov trestného a občianskeho procesu, oznámi zistené porušenie zákona prokurátorovi súdnej komory, od ktorého závisí predloženie predmetnej veci na posúdenie ministrovi spravodlivosti.“

136GREDINGER, Fedor Iossipovič. Prokurorskij nazdor za pjaťdesjat let, istekšich so vremeni preobrazovanija po Sudebnym Ustavam Imperatora Aleksandra II. In. DAVIDOV Vladimir Nikolaevič, POLJANSKIJ Nikolaj Nikolaevič. Sudebnye ustavy 20 nojabrja 1864 za 50 let. Tom 2. Sankt Peterburg: Senatskaja tipografija, 1914. s. 238.

137Napríklad A.F. Koni označoval porotný súd aj za „najlepšiu časť súdnej reformy, založenú na dôvere k národnému duchu“. KONI, Anatolij Fedorovič. Sobranie cočinenij v vosmi tomach, Tom 4. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1967, s. 43.

138Podľa čl. 24 a 25 Trestného zákona sa obmedzením stavovských práv rozumela strata šľachtického titulu, čestných titulov, zákaz pôsobiť v štátnej a verejnej službe, pozbavenie duchovnej hodnosti, zákaz voliť a byť volený do verejných a čestných funkcií. Pozbavenie stavovských práv znamenalo pozbavenie manželských, rodičovských a majetkových práv.

139K práci komisií existovali mnohé výhrady, ako poznamenáva A.F. Koni: „Za prvých pätnásť rokov od zriadenia porotných súdov tieto komisie pôsobia tak nedôkladne, že do zoznamov porotcov zapisovali duševne chorých, mŕtvych, slepých a hluchých, starších ako 70 rokov atď.“ KONI, Anatolij Fedorovič. Prisjažnye zasedateli. Moskva: Statut, 2003, s. 33.

140„Účasť v porotnom súde nie je právom, ale povinnosťou voči spoločnosti, a to povinnosťou vážnou, táto povinnosť neprináša jednotlivcovi žiadne výhody, naopak, býva často spojená so značnými stratami.“ VLADIMIROV, Leonid Evstafevič. Sud prisjažich. S. Peterburg: Izdateľstvo SGU, 2009. s. 51.

141Rozsah majetkového cenzu sa rôznil v závislosti od miestnych pomerov, v Moskve, Peterburgu a Odese musel kandidát vlastniť nehnuteľný majetok v hodnote minimálne 2000 rubľov, v sídlach gubernií minimálne 1000 rubľov, v ostatných mestách minimálne 500 rubľov, alebo vlastnil aspoň sto desiatin pôdy, prípadne mať príjem vo výške aspoň 200 rubľov, v Moskve a Petrohrade aspoň 500 rubľov. Majetkový cenz nebol vysoký, najmä pokiaľ ide o požadovanú výšku príjmu, mal však zabrániť, aby sa medzi porotných sudcov aspoň v prvom období nedostali najbiednejší a najnevzdelanejší z radov bývalých nevoľníkov. Idea o účasti všetkých vrstiev spoločnosti na výkone súdnej moci tak dostala realitou odôvodnené mantinely.

142Represívnosť porotných súdov,t.j. pomer medzi počtom obžalovaných a počtom odsúdených, predstavovala v rokoch 1873-1878 64,3%, represívnosť ostatných súdov v tom istom období predstavovala 72,6%. DEMIČEV, Aleksej Andreevič. Sravniteľno-pravovoe issledovanie suda prisjažnych v Rossii (istorija i sovremennosť). Nižnij Novgorod, 2003, Dissertacija kandidata juridičeskich nauk, Nižnegorodskij universitet, Juridičeskij fakuľtet.s.247.

143Takýto postoj spočiatku nebol cudzí ani A.F. Konimu, ktorý k poslaniu porotných súdov uviedol: „porotcov sa nedopytujú na to, či obžalovaný spáchal protiprávne konanie, ale či je vinný, v tom, že ho spáchal, nie fakt, ale vnútorná stránka osobnosti obžalovaného, v ňom vyrašiaca, podlieha ich súdu. Svojou otázkou o vine obžalovaného vytvára súd osobitý interval medzi faktom a vinou, pričom potrebuje, aby porotcovia, riadiac sa výlučne hlasomsvojho svedomia a pamätajúc na svoju veľkú mravnú zodpovednosť, naplnili tento interval úvahami, v svetle ktorých sa obžalovaný ukáže byť človekom vinným alebo nevinným“. KONI, Anatolij Fedorovič. Sobranie cočinenij v vosmi tomach.Tom 4. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1967, s. 220.

144Porotné súdy nezriedka rozhodli o nevine páchateľov preukázaných drobných krádeží, ktorých obhajcovia argumentovali, že s ohľadom na ich chudobu, je krádež ich jedinou možnosťou prežiť.

145Historik V.I. Gerie, častý člen porotných súdov zanechal zápis, podľa ktorého jeden z porotcov ostatným členom poroty tvrdil, že „úlohou poroty je milovať“. Historik ďalej uviedol, že „vo všeobecnosti som medzi porotcami často nachádzal rozumný pohľad na prejednávaný skutok, no vždy sa našli filantropi, poukazujúci na voľajaké vedľajšie okolnosti“. DEMIČEV, Aleksej Andreevič. Sravniteľno-pravovoe issledovanie suda prisjažnych v Rossii (istorija i sovremennosť). Nižnij Novgorod, 2003, Dissertacija kandidata juridičeskich nauk, Nižnegorodskij universitet, Juridičeskij fakuľtet.s. 99.

146G.A. Džanšiev cituje túto myšlienku akademika V.P. Bezobrazova z r. 1866. DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Epocha velikich reform. Istoričeskie spravki. Moskva: Tipo-litografia B.M. Voľfa, 1907, s.81.

147Prvá kniha ZOP sa vnútorne členil na štrnásť hláv – O pôsobnosti, O zástupcoch, O predložení žaloby a predvolaní na súd, O priebehu konania pred zmierovacím sudcom, O dôkazoch, O zabezpečení žalôb, O rozhodnutí, O rozhodnutí v neprítomnosti a o odvolaní, O výkone rozhodnutí zmierovacích sudcov, O obžalobe rozhodnutí zmierovacích sudcov, O priebehu konania na zjazdoch zmierovacích sudcov, O zmene rozhodnutí zmierovacích sudcov a ich zjazdov, O vylúčení zmierovacích sudcov a členov zjazdov zmierovacích sudcov, O trovách konania.

148Druhá kniha ZOP sa vnútorne člení na päť častí - O konaní na všeobecných súdoch, O pravidlách podávania opravných prostriedkov proti súdnym rozhodnutiam, O lehotách, o trovách konania, O výkone súdnych rozhodnutí. Časti sa členia na hlavy, tie na oddiely. Celkovo ZOP obsahuje 1400 článkov.

149Verejnosť súdneho konania bola už v štádiu prípravy súdnej reformy vnímaná ako zásadná záruka spravodlivého súdneho procesu: „Verejnosť a ústnosť súdneho procesu je pre rýchlosť a správnosť konania a pre minimalizáciu zneužitia práva tým najdôležitejším opatrením. Poškodený a obžalovaný v ňom nájdu ochranu pred neprávosťou, súd povzbudenie k správnemu rozhodnutiu.“ GESSEN, Iosif Vladimirovič. Sudebnaja reforma. Sankt Petersburg: Tipolitografija F. Vajsberga i P. Geršunina, 1905, s. 36-37.

150„Myšlienka o tom, že strany lepšie ako ktokoľvek iný, budú objasňovať okolnosti veci, sa zďaleka nie vždy potvrdzuje v živote, a to predovšetkým preto, že na objasnenie veci sú potrebné poznatky z oblasti právnej vedy, pretože je potrebné najskôr poznať pravidlo, pod ktoré sa subsumujú žalobné nároky alebo vyjadrenia. Bez toho strana nemôže vyhrať spor a súd zistiť okolnosti skutkového deja.“ BOROVIKOVSKIJ, Aleksandr Ľvovič. Otčet sudi. Tom III. S. Peterburg:Tipografija Pravda,1909, s. 31.

151Tamže.

152Hoci tvorcovia reformy aspoň navonok považovali formuláciu čl. 1 ZTP za dostatočnú garanciu oddelenia súdnej a výkonnej moci, našlo sa aj mnoho opačných názorov. Podľa I. J. Fojnického „tvorcovia súdnej reformy nedokázali presadiť pravidlo, ktorým sa obyčajne začínajú západné zákony, podľa ktorého nik iný ako súd nemôže uložiť trest. Zmysel čl. 1 Zákona o trestnom procese je iný: nezaručuje nezávislosť od útlaku, ktorý môže mať miesto v mimosúdnom prejednaní veci, spomínajúc iba súdne konanie a subsumujúc iba súdny proces pod pravidlá zakotvené v tomto zákone. Paralelne so súdnym konaním tak umožňuje aj mimosúdne prejednanie věci, vedenie ktorého je upravené v iných zákonoch.“ FOJNICKIJ, Ivan Jakovlevič. Kurs ugolovnogo sudoproizvodstva. S. Peterburg: Občestvennaja poľza, 1912,s.14. Napriek tomu, že mnoho autorov formuláciu čl. 1 naopak obhajovalo neskorší vývoj udalostí dal za pravdu skeptikom.

153Napriek výhradám voči formulácii čl. 1 ZOP boli základné zásady ZOP hodnotené odbornou verejnosťou vo všeobecnosti kladne, napríklad právnik M. P. Čubinskij na ich margo uviedol: „pravidlo o rozbore veci čo do podstaty nie viac ako dva razy, rozšírenie práv súdu pri výklade zákonov, späté so zákazom odmietnuť rozhodovať pre nejasnosti alebo medzery v zákone - všetko to malo viesť k rýchlosti súdu, odstraňujúc jednu z najvážnejších príčin predchádzajúcich nekončených ťahaníc.“ ČUBNICKIJ, Michail Pavlovič. ^{Stati i reči po voprosam ugolovnogo prava i processa. Tom. 2. (1906 – 1911 gg). S. Peterburg: Občestvennaja poľza, 1912, s. 182.}

154Slovo “gerb“ znamená v ruštine znak, pečať, erb. “Gerbovaja bumaga“ (гербовая бумага) je osobitný druh papiera, na ktorý sa spisovala žaloba podávaná na všeobecný súd, a ktorý si musel žalobca kúpiť, čím v podstate platil súdny poplatok. Kvôli neexistencii ekvivalentu v slovenskej právnej terminológií a významovej nepresnosti použitia doslovného prekladu (“pečatný papier“, “papier so znakom“), bude aj v ďalšom texte používaný pojem “gerbový papier“.

155S výnimkou listín vydaných notármi a osvedčených zákonom predpísaným spôsobom, ktorých pravosť nebolo možné spochybniť.