DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II

2.2 Príprava súdnej reformy
Už na úvod svojej vlády, v Manifeste 19. marca 1856, vydanom pri príležitosti ukončenia Krymskej vojny, Alexander II. vyjadril želanie, aby na súdoch „vládli pravda a milosrdenstvo“. V podmienkach jestvujúceho súdneho systému by však tieto vznešené hodnoty nachádzal iba ťažko. Súdnictvo, vykonávané na základe „nesúvisiacej zbierky ustanovení rozličných období“⁴⁹, bolo prakticky orgánom výkonnej moci⁵⁰, malo stavovský a byrokratický charakter. Súdny systém zneprehľadňovala súčasná existencia veľkého množstva osobitných súdov⁵¹ rôznych inštancií s nejasnou pôsobnosťou, medzi ktorými mohol prípad roky putovať. V konaní sa uplatňovala zásada formálneho hodnotenia dôkazov, neverejnosti pojednávania, obvinený nemal právo na obhajobu, proces bol inkvizičný a písomný. Tieto faktory spolu s všeobecne nízkou právnou gramotnosťou sudcov, ich nezriedka otáznym mravným profilom a obrovským rozmachom korupcie⁵², viedli k faktickej nevymožiteľnosti práva⁵³, negatívne vnímanej všetkými vrstvami spoločnosti.⁵⁴ Naprieč spoločenským spektrom panovala zhoda o nevyhnutnosti reformovania súdneho systému, rozpory vyvolávala otázka, akým spôsobom reformu uskutočniť.

Príprava koncepcie možných zmien súdneho systému nebola zverená ministerstvu spravodlivosti, na čele ktorého stál ultra konzervatívny minister V. N. Panin, ale II. oddeleniu Cárskej kancelárie vedenému grófom D. N. Bludovom. V r. 1843 si Bludov vyžiadal od predstaviteľov súdnych orgánov informácie o nedostatkoch jestvujúceho procesného zákonodarstva a na ich základe zostavil návrh, ako možno niektoré z nedostatkov vylepšiť.⁵⁵ Z povahy navrhovaných zmien je zrejmé, že tento dokument nebol systémovým riešením, ale mal iba kozmetický, takpovediac paliatívny charakter. Aj tieto mierne vylepšenia však vzbudili nevôľu ministra spravodlivosti, ktorý ich vnímal ako príliš smelé⁵⁶ a ^{Bludovov návrh odmietol.} Už pri prvom reálnom reformnom pokuse⁵⁷ v roku 1857 - projekte občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol výrazom úsilia vytvoriť efektívny zákon regulujúci riešenie vlastníckych sporov, a tým stabilizovať ekonomiku krajiny, nachádzajúcu sa v kritickom stave, na seba narazili dve myšlienkové koncepcie budovania súdnictva – tzv. liberálna a konzervatívna. Liberáli, ktorých vzorom boli západoeurópske krajiny, požadovali úplnú prestavbu celého súdneho systému⁵⁸, kým konzervatívci, ktorí si želali hľadať východisko v historickej skúsenosti Ruska, by sa uspokojili iba s miernymi zmenami, riešiacimi najpálčivejšie problémy. Neželali si, aby do ruského súdnictva boli zavedené “západoeurópske" princípy nezávislosti súdnej moci, ústnosti, verejnosti, bezprostrednosti, rovnosti strán a inštitút advokácie.⁵⁹

Gróf Bludov sa pokúsil cára presvedčiť o svojej pravde dokumentom objasňujúcim projekt občianskeho súdneho poriadku, v ktorom cára varuje pred unáhleným zavádzaním novôt, na ktoré spoločnosť ešte nie je pripravená a upozorňuje na praktickú stránku veci: „V Rusku sú ľudia, ktorí spoznajúc, a možno priam dôkladne sa naučiac poriadok existujúci v iných krajinách, chceli by teraz vidieť aj v našej domovine verejný súdny proces a advokátov. No nemali by sme najprv vyriešiť otázku: sme my vôbec v Rusku pripravení na takéto novoty, máme dostatočné množstvo takých sudcov, ktorí by boli schopní správne pochopiť vec vyloženú advokátmi, a nájde sa u nás dosť advokátov, spôsobilých predložiť súdu argumenty s potrebnou jasnosťou a prísnou logickou nadväznosťou?“⁶⁰ Alexander II. sa priklonil k Bludovovi: „Úplne zdieľam názor, že ešte nie sme dosť zrelí na zavedenie u nás verejnosti a advokátov; preto si neželám, aby táto otázka bola otváraná v Štátnej rade“.⁶¹

Projekt občianskeho súdneho poriadku bol v Štátnej rade prejednávaný od 15. novembra 1857 do 23. septembra 1858. Hoci v nej spočiatku prevládala podpora Bludovovmu návrhu, postupom času došlo k zmene väčšinového postoja. Najväčšiu zásluhu na tomto obrate mal cárov brat, veľkoknieža Konštatín Nikolajevič, minister námorníctva.⁶² Ten poveril právnika Dmitrija Obolenského vypracovaním kritiky Bludovovho návrhu, ktorú potom zaslal 30 významným štátnym funkcionárom, medzi nimi aj samotnému Bludovovi. Obolenský vo svojej kritike zdôrazňoval, že práve „súdnictvo je základom, na ktorom spočíva celá štruktúra štátnej administratívy“, a teda nie je akousi odnožou výkonnej moci ako v Bludovovom ponímaní. „Absencia súdu bola a stále je neprekonateľnou prekážkou podrývajúcou a kaziacou všetky pokusy o pokrok vnútornej organizácie Ruska, zlepšenie administratívy, rozvoj obchodu a priemyslu, a napokon aj o definovanie vzťahu medzi roľníkmi a statkármi, ktoré zostanú v praxi nevyriešené, pokiaľ autorita medzi týmito dvoma vrstvami, t. j. súdna moc, nebude mať správnu podobu.⁶³ Obolenského memorandum vzbudilo veľkú pozornosť nielen medzi jeho adresátmi. Diskusie v Štátnej rade vyústili do záveru o nevyhnutnosti a možnosti podstatných zmien v existujúcom poriadku občianskeho súdneho konania. Projekt občianskeho súdneho poriadku však podľa záveru Štátnej rady nebol odpoveďou na tieto potreby, predovšetkým pre svoju nesystematičnosť, nesúlad medzi jednotlivými navrhovanými zmenami: „V celom tom zákonnom akte chýba prísna nadväznosť a systém, a preto už v sebe samom nesie zárodky rozpadu a sotva bude v jeho silách prekonať prekážky v boji s existujúcim poriadkom vecí.“ Za príčinu týchto nedostatkov bol označený spôsob zostavovania projektu, nakoľko pri tvorbe zákona je predovšetkým potrebné „jasné určenie jeho hlavných zásad“, od ktorých závisí „celý systém a všetky podrobnosti diela“.⁶⁴ V Štátnej rade presadil jej predseda A. F. Orlov svoj názor o nevyhnutnosti reformovania súdneho systému ako celku, namiesto preskakovania z jedného inštitútu na druhý. Štátna rada preto rozhodla, že je predovšetkým potrebné pripraviť zákon reformujúci samotný systém súdov, bez zmeny ktorého nie je možné efektívne meniť pravidlá súdneho procesu.

V r. 1859 nadobudla diskusia o súdnej reforme verejný charakter. V tlačených médiách sa začali objavovať články o zámere reformovať súdnictvo a jeho možnom obsahu. Táto diskusia pochopiteľné vzbudzovala záujem verejnosti: „Tri veci naliehavo zaujímajú mysliacich ľudí v Rusku po tieto dni: oslobodenie nevoľníkov alebo takzvaná roľnícka otázka, sloboda tlače a verejnosť súdneho procesu. Nemožno nepriznať, že sú to zároveň tri najpodstatnejšie potreby spoločnosti, ktorá sa nechce a nemôže vrátiť k Mikulášovým časom.“⁶⁵

V tejto atmosfére predložil 12. novembra 1859 gróf Bludov cárovi svoj návrh zákona o súdnictve. Podstatou návrhu bol zámer vybrať zo Zbierky zákonov Ruského impéria všetky pravidlá o vnútornom systéme súdnych orgánov, zosystematizovať ich a dať ich do vzájomného súladu. Zároveň predpokladal vytvoriť újazdné súdy pre rôzne stavy. Újazd by sa rozdelil na okrsky pre výkon zmierovacieho súdnictva, v každom okrsku by bol zmierovací sudca, volený šľachtou. Vytvorila by sa profesionálna advokácia, pôsobiaca v občianskoprávnych veciach, ktorá by však bola podriadená súdom, pri ktorých by vyvíjala činnosť. Bludov projekt zjednocoval inštitúty západoeurópskych právnych poriadkov, ako advokácia, prokuratúra, zmierovací súd, dvojstupňové konanie, s feudálnymi súdno-procesnými štruktúrami Ruska, akými boli privilégiá šľachty v súdnom konaní, nerovnosť pred zákonom a závislé postavenie súdnych orgánov. Po návrhu zákona o súdnictve nasledoval 10. decembra 1859 návrh trestného kódexu, zotrvávajúci na inkvizičnom princípe súdneho konania, ktorý nepočítal so zavedením porotného súdu. Ako uviedol Bludov vo svojom objasnení, akejsi dôvodovej správe k návrhu, akuzačný princíp je „do takej miery odlišný od existujúcich pravidiel, že jeho náhle zavedenie, bez predchádzajúcej prípravy národa a jednotlivých výkonných orgánov (…) nás môže vzdialiť od želaného cieľa.“⁶⁶ Bludov ďalej poukazoval na to, že na zavedenie obžalovacej zásady niet v Rusku dostatok kvalifikovaných prokurátorov a obhajcov. Na margo porotného súdu Bludov podotýka: „Ľahko si možno predstaviť pôsobenie takého súdu, keď veľká časť nášho národa nemá nielen právne, no dokonca ani základné vzdelanie, keď poňatie práva, povinnosti a zákona sú tak nerozvinuté a nejasné, že porušenie cudzích práv, najmä zásah do cudzieho vlastníctva, je mnohými vnímané ako bežná záležitosť, iné zločiny sú hrdinstvom a zločinci iba nešťastnými ľuďmi. Pripustením takýchto ideí k rozhodovaniu vážnej, mnohokrát mimoriadne ťažkej otázky o vine a nevine obžalovaného, hrozí priama nezákonnosť.“⁶⁷

Bludovove projekty boli predložené Štátnej rade 14. apríla 1860, kde boli podrobené ostrej kritike tak konzervatívcov, ako aj liberálov. Kritici “sprava“, predovšetkým minister spravodlivosti Panin, žiadali posilnenie navrhovaných kompetencií újazdných súdov a Senátu, kritici “zľava“ mali za to, že nesprávne sú samotné ideové východiská návrhov. V tomto období bola aj verejná mienka všeobecne naklonená liberálnej koncepcii súdnictva. Na propagácii inštitútov buržoáznych právnych poriadkov tak medzi širokou verejnosťou, ako aj vládnucimi kruhmi mal veľkú zásluhu aj sekretár Štátnej rady S. I. Zarudnij. Ten v r.1858 podnikol cestu po Európe zameranú na spoznávanie justičnej praxe európskych krajín. Po svojom návrate preložil a vydal právne poriadky Sardínie, Piedmontu a Maďarska,⁶⁸ a v Ruskom vestníku a Žurnále Ministerstva spravodlivosti publikoval sériu článkov o anglickom súdnom systéme. Aj ďalšie noviny a časopisy začali systematicky uverejňovať články o súdoch a spravodlivosti, v ktorých otvorene poukazovali na potrebu radikálnych zmien súdneho systému, aj v súvislosti s pripravovaným oslobodením nevoľníkov. O zavedenie buržoáznych inštitútov do súdnictva prosili aj zástupcovia šľachty jednotlivých gubernií vo svojich listoch adresovaných cárovi.⁶⁹

Napriek sile verejného hlasu sa nevzdávali ani konzervatívci, v dôsledku čoho sa príprava súdnej reformy dostala do slepej uličky. V r. 1861 cár rozhodol o vyňatí projektu z pôsobnosti II. oddelenia⁷⁰ a o vytvorení komisie, poverenej prípravou programu súdnej reformy. Dominantné zastúpenie v nej mal liberálny názorový prúd.⁷¹ Komisia si stanovila za cieľ vybudovať ruské súdnictvo na desiatich základných kameňoch: oddelenie súdnej moci od výkonnej, verejnosť procesu, neodvolateľnosť sudcov, vytvorenie samostatného zmierovacieho súdnictva na riešenie menej závažných sporov, reorganizácia prokuratúry, zavedenie profesionálnej advokácie a porotných súdov, odstránenie formálneho hodnotenia dôkazov v trestnom konaní, vytvorenie notariátov a kasačného súdu. Výsledkom práce komisie bol program súdnej reformy, nazvaný Základné princípy prestavby súdnej moci v Rusku.

2.3 Základné princípy prestavby súdnej moci v Rusku
Dokument pozostával z troch častí, venovaných systému súdov, občianskemu a trestnému konaniu. Jednotlivým inštitútom v nich nebola venovaná rovnaká pozornosť, čo sa vysvetľovalo tým, že ich autori „počítali s reálnymi alebo vymyslenými protivníkmi a vyzdvihovali na centrálne miesto tie body, ktoré sa pre svoje novátorstvo alebo protikladnosť s minulým mohli stretnúť s najvážnejšími pochybnosťami a námietkami“.⁷²

V oblasti systému súdnictva zakotvovali princípy vytýčené prípravnou komisiou v procese ich tvorby. Čl. 1 vyhlasoval oddelenie súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej. Ďalšie články upravovali postavenie zmierovacieho súdnictva v podobe jedného sudcu v újazdoch a mestách na riešenie občianskoprávnych a trestnoprávnych vecí menšej vážnosti. Všeobecným súdom prvého stupňa mali byť okružné súdy, súdom druhého stupňa súdne komory a na čele systému súdov mal stáť Senát ako kasačný súd. Pri okružnom súde a súdnej komore pôsobil prokurátor, pri kasačnom oddelení Senátu vrchný prokurátor. Na čele prokuratúry stál minister spravodlivosti ako generálny prokurátor. Veľká pozornosť bola venovaná porotným súdom.

V rámci občianskeho súdneho procesu sa kládol dôraz na inkorporovanie dispozičného princípu konania, a vytvorenie dvoch variánt procesu - štandardnej, prebiehajúcej na okružnom súde a skrátenej v konaní pred zmierovacím sudcom. Aj v občianskom súdnom procese malo byť zreteľné oddelenie súdnej a výkonnej moci, dvojinštančnosť konania, nahradenie stavovských súdov všeobecnými. Snaha zefektívniť výkon súdnictva sa prejavila určením lehôt na realizovanie jednotlivých úkonov súdu a obmedzením počtu listinných dôkazov, ktoré môžu strany predkladať na dve listiny pre každú sporovú stranu. Do civilného procesu sa zavádza ústnosť, verejnosť a bezprostrednosť, menia sa pravidlá účasti prokurátora v občianskoprávnych veciach.

V oblasti trestného konania vychádzala koncepcia reformy súdnictva najmä z nutnosti odstránenia doktríny formálneho dokazovania tak, aby pravidlá o sile dôkazov v zákonoch slúžili iba ako pomôcka pri rozhodovaní o vine a nevine obžalovaných podľa vnútorného presvedčenia sudcu, založeného na dokazovaní vykonanom pred súdom, a z nevyhnutnosti zakotvenia zásady, že rozsudok môže byť iba odsudzujúcim alebo oslobodzujúcim, ponechanie obžalovaného v podozrení – traumatizujúci inštitút doreformného súdnictva – bolo označené za neprípustné. Demokratizácia súdneho konania však nebola úplná - obžalovaný nemal právo na obhajobu v prípravnom konaní, a v konaní o trestných činov proti štátu o vine a nevine obžalovaného nerozhodovali porotné súdy, ale kolégium troch sudcov za účasti zástupcov stavov. Autori Základných princípov vo svojom prvotnom návrhu presadzovali, aby sa aj tieto trestné činy prejednávali za účasti porotných súdov⁷³, pre odpor Štátnej rady však boli nútení od tohto zámeru upustiť.

Z obsahu Základných princípov tak bolo zrejmé, že sa presadila liberálna koncepcia reformy súdnictva podľa vzoru západoeurópskych krajín, alebo lyricky povedané, reformátori sa „neuchýlili k polovičatým opatreniam, ktoré objektívne neprinášajú úžitok, rozhodli sa presadiť do ruskej zeme, silou kontinuity pokroku, európsky súd so všetkými jeho skvelými formami, garantujúcimi správny výkon spravodlivosti.“⁷⁴

Základné princípy boli v apríli 1862 predstavené Alexandrovi II., ktorý ich postúpil rokovanie Štátnej rady. Tam ich prejednávali od 28. apríla do 30. júla a od 2. do 4. septembra 1862. Následne cár rozhodol o ich publikovaní v tlači. Išlo o v ruských pomeroch unikátny krok, keďže o legislatívnych projektoch sa nikdy predtým verejne nediskutovalo.

29. septembra 1862 boli Základné princípy uverejnené v Žurnále ministerstva spravodlivosti. Program súdnej reformy následne riešili všetky relevantné noviny a časopisy, už za prvé dva mesiace po jeho publikovaní mu bolo venovaných 400 príspevkov v tlači.⁷⁵ Hoci sa vyskytli aj kritické hlasy, vo všeobecnosti sa verejná diskusia niesla v nadšenom duchu.⁷⁶„Nakoniec sa veľké dielo prestavby uskutočňuje! Radujeme sa, nadchýňame sa. Iba jedno si želáme, aby tieto reformy boli čím skôr uvedené do života.⁷⁷

Málopočetná kritika sa sústredila najmä na poukazovanie na nedostatok “kádrov“ spôsobilých zastávať funkcie v navrhovaných súdnych orgánoch a zasadať v porotných súdoch. Najostrejšie odsúdili súdnu reformu slavianofili na stránkach svojich novín Deň. Vychádzajúc z koncepcie historických základov práva, považovali Základné princípy za odtrhnuté od vývoja ruskej spoločnosti a nenachádzali v nich dostatočne sprítomnenú podstatu národa. Naďalej zotrvávali na svojom presvedčení, že pre zlepšenie súdnictva bude dostatočným preskúmať existujúce zákony, zosystematizovať ich a vzájomne zosúladiť. Presvedčivo vyargumentovať takýto postoj bolo v realite doreformnej súdnej praxe v podstate nemožné. Pravdivou sa zdá byť preto téza, že podstatou slavianofilskej koncepcie skôr než logika veci bolo:„Myšlienka, že Rusko môže rukami nohami nasledovať jednoduché teórie demokratického kódexu Napoleonovho, zdá sa týmto smutným náturám akousi nekonečnou drzosťou“.⁷⁸

27. septembra 1862 cár potvrdil plán prípravy konkrétnych krokov k reformným zákonom. Príprava bola zverená Cárskej kancelárií, podieľali sa na nej aj predstavitelia Ministerstva spravodlivosti, členovia komisie, ktorá pripravila Základné princípy a významní právnici tej doby. Zákony boli prejednávané v Štátnej rade v máji a júni 1864, cárom boli potvrdené 20. novembra 1864. Súdna reforma pozostávala zo štyroch zákonov - Zákon o zriadení súdnych orgánov, Zákon o trestnom procese, Zákon o občianskom procese a Zákon o trestoch, ukladaných zmierovacími sudcami.
2.4 Súdna reforma a samoderžavie
Ako je zrejmé aj z predchádzajúceho textu, postoj Alexandra II. k obsahu súdnej reformy sa vyvíjal v čase. Cárov Manifest z 19. marca 1856 svedčí o túžbe po spravodlivom súdnom systéme, nespomína však konkrétne prostriedky – snáď s výnimkou zásahu spásonosnej Božej prozreteľnosti, ako tento cieľ dosiahnuť. Vedomosti cároviča Alexandra o práve pramenili z prednášok, ktoré mu v r. 1835 – 1837 dával M. M. Speranskij, v ponímaní ktorého bolo právo zásadne “pod štátom“, pričom súdnictvo, chápané ako menej významná vetva administratívy, bolo spolu s políciou nástrojom ochrany poriadku.⁷⁹ Možno preto predpokladať – aj na základe korešpondencie s grófom Bludovom citovanej v predchádzajúcej kapitole, že Alexander II. nenastúpil do úradu s úmyslom implementovať v Rusku západoeurópske právne poriadky. Nevyhnutnosť zmeniť existujúci súdny systém sa cárovi vyjavovala postupne – tak ako Bludovove návrhy narážali na tvrdú liberálnu opozíciu, a ako sa k slovu dostávala realita v podobe prudko sa rozvíjajúcich ekonomických vzťahov, na účinnú kontrolu ktorých nebolo viac možné slepo aplikovať cárske výnosy v prítmí súdnej kancelárie. Rozvíjajúca sa vrstva obchodníkov a priemyselníkov chcela mať k dispozícií efektívne fungujúce nástroje na ochranu svojho vlastníctva, a to predovšetkým v záväzkovo-právnych vzťahoch – len ťažko možno očakávať rozvoj kapitalizmu, ak veriteľ nemá voči dlžníkovi nijaké reálne právne záruky.⁸⁰ Výkonná moc tak potrebovala dobre fungujúce súdnictvo z viacerých vážnych dôvodov – oslobodenie nevoľníkov so všetkými svojimi hospodárskymi a sociálnymi dôsledkami bolo dôvodom zrejme najdôležitejším, zďaleka nie však jediným. V reforme súdnictva videla aj prostriedok konsolidácie politickej situácie v západných guberniách prostredníctvom zjednotenia systému štátnych orgánov na celom území Ruského impéria⁸¹, ale aj ústretový krok k obyvateľstvu, ktorého masívne reformné nadšenie len ťažko mohlo cára neovplyvniť. Nezanedbateľný bol aj už spomínaný vplyv cárovho brata veľkokniežaťa Konštantína Nikolajeviča, ktorý ako minister námorníctva presadzoval reformu vojenskej justície podľa vzoru západoeurópskych krajín⁸², ako aj vplyv D.N. Zamjatina, ktorý od r. 1858 viedol ministerstvo spravodlivosti.⁸³

V príkaze Senátu z 20. novembra 1864 Alexander II. uvádza: „Preskúmajúc všetky projekty zisťujeme, že oni plne zodpovedajú Nášmu želaniu zaviesť v Rusku súd rýchly, spravodlivý, milosrdný, pred ktorým si budú všetci Naši poddaní rovní, povýšiť súdnu moc, dať jej potrebnú samostatnosť a celkovo utvrdiť v Našom národe úctu k zákonu, bez ktorej nie je možné byť ozajstným vodcom konania všetkých a každého, od vyššieho k nižšiemu.“⁸⁴ Cár vo svojom príkaze hovorí o “samostatnosti“ súdnej moci, o jej “povýšení“. Samoderžavná moc prináša národu ústupok vnášajúc do systému prvok konštitucionalizmu – samostatné a nezávislé súdnictvo, spoliehajúc sa na to, že týmto ústupkom sa to tak povediac začne aj skončí. „Princípy, ktoré v iných krajinách získali právo na existenciu v dôsledku revolúcií a našli svoje zákonné zabezpečenie v ústavách, boli v Rusku prijaté z iniciatívy vlády a zakotvené nie v ústave, ale v zákonoch súdnej reformy, reformujúcimi súdny systém, a týkali sa teda iba jednej sféry života spoločnosti, pričom ostatné ponechávali bez týchto princípov.“⁸⁵

Ako poznamenal americký právnik S. Thaman: „Reforma r. 1864 bola ostrovčekom liberalizmu v mori cárskej autokracie.”⁸⁶ Jeho krajan, historik R. S. Wortman k tomu rovnako vzletne dodáva: „Súdna reforma predstavuje jasný lúč svetla, ožiarujúci chmúrnu krajinu cárskych inštitúcií, nemajúci nijaký súvis s ich predchádzajúcim vývojom.”⁸⁷

Zásady a inštitúty súdnej reformy neboli so samoderžavím kompatibilné už od pohľadu - nezávislosť a neodvolateľnosť sudcov, ich podriadenosť výlučne zákonu, protirečili absolutistickej forme vlády, kde cár bol pánom štátu, vybaveným neohraničenou zákodarnou, výkonnou a súdnou mocou, kde každý minister bol vo sfére svojej pôsobnosti samovládcom a gubernátor bol pánom gubernie, rovnosť všetkých pred zákonom bola v rozpore so stavovským charakterom spoločnosti s jeho systémom privilégií a obmedzení, verejnosť súdneho konania umožňovala verejnú kritiku štátnej moci, v absolutizme nepredstaviteľnú. Z korešpondencie Alexandra II. a jeho jednotlivých krokov v období pred vydaním zákonov súdnej reformy možno vyvodiť záver, že cár zrejme nie úplne dostatočne rozumel významu súdnej moci, ktorú aj na základe skúseností s doreformného obdobia nevnímal ako reálnu a významnú silu v štáte. V Rusku predreformného obdobia neexistovala silná vrstva vplyvných právnikov – sudcov a advokátov, ktorí by mohli prezentovať svoje názory z pozície autorít, ako tomu bolo v iných európskych krajinách, a vďaka ktorým by idea silného súdnictva nadobudla konkrétnu tvár.

Súdna reforma bola spomedzi reforiem 60-tych rokov najradikálnejšou. Jej koncepcia akumulovala teoretické predstavy o súde Montesquiea, Bentama, Beccariu a skúsenosti so súdnictvom v krajinách ako Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Belgicko, “univerzálne človečenské východiská” súdu, vyjadrené v zákonoch európskych krajín.⁸⁸ Ruské súdnictvo sa podľa zámeru reformátorov malo stať súdom v základnom zmysle tohto slova – inštitútom, predstavujúcim potrebnú sumu garancií nestranného, spravodlivého a právne správneho prejednania a rozhodnutia veci. Ako však už v r. 1906 podrobne rozobral ruský právnik V. M. Gessen, princíp rozdelenia moci sa zdá byť cudzím štátnemu zriadeniu absolutistických monarchií. Dôsledná a úplná realizácia tohoto princípu nie je možná inak, než v podmienkach ústavného štátoprávneho usporiadania. Oddelenie mocí predpokladá „na jednej strane panstvo zákonodarnej moci a na strane druhej podzákonnosť moci výkonnej a súdnej.“⁸⁹ Ako ďalej tvrdí: „aj v podmienkach absolutistickej monarchie sa súdna moc, do istého stupňa, dokáže oslobodiť od zákonodarnej moci a tým zároveň nadobudnúť podzákonný charakter, aj tu potom priznáva sa jednotlivcovi takzvané právo žalovať – právo, ktorému zodpovedá povinnosť súdnej moci poskytnúť poškodenému protiprávnym konaním súdnu ochranu (…) Nezávisle na svojom chabom obsahu tieto práva – už z podstaty nadzákonného charakteru výkonnej moci – sú nevyhnutne pozbavené tak dostatočnej určitosti, ako aj tvrdých garancií.“⁹⁰ Ruskej predstave o oddelení mocí však zodpovedá skôr myšlienka M. Katkova z úvodníku Moskovských vedomostí 23. januára 1884: „Súdy musia byť nezávislé od správnych orgánov, rovnako ako správne orgány od súdov, no jedny aj druhé nepochybne úplne závisia od moci vrchnosti.“⁹¹

Situáciu lakonicky zhrnul právnik V. D. Kuzmin – Karavaev: „Oslobodením nevoľníkov sa začala nová éra ruského života. Vo verejnom vedomí sa začal vynárať obraz slobodného ruského jednotlivca, samostatného, poznajúceho svoje práva a vybaveného nástrojmi na ich presadzovanie. Nasledoval rad kľúčových reforiem – zemská, založená na bezstavovskej samovláde, súdna s pozvaním obyvateľstva k výkonu trestného súdnictva ... Po nich mali nasledovať druhé, no skoro bola za nimi urobená bodka.”⁹²