DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II

156Požiadavky na spôsobilosť zástupcu účastníka konania boli prísnejšie ako v konaní na zmierovacom súde, zástupca účastníka nesmel byť negramotný, neplnoletý,zástupcom nemohli byť mnísi a duchovní, s výnimkou prípadu, kedy mních zastupuje svoj kláštor alebo duchovný zastupuje svoj úrad, osoby vyhlásené za nesolventné, učni, chovanci, študenti a poslucháči až do ukončenia výučby alebo vzdelávania, s výnimkou sporov, v ktorých zastupujú rodičov alebo súrodencov, osoby pod kuratelou, sudcovia, prokurátori a ich asistenti, s výnimkou sporov, v ktorých zastupujú svojich rodičov, deti, sestry alebo ženu, avšak konanie nesmie prebiehať na súde, na ktorom pôsobia, osoby vylúčené z cirkvi rozhodnutím príslušnej duchovnej autority, osoby pozbavené vlastníckych práv, vykonávajúce trest za zločin, prepustené zo služby rozhodnutím súdu alebo cirkevného orgánu alebo vylúčené zo spoločenstiev a šľachtických zhromaždení rozhodnutím príslušných autorít, všetky osoby, ktorým bolo zakázané zastupovať iných v súdnom konaní.

157Jednou z charakteristických čŕt odlišujúcich zmierovacie a všeobecné súdnictvo je práve procesné postavenie poškodeného v trestnom procese. V trestnom konaní pred zmierovacím sudcom mal poškodený postavenie žalobcu, v trestnom konaní pred všeobecným súdom bol žalobcom prokurátor.

158Náležitosťami žaloby podľa zákona boli identifikácia žalobcu, obvineného alebo podozrivého ich menom, otcovským menom, prizviskom a miestom bydliska, popis skutku, čas a miesto jeho spáchania, určenie výšky spôsobenej škody, označenie svedkov a ďalších dôkazov potvrdzujúcich tvrdenia žalobcu, dátum podania žaloby.

159Výšku kaucie, zloženej formou zaplatenia peňažnej čiastky alebo odovzdania hnuteľnej veci určoval zmierovací sudca, kauciu skladal obvinený alebo akákoľvek iná osoba.

160Náležitosťami rozsudku boli dátum vyhlásenia rozsudku, meno, otcovské meno a priezvisko účastníkov konania, skutkové okolnosti veci vedúce k rozsudku, príslušné zákonné ustanovenia, vyčíslenie trov spojených s konaním, podpis zmierovacieho sudcu. Rozsudok zmierovacieho sudcu sa zakladal do osobitného spisu alebo do knihy vedenej pre všetky konania.

161KRYLOV, Ivan Filippovič. V mire kriminalistiki. Leningrad: Izdateľstvo Leningradsogo universiteta, 1980, s. 11.

162Prvé kriminalistické pracovisko – fotografické laboratórium, bolo vytvorené v r. 1889 bolo pri Petrohradskom okružnom súde. V r. 1899 boli takéto pracoviská tri – okrem Petrohradu ešte v Moskve a Odese. Pre porovnanie – fotografické laboratórium bolo súčasťou New Yorkskej polície od r. 1858. In. The Evolution of Criminal Investigation and Forensic Science. Dostupné na: highered.mcgraw-hill.com/sites/dl/free/0078111528/.../ChapterOne.pdf‎

163Zákon o trestnom procese nemal ambíciu byť úplnou kodifikáciou trestného práva procesného v Ruskom impériu. Zároveň so ZTP boli na území Ruského impéria účinné aj ďalšie právne predpisy, upravujúce trestné konanie. Hranice ich pôsobenia vo vzťahu k ZTP boli vymedzené teritoriálne, obsahovo a personálne. Osobitné trestnoprocesné zákony platili napr. na území Fínskeho veľkokniežatstva a príbaltských gubernií. Z hľadiska vecného a personálneho boli osobitnými úpravami napr. Vojenský súdny poriadok a Námorný súdny poriadok.

164Napríklad za verejné rúhanie sa proti Bohu a Bohorodičke v kostole mohol byť uložený trest pozbavenia všetkých stavovských práv a odoslania do pracovného tábora na dobu 12 – 15 rokov. Ak verejné rúhanie prebehlo mimo kostola, okrem pozbavenia stavovských práv mohol byť páchateľovi uložený trest odoslania do pracovného tábora na 6 – 8 rokov.

165Vrchný trestný súd bol príslušný na konanie ak bol obvineným člen Štátnej rady alebo minister, kasačné oddelenia Senátu boli príslušné ak bol obvineným predseda alebo sudca súdnej komory, prokurátor súdnej komory alebo jeho asistent a úradník od štvrtej triedy vyššie, trestné činy advokátov, sudcov okružných súdov a úradníkov ôsmej až piatej prejednávali súdne komory.

166Tak ustanovoval čl. 226 ZOP vo svojom “pôvodnom“ znení. Ako bude uvedené v ďalšom texte, toto ustanovenie bolo modifikované v rámci kontra reformy súdnej reformy.

167Žurnál Štátnej rady, r. 1864, č. 47, s. 99. In. BYSTROV Andrej Nikolaevič. Stadija sudebnogo rassmotrenija v ugolovno-političeskich processach v Rossijskoj imperii poreformennogo perioda (1864 g. - načalo XX v.): zakonodateľnoe regulirovanie i osobennosti pravoprimeniteľnoj praktiki. Krasnodar, 2010, Disseratacija kandidata juridičeskich nauk, Kubanskij gosudarstvennyj universitet, Juridičeskij fakuľtet, s. 34.

168Takto vysvetľuje gubernátor von Lembke, postava z románu F. M. Dostojevského Besi svoj postoj k poreformným súdnym orgánom a zemstvám. DOSTOJEVSKIJ, Fjodor Michajlovič. Diablom posadnutí. Bratislava:Tatran, 1967, s. 275. Preložila Viera Hegerová.

169Jedným z prejavov tohto očakávania boli verejné prednášky o novom súdnom systéme. Už 19. januára 1865, teda menej ako dva mesiace od podpísania nových zákonov Alexandrom II., sa v Odese konala prvá verejná prednáška profesora Rišelevského lýcea Bogdanovského o novom súdnom poriadku. Verejné prednášky sa zakrátko uskutočňovali aj v Kazani, Jekaterinoslavle, Petrohrade, Nikolaeve, Kursku a Tveri. Prednášajúcimi boli učitelia miestnych škôl a súdni úradníci. Právnici sa tiež pripravovali na súdnu reformu. Od vydania nových zákonov uskutočňovalo Právnické spoločenstvo, založené v roku 1863 v Moskve simulované súdne spory, realizované podľa pravidiel nového trestného kódexu. Účastníkmi týchto procesov boli členovia spoločenstva a poslucháči posledných ročníkov Právnickej fakulty Moskovskej univerzity. Na tieto simulované súdne spory mala prístup aj verejnosť.

170Členmi komisie boli V.P. Butkov, S.I. Zarudnyj, N. A. Buckovskij, A.M. Plavskij, P. A. Zubov, J. G. Esipovič, M. E. Kovalevskij, O.I. Kvist, N.G. Princ, G. K. Repinskij a A.A. Knirim.

171G. A. Džanšiev charakterizuje prácu komisie nasledovne:„Na činnosti komisie sa prejavilo pôsobenie javu typického v našom štátnom a spoločenskom živote: po krátkom období horúčkovitého nadšenia, neraz uchvacujúceho svojim kolektívnym vzryvom, nastupuje rýchle ochladenie, úpadok energie, ba aj predčasné rozčarovanie. Tak to bolo aj v danom prípade.“ DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Epocha velikich reform. Istoričeskie spravki. Moskva: Tipo-litografia B.M. Voľfa, 1907, s. 42.

172Tzv. “Plánu troch“, nazvaného podľa počtu členov komisie, ktorí ho presadzovali – N.A. Buckovskij, S.I. Zarudnij, O.I. Kvist. Protikladná koncepcia sa zas označuje ako “Plán ôsmich“ - V.P. Butkova, J.G. Esipoviča, P.A. Zubova, A.A. Knirima, M.E. Kovalevského, A.M. Plavského, N.G. Princa a G.K. Repinského.

173Plán troch predpokladal, že 1. januára 1866 bude vo všetkých 31 guberniách otvorený jeden okružný súd, v ktorom budú zamestnaní predseda, jeho asistent, 4 sudcovia, 2 súdni úradníci a 1 prokurátor s 1 asistentom v každom újazde. Zároveň mali byť v šiestich mestách – Petrohrade, Moskve, Odese, Saratove, Kazani a Charkove zriadené súdne komory pozostávajúce z predsedu, 3 sudcov, prokurátora a jeho asistenta). Následne by sa v pravidelných intervaloch zvyšoval počet zamestnancov nových súdnych orgánov. Hlavným nedostatkom projektu bola samotná jeho podstata – takýto nízky počet súdov a sudcov by prakticky sabotoval aplikáciu reformných zákonov.

174Por. POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 52.

175Počet sud^{cov sa odvíjal od Dočasného určenie počtu zamestnancov súdnych orgánov z 19. októbra 1865. Termín dočasné v názve odkazoval na úmysel podrobiť zákon po ukončení reformy analýze dostatočnosti. Počet zamestnancov sa odvíjal od kategórie súdu. Tie boli štyri, pričom súd prvej kategórie mal mať 55 zamestnancov, z toho 1 predsedu súdu, 6 zástupcov predsedu a 18 sudcov, súd druhej kategórie 22 zamestnancov, z toho 1 predsedu, 2 zástupcov predsedu a 9 sudcov, súd tretej kategórie 15 zamestnancov, z toho 1 predsedu, 1 zástupcu predsedu a 6 sudcov a súd štvrtej kategórie 7 zamestnancov, z toho 1 predsedu a 3 sudcov. Z 10 okružných súdov v územnom obvode Moskovskej súdnej komory bol 1 súd prvej kategórie (Moskovský okružný súd), 4 súdy druhej kategórie, 2 súdy tretej a 3 súdy štvrtej kategórie. Pokiaľ ide o súdne komory, Moskovská súdna komora pozostávala z predsedu, predsedu oddelenia a 15 sudcov.}

176DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Epocha velikich reform. Istoričeskie spravki. Moskva: Tipo-litografia B.M. Voľfa, 1907, s.79.

177Sovet ministrov, Doklad D.N. Zamjatina, 17.09. 1863. In. WORTMAN, Richard S. The Development of a Russian Legal Consciousness. Chicago: University of Chicago Press, 1976. s.262.

178DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Epocha velikich reform. Istoričeskie spravki. Moskva Tipo-litografia B.M. Voľfa, 1907, s.51.

179Tamže.

180POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 58.

181Napríklad V Tverskej gubernii Kašinský mestský spolok na svoje náklady prenajal súkromný dom, do ktorého bol umiestnený okružný súd, a to na obdobie troch rokov. Rževské zemské spoločenstvo darovalo na účel stavby okružného súdu 3 000 rubľov. V Kljazine istý pán Poležaev bezplatne poskytol súdu svoj dom na obdobie troch rokov.

182Asistent prokurátora Moskovského okružného súdu N. P.Timofeev vo svojom diele Porotný súd v Rusku popisuje miestne podmienky - v jednom provinčnom okružnom súde bola miestnosť pre prísažných poverených bývalou chladiacou miestnosťou, a napriek umiestneniu pece zostávala veľmi studenou, bola v nej neustále voda a pleseň: „z dôvodu veľkého chladu v sále, kde sme zasadali, predseda súdu dovolil porotcom obliecť si kožuchy, načo si členovia súdu, vrátane mňa, tiež obliekli teplú obuv a a nohy sme si obuli teplé čižmy V miestnosti bolo okno srozbitým sklom, vonku bolo mínus 20 stupňov“.TIMOFEEV, N.P. Sud prisjažnych v Rossii: Sudebnye očerki. Moskva: Tipografija A.M. Mamontova, 1881, s. 119. Nemožno pritom povedať, že by sa situácia časom zlepšovala - podľa analýzy ministerstva spravodlivosti z r. 1913, z 15 okružných súdov Moskovskej súdnej komory mali vyhovujúce budovy iba štyri.

183KATKOV, Michail Nikiforovič. Neudobstva s kotoryimi vstrečajutsja lica, obraščajuščiesja k mirovym sudjam. In. Cobranie peredovych statej Moskovskich vedomostej 1872 g. Moskva: Izdanie C.P. Katkovoj, 1897, s. 458 -460.

184Napríklad Sankt Peterburgská Duma písala: „Otvorenie nového súdu naplnilo radosťou srdcia všetkých verných poddaných, akú Rusko zažívalo v najlepších chvíľach svojej dejinnej existencie.“ DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Osnovy sudebnoj reformy. Moskva: Tipografia M.P.Ščepkina, 1891, s.56.

185Hoci bol gróf Palen vzdelaním právnik, nemal nijakú profesionálnu skúsenosť s prácou súdov. Mnohé požiadavky a potreby súdov a ich zamestnancov preto nevedel alebo nechcel vnímať. Bol predovšetkým kariérnym politikom, a ako taký „slúžil cárovi, nie zákonu“. POPOVA, Anna Dmitrievna. Sudebnye reformy kak mechanizm formirovanijs graždanskogo obščestva v Rossii (na materialach sudebnoj reformy vtoroj poloviny XIX veka i rubeža XX -XXI vekov). Moskva: MGU, 2012, s. 279.

186 t. j. 466 481 kilometrov štvorcových

187Okrem už spomenutej Moskovskej súdnej komory mala enormný obvod aj Petrohradská súdna komora - v r. 1883 bol rozšírený o Vitebskú guberniu a v r. 1889 o celú Pribaltsko.

188V európskej časti Ruska nebola zavedená v Archangeľskej gubernii, na mimo európskom území Ruska nebola zavedená v piatich severo-východných újazdoch Vologodskej, Oloneckej, Astrachanskej, Orenburgskej a Ufimskej gubernii, v Kirgizskej a Kalmyckej oblasti, na Sibíri a v Turkestanskom kraji.

189Por. KORNEVA, Nadežda Michajlovna. Politika samoderžavija v oblasti sudoustrojstva i sudoproizvodstva (1881 – 1905). Leningrad, 1990, Dissertacija kandidata isstoričeskych nauk, Leningradskoj gossudarstvennyj universitet, Istoričeskij fakuľtet. s. 59-60., NEMYTINA, Marina Viktorovna. Sud v Rossii: vtoraja polovina XIX – načalo XX vv. Moskva: Ajademija upravlenija MVD Rossii, 1999, s. 100 -101.

190Napríklad v r.1884 v Kasimovskom újazde Rjazanskej gubernie sídlili všetci traja zmierovací sudcovia újazdu v tej istej časti. POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 137.

191Niekedy naopak dochádzalo k jeho zníženiu. A.D. Popova uvádza, že kým v r. 1868 pripadalo na jedného zmierovacieho sudcu Rjazanskej gubernie 25-35 000 obyvateľov, v r. 1884 to bolo 30-50 000. POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 140.

192Zo stanoviska zemstva Kasimovskej gubernie. POPOVA, Anna Dmitrievna. Sudebnye reformy kak mechanizm formirovanijs graždanskogo obščestva v Rossii (na materialach sudebnoj reformy vtoroj poloviny XIX veka i rubeža XX -XXI vekov). Moskva: MGU, 2012, s. 390.

193PETRUNKEVIČ, Ivan Ilič. Iz zapisok obščestvennogo dejatelja: Vospominanija. Moskva, 1993, s. 66.

194Napríklad syn, ktorý slúžil v armáde, bol vylúčený spomedzi dedičov, nakoľko nijako neprispel k práci na hospodárstve; rovnako dcéra, ktorá sa vydala. Okrem týchto – do istej miery pochopiteľných pravidiel, sa vyskytovali aj menej rozumné – napríklad vdova strácala vlastnícke právo k majetku po manželovi, ak nemala synov.

195POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s.135.

196Podľa čl. 862 ZOP prináležala svedkom a znalcom náhrada cestovných nákladov vo výške 10 kopejok za 1 verstvu, pričom sa mu uhrádzala aj spiatočná cesta.

197Náklady súdneho konania pritom neboli na pomery svojho obdobia vôbec zanedbateľné. Plat učiteľa národnej školy bez vyššieho vzdelania predstavoval 150 -300 rubľov ročne. Podľa výpočtov historika P. A. Zajončikovského, mesačný rozpočet nižšieho úradníka v 60-tych rokoch 19. storočia predstavoval zhruba 15 rubľov a napríklad nájom izby v byte stál priemerne 1 rubeľ a 35 kopejok za mesiac. ZAJONČIKOVSKIJ, Pjotr Andreevič. Praviteľstvennyj apparat samoderžavnoj Rosii v XIX. veke. Moskva: Mysľ, 1978, s. 84.

198POPOVA, Anna Dmitrievna. Sudebnye reformy kak mechanizm formirovanijs graždanskogo obščestva v Rossii (na materialach sudebnoj reformy vtoroj poloviny XIX veka i rubeža XX -XXI vekov). Moskva: MGU, 2012, s. 404.

199Vzhľadom na dispozitívny charakter občianskeho procesu sa tak vytváral veľký priestor pre znevýhodnenie menej majetnej procesnej strany – ak bol jeden z účastníkov zastúpený kvalitným (a drahým) advokátom povolaným povedzme z Petrohradu a druhý účastník predkladal dôkazy sám za seba, ovplyvňovalo to ich vyhliadky na úspech v spore.

200POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 118.

201POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 118.

202DOBROV, L. J. Otkrovennoe slovo o važnejšich sobitijach našej vnutrennej žizni za poslednee dbadcatipjatiletie (1885 -1880 g.). S. Peterburg: Тipografija M. Stasjuleviča, 1880, s. 63.

203POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 121.

204Tamže, s. 122.

205Porov. DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Epocha velikich reform. Istoričeskie spravki. Moskva: Tipo-litografia B.M. Voľfa, 1907, s. 436; KONI, Anatolij Fedorovič. Sobranie cočinenij v vosmi tomach. Tom 1. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1966, s. 288; TITOV, Andrej Aleksandovič. Reformy Aleksandra II. i ich suďba. Moskva: Tipografija J. D. Sytina, 1900, s. 100.

206Sudebnye ustavy 20. nojabrja 1864 goda za pjaťdesjat let. S. Peterburg: Sentaskaja Tipografija, 1914, s. 55 – 56.

207Napríklad v Petrohrade riešil každý zmierovací sudca 2000 vecí ročne.VOLODIMIROV V. Mirovoj sud v Peterburge. In. Žurnal graždanskogo i ugolovnogo prava, 1884, Kniga 5 – 6, Máj – Jún, s. 1 – 58. In. MOJSINOVIČ, Anna Nikolaevna. Sudebnaja reforma 1864 g. v ocenkach covremennikov i issledovatelej vtoroj poloviny XIX-načala XX vv. Jaroslavľ: Jaroslavskij gosudarstvennyj universitet imenii P. G. Demidova, 2006, s. 130.

208Petrogradskij Mirovoj sud za pjaťdesjat let 1866 - 1916. Тom. 1. S. Peterburg: Tipografija M.M. Stasjuleviča, 1916, s. 296.

209Rýchlosť riešenia vecí napriek veľkej vyťaženosti sa vysvetľuje najmä entuziazmom zamestnancov nových súdov. V správe ministerstva spravodlivosti sa uvádza, že iba vďaka nesmiernemu nasadeniu členov súdov je počet nevybavených občianskych vecí úplne minimálny. Ako podotýka sudca M.F.Gromnickij: „Na každú novú prácu sme nepozerali ako na prácu, ale ako na potešenie. Taký bol náš vtedajší postoj“. POPOVA, Anna Dmitrievna. Realizacija sudebnoj reformy 1864 goda (Po materialam okruga Moskovskoj sudebnoj palaty): 1864 – 1881 gg. Moskva: MGU, 1999, s. 125.

210DŽANŠIEV, Grigorij Avetovič. Epocha velikich reform. Istoričeskie spravki. Moskva: Tipo-litografia B.M. Voľfa, 1907, s. 75.

211KORF, N. A. Mirovoj sud v provincii. Pismo v redakciju. In. MOJSINOVIČ, Anna Nikolaevna. Sudebnaja reforma 1864 g. v ocenkach covremennikov i issledovatelej vtoroj poloviny XIX-načala XX vv. Jaroslavľ: Jaroslavskij gosudarstvennyj universitet imenii P. G. Demidova, 2006, s. 132.

212Tamže.

213Nedostatok právnikov medzi zmierovacími sudcami negatívne vnímali aj mnohí súčasníci. Napríklad A.A. Golovačev upozorňoval na to, že zmierovací sudca, resp. ich zjazd, musí nezriedka riešiť čisto právne otázky ako príslušnosť či odôvodnenostť apelácie. GOLOVAČEV, Aleksej Adrianovič. Desjať let reform 1861 – 1871. Peterburg: Tipografija F.S. Suščinskogo, 1872, s. 327.

214Vydavateľ a ústredný autor novín Moskovskie vedomosti M.N. Katkov (1818 -1887) prešiel na ich stranách pozoruhodnou premenou – z horlivého stúpenca súdnej reformy sa stal jej rovnako odhodlaným kritikom, pričom terčom jeho článkov boli predovšetkým porotné a zmierovacie súdy. Názorový vývoj M.N. Katkova možno sledovať v zbierkach jeho novinových úvodníkov z r. 1866 – 1887, vydávaných jeho manželkou S.R. Katkovou v r. 1897-1898.

215SALTYKOV-ŠČEDRIN, Michail Evgrafovič: Sobranie cočinenij, Tom pjatnadcatyj. Moskva: Chudožestvennaja literatura, 1973, s. 212.

216Podľa obžaloby Kroneberg bil dievčatko minimálne štvrťhodinu dreveným prútom, tzv. „špicrutenom“, používaným v Rusku na vykonávanie telesných trestov na základe rozhodnutia vojenského súdu, t.j. na dospelých delikventoch. O charaktere bitky svedčí aj skutočnosť, že po jej skončení bol otec natoľko vyčerpaný, že skoro zamdlel. DOSTOJEVSKIJ, Fjodor Michajlovič. Sobranie cočinenij v pjatnadcati tomach, Tom 13, Dnevnik pisatelja. 1876. Sankt Peterburg: Nauka, 1994, s. 57.

217SALTYKOV-ŠČEDRIN, Michail Evgrafovič. Sobranie cočinenij, Tom pjatnadcatyj. Moskva: Chudožestvennaja literatura, 1973, s. 216-219.

218Manifestom Dostojevského stanoviska je aj scéna z procesu s Dimitrijom Karamazovom v Bratoch Karamazovcoch, kde Karamazovov advokát na porotcov vo svojej reči vyzýva na jeho oslobodenie, pretože aj keby otca zavraždil, nešlo by o trestný čin, „vražda takéhoto otca nie je otcovraždou“. DOSTOJEVSKIJ, Fjodor Michajlovič. Bratja Karamazovy. Moskva: Eksto, 2008, s. 767.

219GESSEN, Iosif Vladimirovič. Sudebnaja reforma. S. Peterburg: Tipo – Litografija F. Vajsberga i P.Geršunina, 1905 s. 97.

220KIZEVETTER, Aleksandr Aleksandrovič. Istorija Rossii v XIX veke.Časť 2. Moskva: Tipografija V.J. Voronova, 1916, s. 123.

221MURAVEV, Nikolaj Valerianovič. Iz prošloj dejateľnosti. V dvuch tomach. Tom 2. S. Peterburg: Tipografija M. M. Stasjuleviča, 1900, s. 527.

222KONI, Anatolij Fedorovič. Sobranie cočinenij v vosmi tomach. Tom 1. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1966, s. 332.

223NEMYTINA, Marina Viktorovna. Sud v Rossii: vtoraja polovina XIX – načalo XX vv. Moskva: Ajademija upravlenija MVD Rossii, 1999, s. 115.

224Hovoríme už o tzv. druhej vlne ruských revolucionárov – prvou vlnou boli revolucionári 40-tych rokov, sústredení v krúžkoch, z ktorých najvýznamnejší bol krúžok M.V. Petraševského. Diskutovali o zrušení nevoľníctva a nastolení republiky. V r. 1849 boli odhalení. Najvýznamnejší predstavitelia, medzi nimi aj F.M. Dostojevskij, boli odsúdení na trest smrti, ktorý bol krátko pred popravou zmenený na trest vyhnanstva.

225Stupeň radikálnosti týchto dokumentov sa rôznil. Kým napr. proklamácia “K mladému pokoleniu” požadovala úplnú obnovu krajiny prioritne pokojným spôsobom a revolúciu pripúšťala iba v prípade “ak by to nešlo inak”, proklamácia Mladé Rusko volala po revolúcií “krvavej a nemilosrdnej, ktorá musí radikálne zmeniť všetko, všetko a bez výnimky”, menovite likvidovať samoderžavie, vlastníctvo pôdy statkármi, zoštátniť cirkevný a kláštorný majetok, odstrániť manželstvo a rodinu, a tým oslobodiť ženu v “sociálnej a demokratickej Ruskej republike”. Proklamácia šokovala samotných otcov narodničestva – Gercen aj Černyševskij sa od jej obsahu dištancovali.