DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II



Download 0.69 Mb.
bet1/11
Sana27.06.2017
Hajmi0.69 Mb.
  1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11
Právnická fakulta Masarykovej univerzity

Katedra dejín štátu a práva



DIZERTAČNÁ PRÁCA

SÚDNA REFORMA ALEXANDRA II.

JUDr. Katarína Fedorová

Bratislava 2013

Vyhlasujem, že som dizertačnú prácu na tému: Súdna reforma Alexandra II. spracovala sama a uviedla som všetky použité pramene.



Poďakovanie

Na tomto mieste by som rada vyjadrila poďakovanie všetkým, ktorí mi boli pri spísaní tejto práce nápomocní. Menovite ďakujem môjmu školiteľovi doc. JUDr. Karlovi Schellemu, CSc. a vedúcemu Katedy dejín štátu a práva prof. JUDr. Ladislavovi Vojáčkovi, CSc.



Obsah

1. Úvodom 5

1.1. Ciele a metódy práce 6

1.2. Súčasný stav skúmanej problematiky 10

2. Cesta k súdnej reforme 19

2.1 Cár reformátor 19

2.2 Príprava súdnej reformy 25

2.3 Základné princípy prestavby súdnej moci v Rusku 33

2.4 Súdna reforma a samoderžavie 37

3. Súdny systém a jeho prvky 42

3.1. Sústava súdov 43

3.2 Sudcovia a garancie ich nezávislosti 46

3. 3 Inštitút advokácie a úlohy advokátov v súdnom konaní 53

3.4 Reforma prokuratúry 58

3.5 Porotné súdy 61

4. Súdne konanie 64

4.1 Základné zásady súdneho konania 64

4.2 Občianske súdne konanie 69

4.3 Trestné konanie 76

4.4 Výnimky zo všeobecných pravidiel o súdnom konaní 84

5. Realita realizácie reformy 88

5.1 Prípravy na zavedenie reformy 88

5.2 Realita zavádzania reformy 94

5.4 Spravodlivosť riešenia vecí 109

6. Kontra reforma súdneho systému 115

6.1 Podstata kontrareformy a prví revolucionári 115

6.2 Od propagandy k teroru 122

6.3 Cárovražda a proces s vrahmi 130

6. 4 Alexander III. a politika útlaku 136

6.5 Obmedzenie nezávislosti súdnej moci a ďalšie zákony kontrareformy 143

Záver 149

Resume 157

S pomocou Božej prozreteľnosti, vždy tak štedrej k Rusku, nech sa posilní a zdokonalí jeho vnútorný poriadok, nech spravodlivosť a milosrdenstvo vládnu na jeho súdoch, a nech sa úsilie o osvietenie a užitočná aktivita rozvíjajú všade a s obnovenou silou, a nech sa každý, pod ochranným plášťom zákonov rovnako spravodlivých pre všetkých, rovnako chrániacich všetkých, teší z ovocia svojej čestnej práce v mieri. A napokon, a to je prvé a najpodstatnejšie Naše želanie, nech svetlo spásonosnej viery ožiarujúcej mysle, zachováva a zlepšuje stále viac a viac verejnú morálku, najpravdivejšiu záruku poriadku a šťastia.“



Manifest cára Alexandra II. z 19. marca 1856

1. Úvodom
Je to asi tá najvýznamnejšia epocha v tisícročných dejinách existencie Ruska.“1
1.1. Ciele a metódy práce
Obdobie, v ktorom sa súdna reforma pripravovala a realizovala, je obdobím po všetkých stránkach fascinujúcim – samoderžavná moc sa so všetkých síl snaží zachrániť, revolučné hnutie sa pokúša vyvraždiť jej predstaviteľov, nevoľníci sú “akože“ slobodní, šľachta ako spoločenská vrstva chudobnie a mení sa podstata jej existencie, diskutujú sa “nové idey“, ekonomika sa vyvíja trhanými skokmi, vo svete včerajška sa viac žiť nedá a na svet dneška a zajtrajška sa mnohým adaptuje len ťažko. A všetky tieto rozmanité podoby reality, brilantne zobrazené vo veľkej ruskej literatúre tohto obdobia, sa odrážajú v práve, a to najviac práve v zákonoch súdnej reformy, v búrlivom procese jej prípravy a v zložitom a neochotnom zavádzaní do praxe. Táto téma si preto zaslúži pozornosť, zaslúži si byť znova a opäť interpretovaná, zaslúži si byť spoznávaná a poznaná aj českými a slovenskými právnymi historikmi.
Cieľom mojej dizertačnej práce len ťažko môže byť objavenie dosiaľ nepoznaných prameňov a ich ponúknutie ruským právnikom a historikom – takýto zámer by skôr než o schopnostiach na poli vedeckého bádania svedčil o závažných poruchách v úsudku. Zmysel dizertácie vidím v sprostredkovaní tejto málo známej témy českým a slovenským adresátom, ktorí by bez znalosti ruského jazyka a aspoň základnej orientácie v problematike spoznali súdnu reformu Alexandra II. iba ťažko. Pri práci som sa preto primárne koncentrovala na dôkladné osvojenie si množstva ruských prameňov, dokumentov a publikácií, vysvetlenie ich vzájomných rozporov vyplývajúcich z obdobia svojho vzniku, postojov či osobných animozít autorov, a následného vytvárania obrazu súdnej reformy v logike daného času, priestoru, postáv.
Z hľadiska časového pokrýva dizertačná práca predovšetkým obdobie rokov 1862 – 1899, t. j. od začatia konkrétnych prípravných prác na súdnej reforme až po jej oficiálne zavŕšenie. Všetky časové údaje v práci obsiahnuté vychádzajú z juliánskeho kalendára. Z hľadiska teritoriálneho je pozornosť venovaná najmä centrálnym guberniám Ruského impéria, patriacich do územnej pôsobnosti Petrohradskej a Moskovskej súdnej komory ako súdov druhého stupňa, keďže v nich bola reforma zavedená najskôr a v “najčistejšej” podobe. Práca však prináša prehľad aj o čase a spôsobe zavádzania reformy na celom území Ruska.
Dizertačná práca si kladie za cieľ zodpovedanie nasledujúcich otázok:


  • Ako a prečo sa súdna reforma rodila v podmienkach absolutistického štátu v natoľko demokratickej forme? Ako a prečo dospela štátna moc k záveru o nevyhnutnosti jej prípravy? Do akej miery zodpovedala výsledná podoba súdnej reformy východiskovým zámerom jej autorov?




  • Aká je povaha inštitútov upravených reformnými zákonmi a aké sú medzi nimi vzájomné vzťahy? Ako konkrétne prebiehalo občianske a trestné konanie vedené podľa zákonov súdnej reformy, aké bolo právne postavenie účastníkov konania, obvineného, obžalovaného a odsúdeného?




  • Akým spôsobom bola reforma realizovaná? Ako boli reformné inštitúty zavádzané do praxe v rámci celého územia Ruského impéria? Čo bolo príčinou regionálnych rozdielov v realizácii reformy? Podarilo sa reformou zabezpečiť pre obyvateľstvo bez ohľadu na miesto bydliska, stavovskú príslušnosť, vzdelanie a majetok pružnú, dostupnú, komfortnú a lacnú súdnu ochranu?




  • Aký bol vplyv revolučného hnutia, formujúceho sa v Rusku od 60-tych rokov 19. storočia na praktickú realizáciu súdnej reformy a modifikáciu jej ideových východísk?

Jednotlivé kapitoly práce sa sústredia na hľadanie odpovedí na nastolené otázky. Nasledujúca kapitola je venovaná popisu spoločenskej, ekonomickej a politickej situácie Ruského impéria v 50-tych rokoch 19. storočia a základných problémov fungovania predreformného súdneho systému, pre ktoré bolo nevyhnutné pristúpiť k reformovaniu štátu a súdnictva. Sú v nej ozrejmené jednotlivé kroky a úskalia prípravy súdnej reformy, ako aj meniaci sa postoj cára Alexandra II.

V tretej kapitole opisujem nový súdny systém, vrátane povahy a garancií nezávislosti súdnej moci, podstaty a funkcií advokácie, prokuratúry, porotných súdov.

Štrvrtá kapitola sa sústredí na základné zásady súdneho konania, priebeh občianskeho a trestného konania na zmierovacích a všeobecných súdoch v prvom a druhom stupni, ako aj na výnimky z všeobecných pravidiel súdneho konania.

V piatej kapitole venujem pozornosť realizácii súdnej reformy na území Ruského impéria, vykonávacím predpisom súdnej reformy a jednotlivým praktickým krokom štátnych orgánov uskutočnených na ich základe, riešeniu personálnych a materiálnych predpokladov implementácie reformy. Skúmam efektivitu a dostupnosť nových súdnych orgánov, ako aj kritérium spravodlivosti v ich rozhodovaní.

Šiesta kapitola sa koncentruje na kontra reformu súdnej reformy vo vzťahu k povahe a cieľom ruského revolučného hnutia od r. 1860, na najdôležitejšie politické procesy s jeho predstaviteľmi, a na zásadné zákony kontra reformy deformujúce základy súdnej reformy.

Záver práce sumarizuje zistené skutočnosti a prináša zhodnotenie významu súdnej reformy pre ruskú spoločnosť.
V dizertačnej práci používam deskriptívny prístup, ako aj abstrakciu, syntézu, indukciu a historickú metódu. Pokiaľ ide o pramene, z ktorých som pri spracovaní práce vychádzala, v českom a slovenskom jazyku neexistuje okrem stručnej príručky Dragutina Pelikána Dejiny ruského práva2, žiadna publikácia, ktorá by bola na účely mojej práce využiteľná. S výnimkou spomenutého diela som čerpala predovšetkým z ruských prameňov, ktoré som získala prostredníctvom medziknižničnej výpožičnej služby, objednávaním z oslovených antikvariátov, kníhkupectiev a vydavateľstiev v Ruskej federácií, a aj osobne počas pobytu v Petrohrade. Veľkou pomocou mi bolo aj získanie internetového prístupu k archívnym dokumentom súdnej reformy prostredníctvom elektronických služieb ruských knižníc.

K primárnym prameňom patria predovšetkým jednotlivé zákony súdnej reformy – Zákon o zriadení súdnych orgánov, Zákon o občianskom procese, Zákon o trestnom procese a Zákon o trestoch ukladaných zmierovacími sudcami, právne predpisy vydané na ich realizáciu a zákony vydané v období tzv. kontra reformy. Všetky tieto právne predpisy sú obsiahnuté v Úplnej zbierke zákonov Ruského impéria, ktorá je digitalizovaná a prístupná na internete v rámci projektu Elektronického fondu Ruskej národnej knižnice.3

Ďalšími použitými prameňmi bola korešpondencia a memoáre súčasníkov reformy a kontra reformy a periodická a neperiodická tlač.4 Prístup k mnohým týmto archívnym dokumentom som získala prostredníctvom Elektronického fondu Prezidentskej knižnice B. N. Jeľcina.5 Pokiaľ ide o použité knižné diela, sústredila som sa predovšetkým na autorov tzv. prvého obdobia, t. j. súčasníkov reformy, ktorých práce pochádzajú z obdobia r. 1866 - 1917. Pri ich získavaní mi bolo okrem už spomenutých knižníc veľmi nápomocné ruské vydavateľstvo Bibliard, ktoré sa venuje reprintom takýchto kníh.6

Celkový obraz o skúmanom období som si vytvárala aj na základe diel F.M. Dostojevského, L.N. Tolstého, I.S. Turgeneva. Práve láska k prvému z nich stojí na počiatku tejto práce – tému som si vybrala s úmyslom spoznať, ako mohol reálne prebehnúť proces s Dmitrijom Karamazovom7 a aké aktivity vyvíjali “diablom posadnutí” revolucionári v skutočnosti.8


1.2. Súčasný stav skúmanej problematiky
Téma súdnej reformy Alexandra II. nie je v českej a slovenskej právnej historiografii spracovaná. Jedinou použiteľnou knihou z česko – slovenského prostredia je už spomenutá monografia Dragutina Pelikána Dejiny ruského práva, ktorá postihuje celý vývoj ruského práva od stredoveku až po súčasnosť, v dôsledku čoho samotnej súdnej reforme Alexandra II. venuje iba okrajovú pozornosť. V českom alebo slovenskom preklade neboli vydané žiadne zásadné ruské publikácie venované tejto téme.9
Situácia je pochopiteľne úplne iná v ruskom prostredí. Téma súdnej reformy je v prácach ruských autorov – tak historikov, ako aj právnikov, rozpracovaná vo všeobecnosti dobre. Objektom vedeckého skúmania ruských autorov sú najmä dôvody, pre ktoré k reforme súdneho systému došlo, pozornosť je venovaná aj jednotlivým inštitútom, ktoré do ruského právneho prostredia vniesla.

Tieto publikácie možno z časového hľadiska rozdeliť do troch základných období – od vydania reformných zákonov po Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, socialistické obdobie, a napokon obdobie od 90-tych rokov 20. storočia až po súčasnosť. Prístup k súdnej reforme v rámci predovšetkým prvých dvoch období je do značnej miery determinovaný ideovo-politickou orientáciou autorov, nezriedka závislou na “oficiálnej” ideológii.


Reforme súdneho systému je v dorevolučnej historiografii venovaných množstvo prác. Príčina tohto živého záujmu tkvie v obrovskom význame súdnej reformy pre rozvoj právnej vedy, právnického vzdelávania, právnych profesií v Rusku. V tomto období možno v hodnotení súdnej reformy pobadať určité spoločné črty. Reformné zákony sú idealizované, vnímané ako zakotvenie dokonalej spravodlivosti, samotná súdna reforma je chápaná ako vyjadrenie vôle Alexandra II. reformovať krajinu, nie ako prirodzený dôsledok sociálno – ekonomických a spoločensko – politických zmien.

Prvé publikácie, venované súdnej reforme, začali vychádzať v druhej polovici 60-tych rokov 19. storočia. Ich základným cieľom bolo vysvetliť inštitúty reformných zákonov verejnosti. Vedeckejšie a “hlbšie“ práce sa objavujú o niekoľko rokov neskôr. Významnými autormi tohoto obdobia boli napríklad G. A. Džanšiev10, V. Fuks, A. Karabegov11. Pre tieto diela je charakteristické, že vychádzajú z konkrétnych skúseností s prípravou a realizáciou reformných zákonov a premietajú sa do nich vyhranené postoje ich tvorcov – či už v úsilí o obhájenie súdnej reformy, dokázanie jej životaschopnosti a potrebnosti, či ako v prípade V. Fuksa v snahe práve opačnej. Práca V. J. Fuksa “Súd a polícia“12 je zrejme najostrejšou známou kritikou súdnej reformy v tomto tzv. prvom období. Autor si dal za cieľ dokázať, že nové súdne orgány sa nedokážu vysporiadať so svojimi zadaniami. Tvorcov súdnej reformy považoval za naivných optimistov, slepo nasledujúcich západné vzory. Údernosť kritiky zvyšovala skutočnosť, že sa opieral o reálne fakty, v praxi sa naozaj vyskytujúce pochybenia súdov a jednotlivých prvkov nového systému, vykresľujúc celý súdny systém v čiernych farbách. V dorevolučnej historiografii sa veľká pozornosť sústredila aj na vzťah medzi demokratickými inštitútmi súdnej reformy na strane jednej a samoderžavím ako ich protikladom na strane druhej. Skutočne hlbokú analýzu predmetného rozporu nachádzame v práci I.V. Gesena “Súdna reforma”.13

Známym bádateľom v oblasti trestného konania v poreformnom období je I. J. Fojnickij, ktorého práce venované trestnému procesu14 a osobitne pôsobeniu porotných súdov sú cenným zdrojom informácií o reálnom fungovaní inštitútov súdnej reformy v praxi.

Súdnej reforme sa venuje aj celý rad publikácii známeho právnika A. F. Koni.15 Ide o práce výnimočnej hodnoty nielen pre široký záber postihujúci budovanie a realitu pôsobenia reformných inštitútov, no najmä pre využitie konkrétnych praktických skúseností autora – dlhoročného predsedu Petrohradského okružného súdu.

50 - te výročie reformy v roku 1914 sa stalo príležitosťou pre vydanie dvoch obsažných publikácií - “Zákony súdnej reformy 20. novembra 1864 po 50 - tich rokoch“16 a “Súdna reforma“17. Ide o zborníky pozostávajúce z článkov rôznych autorov, predovšetkým právnikov, venovaným jednotlivým právnym aspektom súdnej reformy. Negatívom oboch diel je, že jednotlivé príspevky na seba logicky nenadväzujú, čím sa vytráca možnosť pochopiť reformu ako celok.

V období po prvej ruskej revolúcii sa tiež objavujú publikácie hodnotiace pôsobenie reformných inštitútov iba na určitej časti územia, poskytujúce veľmi zaujímavé svedectvo o nesúrodej realizácii súdnej reformy v Ruskom impériu.


Socializmus priniesol novú etapu v skúmaní súdnej reformy, v ktorej hlavnú úlohu mala ideológia. Sovietska historiografia bola povolaná, aby vedecky potvrdila historickú nevyhnutnosť Veľkej októbrovej revolúcie. Zásadnou témou pri skúmaní dejín sa stali revolučné tendencie v spoločnosti, pričom sa dorevolučné obdobie posudzuje kriticky. Reformy druhej polovice 19. storočia boli vnímané ako produkt revolučného úsilia, ústupok vládnucej triedy, ktorý mal protinárodný charakter. Veľkú úlohu vo vytvorení tohto konceptu zohrali idey V. I. Lenina, ktorý vnímal štátne orgány a výkon štátnej moci ako nástroj vykorisťovania jednej triedy druhou. Podľa Lenina, buržoázny súd „predstieral, že ochraňuje poriadok a v skutočnosti bol slepým, slabým nástrojom bezohľadnej nadvlády vykorisťovateľov, hájacim záujmy mešca s peniazmi.18 Postoj k súdnej reforme tiež ovplyvňoval súdny systém ZSSR. V Sovietskom zväze mal trestný proces akuzačný charakter a absentovali v ňom mnohé demokratické inštitúty vlastné trestnému konaniu v predchádzajúcom období.19 Tak ako pre dorevolučnú historiografiu je charakteristická idealizácia reformy, pre porevolučnú je príznačné úplné popieranie demokratického smerovania jej zákonov.

Takýto prístup sa jasne zrkadlí najmä v prácach z rokov 1920 – 1960.20 V nich sa zdôrazňuje, že sa súdnictvo realizovalo výlučne v záujme vládnucich vrstiev spoločnosti, a na všetkých súdoch sa hájili záujmy statkárov a šľachty. Súdny systém popisuje ako nástroj boja proti revolučnému hnutiu. Okrem ideologickej záťaže je nedostatkom týchto diel aj to, že sa závery autorov opierajú o veľmi úzku bázu – využívali iba niektoré ustanovenia reformných zákonov, ktoré navyše neanalyzovali v kontexte reálnej činnosti súdov.


V 60 – tych rokoch spomedzi bádateľov venujúcich sa súdnej reforme vyniká B. V. Vilenskij. Prácu “Príprava súdnej reformy 20. novembra r. 1864 v Rusku”21 spísal na základe podkladov komisie, vytvárajúcej reformné zákony. V diele “Súdna reforma a kontrareforma v Rusku“22 zas podrobne analyzuje kontrareformné zákony 70- tych a 80-tych rokov 19. storočia. Závery v práci obsiahnuté je však s ohľadom na ideologickú orientáciu autora potrebné vnímať s určitou opatrnosťou a konfrontovať s inými prameňmi.

Nemožno opomenúť ani o niekoľko desaťročí staršiu publikáciu “Ruské zákonodarstvo X-XX storočia: Texty a komentáre”, ktorá vo svojich deviatich dieloch prináša autentické texty zákonov jednotlivých období vývoja Ruského štátu. Súdnej reforme r. 1864 je venovaný ôsmy diel, zostavený práve profesorom Vilenskim. 23

Politické procesy s revolucionármi – narodnikmi popísal vo svojom diele N. A. Troickij.24 Veľmi zaujímavo rozoberá využívanie demokratických inštitútov zákonov súdnej reformy obžalovanými revolucionármi v priebehu súdneho konania. Podľa Troického viedlo ku kontrareforme zlyhanie súdneho systému v konfrontácii s revolučným hnutím.

Vzťahu samoderžavia a súdneho systému je venovaných hneď niekoľko zaujímavých prác I. V. Oržechovského25 a P. A. Zajončikovského26.

Iní autori sa sústredili na jednotlivé aspekty pôsobenia poreformných súdov. Napríklad N. V. Čerkasova publikovala sériu publikácií o histórii ruskej advokácie27, S. M. Kazancev o histórii prokuratúry28.

Zásluha vyššie spomenutých aj opomenutých bádateľov sovietskeho obdobia spočíva predovšetkým v rozpoznaní podmienenosti reformných aktivít Alexandra II. spoločenskými, ekonomickými a politickými problémami Ruského impéria, a teda posun od pozícií autorov prvého obdobia, ktorí reformy vnímali, resp. museli vnímať, predovšetkým ako výraz vôle cára, ako jeho “dar” obyvateľstvu, ako aj v skutočne hlbinnej analýze aktivít revolučného hnutia v období prípravy a realizácie súdnej reformy, vrátane procesov s jeho predstaviteľmi.


Počiatok 90-tych rokov prináša opäť nový pohľad na súdnu reformu. Opustenie pozícií triedneho chápania histórie si vynútilo novú interpretáciu významu a postavenia súdov v štáte.

V 90-tych rokoch 20. storočia sa v Rusku rozhodli zaviesť do právneho poriadku inštitút porotných súdov. Vyšlo preto množstvo publikácií venovaných pôsobeniu porotných súdov po súdnej reforme r. 1864. Mnoho z nich má populárno-náučný charakter a snaží sa priblížiť tento inštitút radovým obyvateľom a ubezpečiť ich o jeho úspešnom využití v Rusku v minulosti.29

Prvým komplexným pokusom o vysvetlenie sociálno-ekonomického a ideologicko-politického pozadia súdnej reformy v postsocialistickom období je práca M. G. Korotkicha “Súdna reforma r. 1864 v Rusku (podstata a sociálno – právny mechanizmus formovania)”30, v ktorej autor analyzuje prípravu súdnej reformy a genézu jej inštitútov v kontexte s realitou politického systému, do ktorého bola zavádzaná.

V ranných 90- tych rokov možno vo vzťahu k súdnej reforme badať určitú eufóriu autorov, ktorí v jej princípoch a inštitútoch vidia želaný smer vývoja ruského súdneho systému v novom demokratickom poriadku vecí verejných.

Hlbokú analýzu súdnej reformy a kontrareformy prináša M. V. Nemytina v diele “Súd v Rusku: druhá polovica XIX. – začiatok XX. storočia”31. Najväčší prínos práce spočíva v podrobnom rozpracovaní jednotlivých krokov kontrareformy, a činnosti komisie ministra spravodlivosti N. V. Muraveva, ktorej úlohou bolo pripraviť novú koncepciu súdneho systému.

Spomedzi najsúčasnejších ruských autorov venujúcimi sa problematike súdnej reformy vyniká napríklad A. D. Popova, ktorá vychádza z obdivuhodného množstva zhromaždených údajov o dostupnosti a efektívnosti súdnictva. Jej diela32 preto boli cenným zdrojom informácií pri príprave tejto práce.

Z hľadiska skúmania zavádzania súdnej reformy v jednotlivých častiach územia Ruského impéria možno čerpať aj z dizertačných prác študentov univerzít z rozličných ruských miest.33

Súdny systém Ruského impéria druhej polovice 19. storočia zaujal aj historikov v zahraničí. Napríklad T. E. Plank analyzuje podstatu a realizáciu princípu nezávislosti súdnej moci34, R. S. Wortman skúma vzťah autokracie a práva pri príprave a realizácii reformných zákonov. Vyslovuje názor, že základným dôvodom, pre ktorý cár pristúpil k súdnej reforme bola skutočnosť, že bol obklopený skupinou liberálnych právnych expertov, schopných takúto reformu skoncipovať a implementovať.35 Obľúbenou témou sú aj aktivity revolučného hnutia v boji proti cárizmu.36 Komplexne sa súdnej reforme venuje publikácia medzinárodného autorského kolektívu pod vedením P. Solomona.37 Práce amerických autorov, najmä The Development of a Russian Legal Consciousness Richarda S. Wortmana boli pre mňa mimoriadne obohacujúce najmä úplnou odlišnosťou prístupu k téme oproti ruským autorom – kým tí vo všeobecnosti skôr popisujú, čo sa stalo, americkí autori si omnoho viac kladú otázky prečo sa to stalo. Kombinácia oboch koncepcií tak umožňuje spájať originálne otázky s autentickými odpoveďami.



2. Cesta k súdnej reforme
Teraz sa iba ukazuje, akými strašnými boli pre Rusko predchádzajúcich dvadsaťdeväť rokov. Správa štátu je v chaose, mravy sú v úpadku, rozvoj rozumu zastavený, zneužívanie a rozkrádanie narástli do obrovských rozmerov. Všetko je to dôsledok ľahostajnosti k pravde a slepej barbarskej viery v jednu materiálnu silu.“38
2.1 Cár reformátor
Počiatkom druhej polovice XIX. storočia sa kríza štátneho aparátu cárskeho Ruska stala očividnou. Porážka v Krymskej vojne odhalila všeobecnú zaostalosť krajiny, ktorá pre svoj feudálno – totalitný charakter nedokázala držať krok s rozvinutými štátmi Západnej Európy. Práve priebeh a výsledok Krymskej vojny boli rozhodujúcim impulzom pre prebudenie spoločenského vedomia, ktoré napriek obmedzeným možnostiam na slobodné vyjadrovanie názorov, vyplavilo vlnu kritiky jestvujúceho usporiadania vecí verejných v Ruskom impériu. Kritici za základné problémy Ruska v politickej rovine považovali zbytočnú zložitosť štátneho aparátu, túžiaceho všetkých podrobiť dozoru a opatere výkonnej moci a obrovskú byrokraciu, prameniacu z neexistencie hraníc medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou, ktoré sa zlievali do jedinej, centralizovanej štátnej moci, ovládajúcej všetko a všetkých. Prejavuje sa “kríza vrcholov“, t. j. kríza politiky vládnucej triedy, ktorá už nemôže ďalej vládnuť tradičným spôsobom, nedokáže udržať svoje panstvo v nemennej podobe.

19. februára 1855 nastupuje na trón cár Alexander II., ktorý nijako nemohol tento stav ignorovať. Pozornosť si vynucovala aj ponurá ekonomická situácia krajiny. Deficit štátneho rozpočtu počas vojnových rokov nadobudol neuveriteľnú výšku 800 miliónov rubľov v striebre. Problémy sa nevyhli ani poľnohospodárstvu – stav hovädzieho dobytka klesol o 24%, obmedzil sa výsev poľnohospodárskych plodín, Rusko strácalo svoje pozície na svetovom trhu s obilím.39 Infraštruktúra bola neutešená, železničná sieť sa obmedzovala na trasu Petrohrad – Moskva. Kríza štátneho aparátu a finančné problémy sa odrážali aj na úpadku a technickej zaostalosti armády, a tým poklese medzinárodnej autority Ruska. Aj podľa názoru neskoršieho ministra vojny D. A. Miljutina: „Naďalej ísť takouto cestou by doviedlo štát do úplnej slabosti, a to v čase, keď všetky ostatné európske krajiny posilňovali svoju vyzbrojenosť“.40



Nový cár mal na výber – buď nečinne pozerať, ako sa kríza prehlbuje, čím by v konečnom dôsledku ohrozil svoju vlastnú existenciu, alebo sa pokúsiť tento stav zmeniť. Rozvíjajúce sa ekonomika a jej potreby, ako aj obava z pretrvávajúcej nespokojnosti nevoľníkov, spôsobilej v ktorýkoľvek okamih vyplaviť nových “pugačevcov“, primälo vládu vydať sa smerom k reformám. S ohľadom na charakter ruského hospodárstva a sociálnu štruktúru obyvateľstva, bolo prvým zastavením na tejto, z mnohých ohľadov krížovej ceste, zrušenie nevoľníctva: „Akékoľvek čo i len trochu významné vnútorné zmeny v Rusku sú bez výnimky tak späté so zrušením nevoľníctva, že jedno nie je možné bez druhého“.41 Ruskí nevoľníci – faktickí otroci - boli v postavení živých vecí, a ako takí mohli byť predmetom rôznych záväzkovo - právnych vzťahov. Nemali žiadne občianske práva, statkár rozhodoval o ich rodinnom živote a pracovnej náplni. Nevoľníctvo bolo nielen nehumánne, no v podstate vylučovalo zákonnosť.42 Bolo symbolom nedeliteľnosti moci, statkár bol voči nevoľníkovi pánom, správcom, sudcom a vykonávateľom rozhodnutí. Hoci statkári formálne nemali právo zabiť svojich nevoľníkov či spôsobiť im ujmu na zdraví, v praxi neexistovalo mnoho spôsobov, ako im zabrániť realizovať svoju vôľu akokoľvek kruto.43 Zároveň bolo nevoľníctvo zásadnou brzdou ekonomického rozvoja, keďže znevoľnená pracovná sila nemala nijaký alebo len minimálny osobný záujem pracovať produktívne, nemohla migrovať, a ani nijako inak efektívne reagovať na potreby trhu. Bez oslobodenia nevoľníkov by preto nemala zmysel žiadna reforma – už len preto, že by sa netýkala väčšiny obyvateľov Ruska. Nevoľníctvo ako zdroj trvalého napätia, spôsobilého kedykoľvek prejsť v nepokoje, ktoré sa rozvinú do všeobecného povstania, nebolo ďalej udržateľné. Ako výstižne konštatoval Alexander II.: „radšej zmeňme postavenie nevoľníkov zhora, akoby sme čakali, kým sa zmení zdola“.44 Na základe Manifestu o oslobodení roľníkov z nevoľníctva z 19. februára 1861 získali roľníci osobnú slobodu, vrátane práva vlastniť majetok, obchodovať, práva vystupovať v súdnom konaní v postavení žalobcu i žalovaného. S ekonomického hľadiska reforma umožnila fungovanie nájomnej pracovnej sily, a tým aj rozvoj priemyslu. Podstatou hospodárskej sebestačnosti roľníkov mal byť ich nárok na prídel poľnohospodárskej pôdy. Tu však ležal kameň úrazu – jednak bol prídel poľnohospodárskej pôdy určený statkárom, u ktorého bol roľník nevoľníkom, pričom máloktorý statkár sa ľudomilne vzdal svojej najlepšej pôdy, no najmä sa roľník stával vlastníkom prídelu až po zaplatení celej jeho ceny statkárovi, čo bolo pre väčšinu ruských roľníkov nedosiahnuteľné. Štát prostredníctvom osobitnej štátnej banky požičal roľníkom 75-80% ceny pôdy, ktorá im bola pridelená, a tí potom splácali túto pôžičku 49 rokov – obdobia určeného na zavŕšenie reformy. Roľníci však mali málokedy peniaze na zaplatenie zvyšku ceny, nekrytej pôžičkou. Okrem dlhu voči štátu tak navyše zotrvávali v pozícii “dočasnej“ zaviazanosti voči statkárovi, pričom boli závislí na občine, základnej jednotke roľníckej samosprávy, v ktorej boli povinne združení.45 Kompromisy a ústupky pri príprave reformy v duchu hesla “aby všetkým dobre bolo“, vytvorili podhubie pre neskoršie obrovské problémy ruských roľníkov, ktoré v konečnom dôsledku viedli až k pádu samoderžavia.

Systému nevoľníctva v doreformnom období zodpovedala aj miestna štátna správa. Ústrednou postavou na určitom území bol statkár, ktorý vo svojich rukách koncentroval ekonomickú, administratívnu a súdnu moc nad svojimi nevoľníkmi. Po zrušení nevoľníctva preto nasledovala reforma miestnej štátnej správy, ktorou bola vytvorená zemská a mestská samospráva. 1. januára 1864 cár potvrdil zákon o zriadení gubernských a újazdných zemských orgánov. Samosprávne zhromaždenia - zemstvá a nimi ustavované zemstvové správy boli volené v újazdoch a guberniách na obdobie troch rokov v troch kúriach – statkárskej, kúrii mestských spoločenstiev a v roľníckej kúrii. V prvých dvoch platil majetkový cenzus, zástupcovia tretej kúrie bez ustanoveného majetkového cenzu boli volení spomedzi zástupcov vyslaných roľníkmi na zhromaždenie, kde sa voľba uskutočňovala. V mestách bola miestna samospráva pozostávajúca z mestského zhromaždenia a mestskej dumy vytvorená mestskou reformou na základe zákona zo 16. júna 1870. Existencia zastupiteľských orgánov, volených priamo obyvateľstvom – hoc len na miestnej úrovni, bola pre Rusko novou skúsenosťou. Vládna moc odovzdala časť svojich kompetencii v hospodárskej a sociálnej oblasti orgánom miestnej samosprávy. Rozličné stavy, vrátane roľníkov, sa mohli ich prostredníctvom zúčastňovať na rozhodovaní o veciach verejných. Zemské a mestské orgány samostatne riešili otázky z oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej starostlivosti, údržby verejných priestranstiev. Vo všeobecnosti v značnej miere zlepšili praktický život ruských obyvateľov, najmä z hľadiska dostupnosti vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Boli budované na princípe zákonnosti, voliteľnosti, kontroly verejnosťou, nezávislosti od orgánov štátnej správy a teoreticky aj na princípe rovnosti, keďže ich poslaním bolo zastupovať záujmy všetkých stavov.

Na oslobodenie nevoľníkov nadväzovala aj reforma polície. Kým s nevoľníkmi si “robil poriadok“ statkár, po ich oslobodení mala agenda ochrany poriadku prejsť v plnom rozsahu na políciu. Tá na takúto úlohu pripravená nebola, najmä pre zaťaženie policajných úradníkov rôznorodými povinnosťami, prameniacimi zo zmiešania súdnej, vyšetrovacej a nariaďovacej činnosti. V roku 1862 sa mestská a újazdná polícia zjednotili do centralizovaného policajného aparátu s hierarchickou štruktúrou, na vrchole ktorej stál minister vnútra.

Pre rozvoj ekonomiky mal veľký význam rad opatrení vo finančnej oblasti uskutočnených v r. 1862 – 1866, ktorými došlo k centralizácii riadenia všetkých príjmov a výdavkov na Ministerstve financií. Každá zmena štátneho rozpočtu musela byť prejednaná v Štátnej rade46, verejnosti sa sprístupnili informácie o štátnom rozpočte a príjmoch a výdavkoch krajiny.

Reformné úsilie sa dotklo aj vzdelávania a cenzúry. V rámci reformy vzdelávacieho systému bol v r. 1863 vydaný nový zákon o univerzitách, ktorý umožnil rozšírenie katalógu predmetov vyučovaných na univerzitách a zdvojnásobenie platov vyučujúcich, v r. 1864 boli vydané zákony upravujúce postavenie národných škôl a gymnázií, ktoré zrovnoprávnili deti zo všetkých spoločenských tried v prístupe ku vzdelaniu.47 Reforma cenzúry v r. 1865 umožnila oslobodiť sa od cenzúry celoruskej periodickej tlači, provinčná tlač a literárne diela cenzúre podliehali aj naďalej.

Pri pojednaní o súdnej reforme nemožno nespomenúť aj reformu armády a námorníctva, v modernizácií ktorých samoderžavie videlo prostriedok posilnenia svojho postavenia do vnútra krajiny aj navonok. Minister obrany D. A. Miljutin, vymenovaný do funkcie v r. 1861, začal skrátením vojenskej služby z 25 na 15 rokov, nasledovalo rozdelenie ruského územia na 15 vojenských okruhov s vlastným veliteľstvom a prezbrojenie armády. Prestavba ozbrojených síl podľa západoeurópskych vzorov si vyžadovala aj zodpovedajúce zmeny vojenskej justície. V r. 1867 bol cárom potvrdený Vojenský súdny poriadok, zakotvujúci systém ústredných a miestnych vojenských súdov, na čele s Hlavným vojenským súdom. Vojenská reforma vyvrcholila v r. 1874 potvrdením Zákona o vojenkej povinnosti, upravujúceho všeobecnú vojenskú povinnosť pre všetkých mužských obyvateľov Ruska starších ako 21 rokov.


Reformy tak nadväzovali jedna na druhú – oslobodenie nevoľníkov bolo garantované súdnymi zárukami ochrany ekonomických a osobnostných práv obyvateľstva, súdny systém sa formoval za účasti zemstiev, ktoré participovali na voľbách zmierovacích sudcov a zotavovaní zoznamov porotcov, a všetky tieto nové orgány potrebovali byť naplnené vzdelanými ľuďmi. Reformy do značnej miery splnili svoj účel – vyviedli Rusko z krízy 50- tych rokov a správne určili smer jeho vývoja. Napriek tomu, že neviedli, a zo svojej podstaty ani viesť nemohli, k pretvoreniu Ruska na modernú demokraciu, vytvorili podmienky pre rozvoj ekonomiky a na krátke obdobie “zliberálnili“ život spoločnosti. Ako výstižne zhrnul Dragutin Pelikán: „Ak sledujeme celú líniu vývoja objektívnych demokratizačných tendencií v Rusku, vynucovaných nahromadenými ekonomickými a spoločenskými dejinnými faktormi, musíme konštatovať, že v šesťdesiatych rokoch 19. storočia bolo Rusko k tomuto nikdy nedovŕšenému žiaducemu cieľu najbližšie.“48


Do'stlaringiz bilan baham:
  1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11


Ma'lumotlar bazasi mualliflik huquqi bilan himoyalangan ©hozir.org 2017
ma'muriyatiga murojaat qiling

    Bosh sahifa