DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II



Download 1,25 Mb.
bet6/11
Sana27.06.2017
Hajmi1,25 Mb.
#17246
1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11
6.2 Od propagandy k teroru
Začiatkom 70-tych rokov sa narodnici rozhodli vydať za národom. V tomto období už bola ich doktrína obohatená idami predstaviteľov ruskej politickej emigrácie P. L. Lavrova, P. N. Tkačeva, no najmä M. A. Bakunina243, autora programu ruských revolucionárov v tzv. Dodatku “A” ku svojej knihe Štátnosť a anarchia. Bakunin sa domnieval, že ruský národ je pripravený na revolúciu, pretože ho bieda doviedla do takého žalostného položenia, že nemá iného východiska.244 Spontánne protesty roľníkov považoval za znak ich pripravenosti na revolúciu. Na základe tohto presvedčenia odporúčal narodnikom “ísť za národom”, teda za roľníkmi, v tom období s národom prakticky stotožňovanými, a vyzývať ich k povstaniu. V r. 1874 nastali pre cestu za národom priaznivé podmienky. V európskej časti Ruska pôsobilo 200 krúžkov narodnikov, ktoré sa dohodli na miestach a čase “chodenia”.245 Projekt mal unikátny geografický rozsah - zahŕňal viac ako 50 gubernií, vynechané neboli ani odľahlé a nehostinné územia Severného Ruska, či Sibír. Medzi národ sa revolucionári vybrali naraz a v hojnom počte 2 tisíc ľudí. Plánovali sa zdržať až do dosiahnutia cieľa – čo lavristi očakávali v horizonte 2 až 3 rokov, bakunisti do konca jesene 1874. Ústretovosť roľníkov k narodnikom sa však ukázala byť nižšou než očakávali nielen bakunisti, ale aj striedmejšie naladení lavristi. Osobitú ľahostajnosť zachovávali roľníci voči plamenným tirádam narodnikov o socializme a všeobecnej rovnosti, považujúc ich za výmysly zrodené z nedostatku riadnej fyzickej námahy.246 Náhľady narodnikov a roľníkov sa len ťažko mohli pretnúť – kým prví považovali roľnícku občinu za ideál, v ktorom by mali žiť všetci, druhí ju vnímali ako väzenie, v ktorom by nechcel žiť nikto. Štátna moc reagovala na projekt veľmi nesprávne, keď namiesto toho, aby si počkala na nevyhnutný krach podujatia, rozpútala voči narodnikom obrovskú represiu – a tým aj obvyklé sympatie spoločnosti voči utláčaným. 31. mája 1874 polícia objavila v Saratove konšpiračný byt, zamaskovaný ako obuvnícka dielňa. Získala tak dôkazy svedčiace o existencii sieti narodnickych krúžkov, zasahujúcej 26 gubernií. Vládna moc sa rozhodla uskutočniť proces “štátnej, spoločenskej, ba dokonca historickej závažnosti”247, ktorý by obyvateľov zastrašil rozmachom revolučného hnutia a vyvolal v spoločnosti negatívny postoj k narodnikom. Rusko zachvátila vlna zatýkaní, v r. 1874 bolo zatknutých temer 4 tisíc osôb. Vyšetrovanie trvalo tri roky, počas ktorých boli obvinení držaní vo väzbe. V súlade so zákonom 19. mája 1871 sa nemohli vyjadrovať k získaným dôkazom, a neboli ani oboznámení so skutočnosťami, ktoré sa im kládli za vinu. Súd vo veci “chodenia za národom” tiež nazývaný “Proces 193-och” prebiehal od októbra 1877 do januára 1878 pred Osobitným kolégiom Senátu, v súlade so ZTP. Bol verejný, obžalovaní mohli byť v konaní zastúpení advokátmi. 32 obžalovaným bol uložený trest odňatia slobody od 5 dní do 3 rokov, 39 obžalovaných bolo odsúdených na presídlenie, 90 bolo oslobodených.

Ešte pred samotným procesom vzniká v r. 1876 Druhá Zemlja i volja, ktorá je o poznanie radikálnejšia ako jej predchodkyňa. Má aj neporovnateľne širší záber – pôsobí na území celého Ruska ako centralizovaná revolučná organizácia, čo je veľká zmena oproti dovtedy existujúcim bunkám, tzv. krúžkom, realizujúcim avoje aktivity nezávisle na sebe. Organizovanosť248 mala priniesť efektívnu koordináciu revolučných síl a ich ochranu od vládnych represií, no aj principiálne zmeniť charakter propagandy. Revolucionári sa poučili a rozhodli sa povolať pracujúcich do boja nie za knižné a im nepochopiteľné idey socializmu, ale za riešenie problémov ich reálneho života, t. j. nedostatku pôdy a absencii slobody. Jej vytvorením sa revolucionári stávajú hnutím, anarchizmus prechádza do politického boja, teoretické rozpravy nahrádza reálna teroristická akcia.249 V máji 1878 vydala Zemlja a volja finálnu verziu svojho programu. Za konečný cieľ úsilia v ňom bol označený anarchizmus a kolektivizmus. Tento cieľ však možno naplniť až po vyriešení akútnych problémov sužujúcich národ. Organizácia bola odhodlaná bojovať za splnenie štyroch základných požiadaviek – odovzdanie všetkej pôdy do rúk roľníkov a jej rovnomerné rozdelenie, nezávislá samospráva občín, úplná sloboda vierovyznania, emancipácia národov a oblastí, ktoré nechcú byť súčasťou Ruského impéria. Programový dokument Zemlji a volji konštatuje, že tieto ciele môžu byť dosiahnuté iba cestou násilného prevratu.250 Svoje základné úlohy tak organizácia vidí v “pomoci elementom nespokojnosti v národe organizovať sa a zjednotiť sa s už existujúcimi národnými organizáciami revolučného charakteru, agitáciou zvyšovať intenzitu tejto nespokojnosti251 a “oslabiť, narušiť, t.j. dezorganizovať štátnu moc, bez čoho, podľa nášho názoru nemôže dosiahnuť úspech nijaký plán povstania, hocako široko a starostlivo pripravený.252 Plnenie tejto úlohy mienila Zemlja i volja realizovať nadviazaním vzťahov medzi organizáciou a vojskom, predovšetkým s dôstojníkmi, získaním osôb, pracujúcich v rôznych štátnych orgánoch na svoju stranu a „systematickou likvidáciou najškodlivejších predstaviteľov vládnej moci alebo nejakého nami nenávideného systému.”253



Propaganda a agitácia nadobudli politické zameranie a pripojili sa k nim násilné akcie proti predstaviteľom štátnej moci. Jeden z takýchto atakov, uskutočnený mladou učiteľkou Verou Zasulič, vyústil do ostro sledovaného procesu, vedúceho k modifikácií zákonov súdnej reformy vo vzťahu k trestným činom s politickým pozadím. 24. januára 1878 vošla Vera Zasulič do domu Petrohradského mestského náčelníka generála Trepova a z prineseného revolveru dva krát na generála vystrelila, zasiahnuc jeho ľavý bok. Vera Zasulič bola na mieste zadržaná a následne obžalovaná z pokusu o vraždu. Motívom jej činu bol incident v z 13. júla 1877, kedy Trepov prišiel do väzobnej väznice na Špalernej ulici, kde na dvore stretol prechádzajúceho sa väzňa Bogoljubova, člena organizácie Zemlja i volja, obžalovaného zo závažných trestných činov politického charakteru. Bogoljubov sa Trepovovi pri tomto stretnutí uklonil, keď však Trepov prechádzal cez dvor po druhý krát, Bogoľjubov si pred ním nesňal čiapku, čo Trepova krajne podráždilo a s krikom zrazil Bogoljubovi čiapku z hlavy. Incident z okien sledovali väzni, ktorí začali kričať a protestovať. Trepov na to vydal rozkaz potrestať Bogoljubova bitkou. Trepovov postup bol protizákonný, nakoľko telesný trest za disciplinárne previnenia bolo podľa ruského právneho poriadku možné uložiť iba právoplatne odsúdeným osobám, kým rozsudok nad Bogoljubovom, odsudzujúci ho na trest nútených prác v trvaní pätnástoch rokov ešte nenadobudol právoplatnosť. Napriek tomu, že udalosť vzbudila značný rozruch, generál Trepov nebol za svoj protizákonný postup nijako potrestaný, naopak, jeho čin sa stretol so súhlasnými reakciami mocenských elít, medzi inými aj ministra spravodlivosti Palena. Čin generála Trepova vyvolal vo Vere Zasulič potrebu potrestať páchateľa útlaku bezbranného väzňa, ktorého však podľa svojho tvrdenia nikdy predtým nestretla. Keďže sa s ohľadom na okolnosti prípadu zdalo byť ministrovi spravodlivosti zjavné, že porotný súd nemôže rozhodnúť inak než uznať obžalovanú vinnou, vec bola odovzdaná na rozhodnutie okružnému súdu a nebola prejednaná ako trestný čin proti štátu. Verejný proces s Verou Zasulič pred Petrohradským okružným súdom sa začal 31. marca 1878 pod predsedníctvom A. F. Koniho. Konanie Very Zasulič bolo kvalifikované ako pokus o vraždu podľa ustanovení 9 a 1454 Trestného zákona, za ktorý jej mohol byť uložený trest nútených prác v rozsahu 15 až 20 rokov s odňatím všetkých stavovských práv. V súdnom konaní bolo preukázané, že Zasulič si zbraň zaobstarala vopred, pričom išlo o revolver “silný a krátky“, čo obžaloba už samo o sebe považovala za dostatočný dôkaz úmyslu usmrtiť Trepova. Pokiaľ ide o povahu výstrelov, znalci254 sa zhodli, že zranenie poškodeného bolo život ohrozujúce. Zasulič v konaní uviedla, že vošla do domu generála Trepova s úmyslom pomstiť sa mu za násilie na Bogoljubovi. Práve motív obžalovanej pútal v procese najväčšiu pozornosť. Kým prokurátor zdôrazňoval negatívnu povahu pomsty ako takej a hrôzne dôsledky protiprávneho výkonu osobnej odplaty pre spoločnosť, obhajca Alexandrov prezentoval čin obžalovanej ako nesebecké konanie vedené výlučne cieľom poukázať na nespravodlivosť: „Bogoljubovi tyrani nepotrebovali počuť stonanie fyzickou bolesťou, ale stonanie zhanobenej ľudskej duše, stonanie uduseného, poníženého a pošľapaného človeka (...) tu sa objavuje žena, pre ktorú nebol motívom zločinu osobný záujem alebo osobná pomsta, žena, ktorá je svojim činom súčasťou boja za ideu v mene toho, kto bol druhom v jej nešťastnom živote“.255 Vo svojej záverečnej reči predseda súdu v súlade s obžalobou a stanoviskom strán uložil porotcom rozhodnúť o troch otázkach – či je Zasulič vinná v tom, že sa rozhodla pomstiť generálovi Trepovovi za potrestanie Bogoľjubova a s týmto cieľom si zaobstarala revolver, vystrelila 24. januára na generála Trepova guľku väčšieho kalibru, pričom si tento čin vopred premyslela, či Zasulič takto konala s cieľom usmrtiť generála Trepova a ak áno, či Zasulič urobila všetko, čo od nej záviselo, aby cieľ usmrtiť poškodeného dosiahla, pričom smrť nenastala z dôvodov nezávislých na vôli Zasulič. Na záver svojej reči k porotcom predseda súdu uviedol: „Ak uznáte obžalovanú vinnou v prvom alebo všetkých troch bodoch, môžete jej zároveň priznať poľahčujúce okolnosti vyplývajúce z charakteru veci. Tieto okolnosti majú vždy význam, pretože súdite živého človeka, súčasnosť ktorého je priamo či nepriamo ovplyvnená jeho minulosťou. Posudzujúc tieto okolnosti, majte na pamäti Vám opísaný život Zasulič.256 Porotný súd rozhodol, že obžalovaná je nevinná vo všetkých troch bodoch obžaloby. Predseda súdu v súlade so zákonom oslobodil Veru Zasulič spod obžaloby a prepustil ju z väzby. Keď sa však Alexander II. dozvedel o oslobodzujúcom rozsudku, v rozpore s platnými právnymi predpismi uložil generálovi Kozlovovi, zástupcovi Trepova vo funkcii mestského náčelníka, aby vydal rozkaz na zadržanie Very Zasulič. Tá sa však stihla ukryť v konšpiračnom byte a neskôr emigrovala do Švajčiarska. Minister spravodlivosti Palen bol za nedbalý dohľad nad vecou Zasulič zo svojho postu cárom odvolaný.

Proces s Verou Zasulič viedol k prijatiu krajných opatrení v súdnictve. Zákonom z 9. mája 1878 O príslušnosti a spôsobe prejednávania trestných činov proti štátu boli za príslušné súdy na prejednávanie a rozhodovanie všetkých trestných činov proti štátu určené súdne komory. Dôvodom pre tento krok bolo neúnosné zaťaženie Osobitného kolégia Senátu veľkým množstvom týchto trestných konaní, ako aj skutočnosť, že prejednávanie trestných činov proti štátu Senátom, najvyšším súdnym orgánom štátu, mohlo pridávať revolucionárom v očiach spoločnosti na význame.257 Druhým zákonom z 9. mája 1878 O dočasnej zmene príslušnosti a spôsobe prejednania niektorých trestných činov boli z pôsobnosti porotných súdov vyňaté všetky trestné činy, majúce politický podtext, ako odpor voči štátnym orgánom, vražda a pokus o vraždu predstaviteľov štátnej moci, ktoré boli ako trestné činy proti štátu zverené na prejednanie a rozhodovanie súdnym komorám.

Vražda náčelníka žandárov N. V. Mezencova revolucionárom S. M. Stepnjakom – Kravčinskim viedla k vydaniu zákona O dočasnom zverení trestných činov proti štátu a niektorých trestných činov proti verejným činiteľom na konanie vojnovým súdom, zriaďovaným vo vojnovom stave z 9. augusta 1878. Postavenie vojnových súdov upravoval Vojenský súdny poriadok z r. 1867, ktorý obsahoval reformné zásady verejnosti konania, ústnosti, rovnosti strán. Jeho výhodnosť pre výkonnú moc spočívala v tom, že sudcovia vojenských súdov neboli na rozdiel od sudcov civilných súdov neodvolateľní, a preto oveľa ťažšie mohli vstúpiť do opozičného postavenia voči režimu.

Tri dni po pokuse A. K. Soloveva o atentát na Alexandra II. z 5. apríla 1879 vydal cár príkaz, ktorým umožnil generál-gubernátorom odovzdať po skončení vyšetrovania civilné osoby vojenským súdom na trestné konanie, a to v prípade akýchkoľvek trestných činov, nielen trestných činov proti štátu. Trestné konanie v týchto prípadoch upravoval Príkaz z 8. apríla 1879. Celé konanie prebiehalo extrémne rýchlo. Vojenský prokurátor bol povinný zostaviť obžalobu v priebehu dňa od odovzdania veci generál-gubernátorom. Po obdržaní obžaloby bol súd povinný uviesť vec v zákonný chod najneskôr nasledujúci deň. Konanie pred vojenským súdom bolo neverejné. Ako obhajcovia v nich nevystupovali advokáti, ale kandidáti na funkcie vo vojenskom súdnictve. Svedčiť mohli iba osoby schopné dostaviť sa pred súd v lehote troch dní. Rozsudok vojenského súdu bolo možné napadnúť iba kasačnou žalobou, podanou nasledujúci deň po vyhlásení rozsudku, pričom generál-gubernátor mohol rozsudok s konečnou platnosťou potvrdiť, a tým rozhodnúť o tom, že kasačná žaloba nebude postúpená kasačnému súdu na prejednanie. Zo 148 politických procesov v rokoch 1878 – 1890, bolo 93 prejednaných vojenskými súdmi.258 Výkonná moc sa týmito legislatívnymi úpravami snažila prestavať súdny systém na systém konzervácie svojej moci. Toto úsilie nemohlo byť úspešné. Ako konštatoval I. J. Fojnickij: „Vidieť v súde jediný prostriedok boja s politickou agitáciou posledného obdobia, očakávať od súdu zhojenie spoločnosti z tohto neduhu, znamená zabúdať, že politické vrenie našich dní je produktom veľmi zložitých spoločenských a štátnych podmienok.”259


6.3 Cárovražda a proces s vrahmi
V r. 1879 sa Zemlja i volja rozdelila na dve organizácie – Černyj peredel, ktorý sa koncentruje na propagandu260 a Narodnaja volja, rozpútavajúcou “hon na cára” - teroristické akcie ústiace do zavraždenia Alexandra II.

1. marca 1881 sa Alexander II. zúčastnil na vojenskej prehliadke v Petrohrade. Keď so svojim sprievodom zabočil smerom na Teatraľnij most cez rieku Nevu, Sofia Perovská dala znamenie Nikolajovi Rysakovi, ktorý hodil pod cárove sane balík s bombou. Výbuch zabil troch ľudí, cára ľahko zranil. Keď ten vystúpil zo saní, aby zistil, čo sa stalo, Ignacy Hryniewiecki doňho hodil druhú bombu, ktorá Alexandrovi odtrhla nohy. Na následky zranení o niekoľko hodín zomrel. Hryniewiecki v dôsledku výbuchu zahynul tiež.

Konanie vo veci cárovraždy bolo vedené Osobitným oddelením Senátu. V rámci prípravného konania bola vykonaná ohliadka miesta činu a zabezpečené svedecké výpovede očitých svedkov. Vyšetrovanie prebiehalo rýchlo – N. I. Rysakov, ktorí bol zadržaný priamo po tom, čo hodil na cára prvú z bômb, v nádeji, že bude ušetrený trestu smrti, vyšetrovateľom oznámil mená všetkých účastníkov činu. Prípravné konanie vyústilo do zostavenia obžaloby, potvrdenej prokurátorom N.V. Muravevom, ktorý bol novým cárom Alexandrom III. menovaný do funkcie “prokurátora pri Osobitnom oddelení Vládnuceho Senátu vo veci zločinu 1.marca”. Obžaloba bola podrobná a dôsledná, bohatá na expresívne vyjadrenia – cárovražda v nej bola opakovane označovaná za zložin “neslýchane hnusný”. Obžalovanými boli okrem Rysakova aj Sofia Perovska, Andrej Željabov, Timofej Michajlov, Nikolaj Kibaľčič a Gesja Geľfman.261 Predmetom obžaloby bolo členstvo obžalovaných v tajnom spolku majúcom “sociálno-revolučný charakter”, cieľom ktorého je násilné odstránenie existujúceho štátoprávneho usporiadania Ruského impéria a účasť na vražde Alexandra II – Željabov mal vraždu pripraviť a získať pre jej realizáciu Rysakova, Michajlov a Kibaľčič pomáhali s jej prípravou, Geľfman vlastnila “konšpiračné” byty, v ktorých sa zločin plánoval a Petrovska a Rysakov sa podieľali na jeho vykonaní. Obžalovaní tak naplnili skutkové podstaty trestných činov podľa ustanovení 241, 242, 243 a 249 Trestného zákona.

Željabov mal byť podľa obžaloby aj jedným z páchateľov pokusu o vraždu Alexandra II., ku ktorému došlo 18. novembra 1879 pri meste Alexandrovsk, Perovska jednou z páchateľov pokusu o vraždu Alexandra II, ku ktorému došlo 19. novembra 1879 pri Moskve. Konanie vo veci vraždy Alexandra II. tak bolo spojené s konaním vo veci pokusu o jeho vraždu, ktorého sa mali dopustiť títo dvaja obžalovaní, ako aj s konaním vo veci úmyselného ublíženia na zdraví dvoch osôb, ktorého sa dopustil Timofej Michajľov pri svojom zatýkaní.

Pojednávanie pred Osobitným oddelením Senátu262 vzbudilo veľký záujem verejnosti a tlače – tento proces bol posledným procesom s politickým pozadím, k prejednaniu ktorého bola verejnosť pripustená. Prvé pojednávanie vo veci bolo otvorené 26. marca 1881. Na otázku, či sa cítia byť vinnými, Rysakov uviedol, že nie je vinný z členstva v Narodnej volji a je vinný z účasti na vražde Alexandra II. Geľfman priznala členstvo v Narodnej volji a vlastníctvo “konšpiračného” bytu, poprela však, že by sa ona alebo Michajlov zúčastňovali na schôdzkach v nich prebiehajúcich. Svoju účasť na vražde Alexandra II. poprela. Kibaľčič sa priznal k členstvu v organizácii a k príprave bomby. Uviedol však, že nevedel, na aký účel má byť bomba použitá, útoku na cára sa nezúčastnil. Perovska vyhlásila, že je členkou Narodnej volji a zúčastnila sa na cárovražde, aj pokuse o vraždu Alexandra II. 19. novembra 1879. Podľa jej vyjadrenia Geľfman ani Michajlov na týchto útokoch neparticipovali. Željabov sa priznal k členstvu, účasti na vražde, aj pokuse o vraždu Alexandra II. z 18. novembra 1879. Obžalovaným bol poskytnutý veľký priestor na vyjadrenia. Petrohradský náčelník N. M. Baranov, prítomný na pojednávaní, sa sťažoval na „slabosť predsedu, umožňujúceho obžalovaným podrobne objasňovať svoje postoje263 Táto sťažnosť sa prostredníctvom ministra spravodlivosti D. N. Nabokova doniesla do uší cárovi, ktorý predsedajúcemu Fuksovi prikázal, aby takéto reči nedopustil. Minister spravodlivosti dokonca požadoval, aby Fuks neumožnil Željabovi predniesť záverečnú reč. Ten svoju reč napokon predniesol, no bol Fuksom 19 krát prerušený s upozornením, aby „nevykladal svoje teórie”. Fuks vstupoval aj do záverečných rečí advokátov, ani raz však neprerušil prokurátora N. V. Muravjeva pri jeho vstupoch. Zvlášť Rysakovi, ktorý spolupracoval s vyšetrovateľmi v nádeji na zmiernenie trestu, nepriniesli vystúpenia prokurátora veľa dôvodov na optimizmus. Ako Muravev uviedol už v svojej úvodnej reči, Rysakov „nie je mládenec, nie je dieťa, je človek rozumný, a samotné jeho správanie, logické, dôsledné, svedčí o tom, že mal možnosť ubrániť sa tomuto vplyvu. On sa však nebránil, naopak, poddal sa mu, čin uskutočnil – a má niesť zaň odplatu”.264

Obhajoba bojovala vopred stratený boj.265 Na rozdiel od porotného súdu, rozhodujúceho o vine Very Zasulič, advokáti týchto obžalovaných len ťažko mohli očakávať, že vzbudia súcit u sudcov – úradníkov, menovaných do funkcie obeťou trestného činu, resp. synom obete. Advokát Rysakova poukazoval na skutočnosť, že zákon medzi okolnosti zmierňujúce vinu a aj trest zaraduje spáchanie činu ľahkomyselne a pod vplyvom iných osôb. V prípade obžalovaného Michajlova obhajoba poukazovala na skutočnosť, že jeho účasť na vražde Alexandra II. nebola preukázaná a žiadala, aby bol uznaný vinným iba za skutky, ku ktorým sa priznal, t.j. z trestných činov podľa ustanovenia článku 250 a 1459 Trestného zákona. Jeho advokát tiež zdôrazňoval negramotnosť a “nerozvinutosť” obžalovaného a jeho nízku nebezpečnosť pre spoločnosť. Originálnu obhajobu predniesol obhajca Geľfman – keďže štvorročný trest odňatia slobody za trestnú činnosť v minulosti nedokázal obžalovanú napraviť, za jej činy je zodpovedná spoločnosť a jej neefektívny väzenský systém. Obdobnou cestou – obvinením spoločnosti, sa vydal advokát Kibaľčiča, tvrdiac, že spoločnosť znemožnila jeho mandantovi sa pracovne uplatniť, a spoločnosť vinil aj obhajca Perovskej. Najplamennejšie poňal svoju obhajobu Željabov.

Súd po celonočnom zasadnutí z 28. na 29. marca 1881 vyhlásil 29. marca 1881 rozsudok, ktorým uznal obžalovaných vinnými v zmysle obžaloby a odsúdil ich na trest smrti. Odôvodnenie rozsudku prakticky kopírovalo obžalobu. Nakoľko Geľfman bola v čase vyhlásenia rozsudku vo štvrtom mesiaci tehotenstva, výkon trestu v jej prípade bol odložený.266 Ostatní odsúdení boli obesení 3. apríla 1881 v Petrohrade.

Nehľadiac na “vyhovujúci” rozsudok, cár Alexander III. bol nespokojný so samým procesom: „Želal by som si, aby naši páni právnici napokon pochopili úplnú nehoráznosť podobných súdov o takýchto strašných a neslýchaných zločinoch.267 Podstata tejto nespokojnosti bola odkrytá v úvodníku Moskovských vedomostí: „Neskrývame, že súd zanecháva ťažký, neznesiteľný dojem, pretože dovoľuje revolucionárom vydávať sa za entitu, majúcu právo na existenciu, svedčiť o svojom triumfe, zdať sa hrdinami – mučeníkmi. Načo je táto paráda, ktorá iba mätie rozum a svedomie spoločnosti?268



Proces vzbudil veľký záujem v Rusku aj zahraničí. Názory boli vyhranené – na jednej strane presadzovali postoj milosrdenstva, na strane druhej nevyhnutnosť exemplárneho trestu. Jedným z najznámejších predstaviteľov prvej skupiny bol L. N. Tolstoj. Počas procesu napísal Alexandrovi III. list, v ktorom uviedol, že hoci revolucionári mohli, i keď nespravodlivo, súdiť Alexandra II. za desiatky svojich mŕtvych „Vy ste čistý pred Ruskom aj pred nimi. Na Vašich rukách nie je krv. (...) Nie je možné s nimi bojovať zabitím, zničením. Nie je dôležitý ich počet, ale ich myšlienky. Bojovať s nimi je nutné duchom. Ich ideálmi sú všeobecný dostatok, rovnosť, sloboda. V boji s nimi je potrebné postaviť proti ich ideálu taký, ktorý je nad ním, zahŕňajúc do seba ich ideál.269L. N. Tolstoj zároveň odporúčal cárovi, aby obžalovaným dal peniaze a poslal ich “niekde do Ameriky”.270 Postoj zástancov prísneho potrestania obžalovaných výstižne vyjadril K. P. Pobedonosevec v liste cárovi z 30. marca 1881, v ktorom napísal: „Som Rus a žijem medzi Rusmi a viem, čo cíti národ a čo potrebuje. V túto chvíľu všetci potrebujú odplatu”. Ako ďalej uvádza, myšlienka na omilostenie obžalovaných v ňom „vzbudila hrôzu.271 Cár si na list na tomto mieste poznačil: „Buďte pokojný, s podobnými návrhmi ku mne nesmie prísť nikto, a za to, že budú všetci šiesti obesení, ručím.272 Vykonanie trestu vzbudilo v spoločnosti negatívne reakcie.273 Za ich príčinu bol označený nadbytok liberálnosti v politických procesoch, ktoré umožňovali obžalovaným využiť trestné konanie ako propagandistickú tribúnu, pričom tlač, na pojednávaní prítomná, následne oboznamovala s ich vyjadreniami celú spoločnosť.
6. 4 Alexander III. a politika útlaku
Po procese s otcovými vrahmi sa Alexander III. vydal cestou konzervácie ničím neohraničeného samoderžavia.274 Najdôležitejšími prostriedami právnej ochrany existujúceho režimu sa stalo Nariadenie o spôsoboch ochrany štátneho režimu a všeobecného poriadku zo 14. augusta 1881 a Nariadenie o policajnom dozore z 12. marca 1882. Nariadenie o spôsoboch ochrany všeobecného poriadku vychádzalo z idey konzistentného presadzovania prostriedkov a cieľov ochrany štátneho režimu. V rukách jedinej osoby – ministra vnútra, preto koncentrovalo najväčšiu moc pri “určovaní smeru ochrany štátu”.275 Nariadenie zakotvovalo povinnosť všetkých miestnych orgánov rozhodnutia ministra vnútra vydané na jeho základe ihneď vyplniť, právo ministra vnútra zmeniť akékoľvek rozhodnutie nižších orgánov výkonnej moci, právo navrhovať v skrátenom legislatívnom konaní nové nevyhnutné opatrenia na jeho vykonanie a bezprostrednú nariaďovaciu právomoc v určených prípadoch. Ochrana štátneho režimu a všeobecného poriadku sa realizovala prostredníctvom vyhlásenia výnimočných opatrení „v tých prípadoch, kedy prejavy trestnej činnosti osôb, zle zmýšľajúcich o štátnom poriadku a spoločenskej bezpečnosti, nadobúdajú v jednotlivých miestach tak nebezpečný charakter, že vyvolávajú nevyhnutnosť osobitných opatrení na prerušenie ich prejavov.”276 Nariadenie zakotvovalo dva stupne osobitných opatrení, a to zvýšenú ochranu a mimoriadnu ochranu. Režim zvýšenej ochrany mohol byť vyhlásený, ak všeobecný pokoj na tom ktorom mieste bude narušený delikventnými konaniami smerujúcimi proti existujúcemu štátnemu zriadeniu alebo bezpečiu osôb a majetku alebo pokusmi o takéto konanie, pričom na zabezpečenie poriadku sa aplikácia zákonných opatrení javí nedostatočnou. Režim mimoriadnej ochrany mohol byť vyhlásený, ak obyvateľstvo určitého miesta bude privedené do nervóznej nálady, vyvolávajúcej nevyhnutnosť prijatia výnimočných opatrení na bezodkladné obnovenie poriadku.277 Ochrana sa všeobecne vyhlasovala na základe rozhodnutia Komisie ministrov278, no k zavedeniu zvýšenej ochrany mohlo dôjsť aj bezprostredne rozhodnutím ministra vnútra alebo rozhodnutím generál-gubernátora, potvrdeným ministrom vnútra, pod podmienkou bezodkladného informovania Senátu. Zvýšená ochrana sa zavádzala na jeden rok, mimoriadna ochrana na šesť mesiacov. Rozhodnutím Komisie ministrov bolo možné tieto lehoty opakovane predĺžiť.

Režim zvýšenej ochrany vo všeobecnosti charakterizovalo rozšírenie právomoci orgánov výkonnej moci. Jej vysokých predstaviteľov, predovšetkým generál-gubernátorov, gubernátorov a mestských náčelníkov nariadenie oprávňovalo vydávať záväzné výnosy vo veciach vzťahujúcich sa k ochrane poriadku a bezpečnosti, prejednávať porušenia týchto výnosov v správnom konaní a ukladať v ňom tresty, a to trest väzenia na najviac tri mesiace a pokutu do výšky 500 rubľov. V záujme ochrany poriadku a bezpečnosti boli tieto orgány oprávnené zakázať akékoľvek národné, spoločenské a súkromné zhromaždenia, rozhodnúť o zatvorení rôznych obchodných a priemyselných prevádzok, ako aj zakázať konkrétnym osobám pobyt na určitých miestach. Generál-gubernátor mohol rozhodnúť, že určité trestné veci budú prejednávať vojenské súdy, a nie všeobecné trestné súdy, a tiež nariadiť prejednávanie veci bez prítomnosti verejnosti v prípadoch, keď by verejné prejednanie mohlo vyvolať nervozitu a narušiť poriadok. Rozsudok vojenských súdov v prípadoch trestných činov proti štátu potvrdzoval generál-gubernátor a v miestach, ktoré mu neboli podriadené veliteľ vojska.

Značne sa rozšírili aj právomoci administratívnych orgánov nižšieho stupňa. Náčelníci polície a žandárskych zborov boli oprávnení zadržať na obdobie najviac dvoch týždňov akúkoľvek osobu vyvolávajucu odôvodnené podozrenie zo spáchania trestných činov proti štátu alebo pokusu o ich spáchanie, či z príslušnosti k protizákonným spolkom. Polícia bola tiež oprávnená v akúkoľvek dobu a na hocakom mieste uskutočniť obhliadku a zaistiť všetok majetok, ktorý mohol byť použitý na spáchanie trestných činov proti štátu.

Nariadenie mimoriadnej ochrany malo ešte širšie následky. Zavedením mimoriadnej ochrany získali vyššie administratívne orgány celý rad nových práv. Spomedzi nich bolo najvýznamnejším právo odňať trestnú vec z pôsobnosti všeobecného súdu a prideliť ju na prejednanie vojenskému súdu alebo samotnému administratívnemu orgánu, právo zakázať dispozíciu s nehnuteľným majetkom, právo zaistiť hnuteľný majetok a prijmy z neho v tých prípadoch, kedy dispozícia s takýmto majetkom vedie alebo by mohla viesť k naplneniu nezákonných cieľov, právo v správnom konaní rozhodnúť o uväznení osoby na tri mesiace a o peňažnom treste do výšky 3000 rubľov, právo pozastaviť výkon funkcie akýmkoľvek úradníkom na obdobie trvania mimoriadnej ochrany, právo obmedziť alebo zakázať zasadnutia stavových, mestských a zemských orgánov, právo pozastaviť vydávanie periodickej tlače na obdobie trvania mimoriadnej ochrany a právo rozhodnúť o zatvorení školského zariadenia na obdobie jedného mesiaca.

Po nariadení osobitného režimu na určitom území, v susedných gubernijách a oblastiach, ba dokonca aj v celom štáte mohli byť na základe rozhodnutia Komisie ministrov zavedené pravidlá, dotujúce orgány výkonnej moci širokými oprávneniami. Náčelníci polície a žandárskych zborov tak mohli byť oprávnení zadržať osoby podozrivé zo spáchania trestných činov proti štátu alebo z pokusu o ne a z príslušnosti k protizákonným spolkom na dobu siedmych dní a vykonať u takýchto osôb prehliadku.

Na základe Nariadenia zo 14. augusta 1881 bol pri ministerstve vnútra zriadený osobitný kabinetný organ nazvaný Osoboe soveščanie - Zvláštna porada, ktorý rozhodoval o nútenom presídlení osoby považovanej za škodlivú pre štátnu a spoločenskú spokojnosť na určené územie v európskej alebo ázijskej časti Ruska, a to na obdobie jedného až piatich rokov. Presídlenie sa v Zvláštnej porade prerokovalo na základe návrhu miestneho správneho orgánu, obsahujúcom podrobný popis dôvodov pre takéto opatrenie. Zvláštnu poradu tvoril predseda – úradník ministerstva vnútra zodpovedný za políciu, a štyria členovia, z ktorých dvoch nominovalo ministerstvo vnútra a dvoch ministerstvo spravodlivosti. Rozhodnutia Zvláštnej porady potvrdzoval minister vnútra. Na základe Nariadenia o policajnom dozore z 12. marca 1882 sa právomoc Zvláštnej porady rozšírila aj na rozhodovanie o uložení policajného dozoru nad presídlenými osobami.

Nariadením o policajnom dozore bol policajný dozor definovaný ako opatrenie slúžiace na predchádzanie trestným činom proti štátnemu zriadeniu, ktoré sa ukladá osobám, nebezpečným pre všeobecný pokoj v rámci konania o nútenom presídlení, a to na dobu trvania presídlenia.

Osoba, ktorej bol uložený policajný dozor, musela strpieť mnoho vážnych zásahov do základných práv a slobôd. Predovšetkým boli takémuto človeku odobrané doklady o mene a bydlisku, namiesto ktorých mu bol vydaný dokument o pobyte na určenom mieste, v ktorom však nebolo vyznačené, že daná osoba sa nachádza pod dozorom polície. Nesmel sa bez povolenia vzdialiť z miesta určeného pobytu, povolenie bolo možné udeliť len vo výnimočných prípadoch, napr. úmrtia v rodine279, a to na presne vymedzený čas, pričom sa nemal po ceste bez náležitej príčiny zastavovať a pred začatím a po skončení cesty bol povinný sa ohlásiť príslušným policajným orgánom. O povolení vzdialiť sa z miesta určeného pobytu v rámci újezdu rozhodoval náčelník polície, v rámci gubernie gubernátor a mimo gubernie minister vnútra. Osoba podrobená policajnému dozoru bola ďalej povinná hlásiť sa v určených intervaloch na polícii. Miestne policajné orgány boli oprávnené kedykoľvek vstúpiť do obydlia takéhoto človeka a uskutočniť tam prehliadku, vždy však mali spísať protokol o dôvodoch a výsledkoch takéhoto postupu.

Rozhodnutie o policajnom dozore znamenalo aj mnoho obmedzení vo vzťahu k pracovnému životu. Podrobení policajnému dozoru nemohli zaujímať žiadnu funkciu v štátnom aparáte, v súkromných spoločnostiach a podnikoch, ani byť predsedami a členmi konkurzných orgánov. Оkrem toho sa im zakazovala akákoľvek pedagogická činnosť, prijatie učňov na vyučenie v remesle, verejné prednášanie, účasť na zasadaniach vedeckých spolkov a verejných divadelných predstaveniach, akákoľvek iná verejná činnosť, držba typografií, litografií, fotografií, knižníc a pôsobenie vo verejných knižniciach, ako aj obchod s knihami. Výkon povolania lekára a farmaceuta bol možný len na základe povolenia ministra vnútra. Ostatné činnosti, dovolené zákonom, mohla takáto osoba vykonávať, avšak s tým, že miestny gubernátor bol oprávnený zvolenú činnosť zakázať, ak slúži na realizáciu zločinných úmyslov alebo je nebezpečná pre všeobecný pokoj a poriadok. O takomto zákaze gubernátor informuje ministra vnútra, ktorý ho mohol zmeniť, ak to považoval za nutné.

K ďalším zásahom do súkromia osoby pod dohľadom patrila cenzúra všetkej jej korešpondencie náčelníkom žandárov, ktorý mohol písomnosti aj zadržať.

Prísnosť uvedených opatrení bolo možné za dobré správanie obmedziť na základe návrhu gubernátora potvrdeným ministrom vnútra. Ak však osoba podrobená dozoru nedodržovala stanovené pravidlá, polícia ju mohla uväzniť, na základe rozhodnutia náčelníka polície na dobu troch dní, na základe rozhodnutia gubernátora na dobu siedmich dní, a na základe rozhodnutia ministra vnútra na dobu jedného mesiaca.



Zákonodarca blahosklonne pamätal aj na prežitie ľudí, ktorým de facto odňal všetky možnosti si naň zarobiť. Na základe Nariadenia o policajnom dozore mali podrobení dozoru a ich rodiny nárok na výplatu finančných prostriedkov nevyhnutných na zabezpečenie ich obživy, ako aj na obuv, odev a bielizeň. Uvedenú podporu však bolo možné človeku pod dozorom kedykoľvek odňať.

Výnimočné opatrenia boli od r. 1881 ako zábrany šírenia socialistickej agitácie a revolučných nálad vyhlásené vo veľkom množstve miest a gubernií. Ich aplikácia však prinášala výkonnej moci nečakané problémy. Gubernátori často využívali mimoriadny režim aj na svojstojné riešenie situácií v nariadeniach nepredvídaných. Právomoc vydávať v stave ochrany záväzné právne akty využívali na úpravu najrozličnejších oblastí spoločenského života. Mnohopočetné regulácie vydané v režime ochrany – bez toho, aby k nej mali akýkoľvek vzťah, upravujúce nájom robotníkov, sanitárne pravidlá či poriadok jazdy na bicykli, boli zmenené alebo zrušené ministerstvom vnútra. Avšak aj mnohé iné regulácie, ktoré neboli ministerstvom preskúmané, presahovali rámec Nariadenia z 14. augusta 1881.280
6.5 Obmedzenie nezávislosti súdnej moci a ďalšie zákony kontrareformy
Vládna moc za panovania Alexandra III. pristúpila k legislatívnym obmedzeniam až likvidácií jednotlivých demokratických inštitútov súdnej reformy. Alexander III. v máji 1884 vyhlásil, že zákony súdnej reformy boli potvrdené zosnulým cárom na nástojenie osôb, želajúcich si vnútiť mu ústavu, ku ktorej boli prvým krokom“, pričom on sám by považoval ústavu za veľmi prijateľnú pre seba, ale veľmi nebezpečnú pre spoločnosť, a preto považuje za nevyhnutné zmeniť súdne zákony.281 Pri napĺňaní tohto cieľa postupovala vláda v súlade s programom postupnej previerky reformných zákonov K. P. Pobedonosceva z 30. októbra 1885. Program navrhoval zamerať pozornosť na likvidáciu princípu neodvolateľnosti sudcov a nezávislosti súdnej a výkonnej moci, obmedzenie verejnosti súdneho konania, “zdisciplinovania“ advokátov a ich podriadenie súdom, postupné oslabovanie porotných súdov, vynímanie vecí z ich pôsobnosti a uskutočniť úplnú reorganizáciu zmierovacích súdov.

Neodvolateľnosť sudcov sa stala fiktívnou v dôsledku zákona o disciplinárnej zodpovednosti sudcov z 20. mája 1885, na základe ktorého bolo zriadené Vyššie disciplinárne oddelenie Senátu, oprávnené rozhodnúť o zmene pôsobiska akýchkoľvek súdnych zamestnancov, vrátane sudcov. Disciplinárne konanie pred týmto orgánom sa začínalo na podnet ministra spravodlivosti v prípade, keď vznikol dostatočný dôvod pochybovať o tom, že sudca vo svojom pôsobisku bude vykonávať svoje povinnosti s potrebným pokojom a nestrannosťou, a to vinou okolností jeho rodinného alebo majetkového položenia alebo vinou jeho negatívneho vzťahu ku kolegom alebo miestnemu spoločenstvu. Zákon bol pripravovaný veľmi detailne. V máji 1884 Štátna rada potvrdila zmenu čl. 295 ZZSO v takomto znení: „Keď bude sudca za ním spáchané zločiny alebo priepustky, odporujúce jeho službe, odsúdený v trestnom konaní k trestu alebo napomenutiu alebo mu bude v trestnom alebo disciplinárnom konaní navrhnuté odvolanie z funkcie pre z hľadiska významu a opakovaného výskytu zjavnú ľahostajnosť sudcu k svojim povinnostiam, Minister spravodlivosti odovzdá prípad na posúdenie Vyššiemu disciplinárnemu oddeleniu.” Pri revízií tohto článku v marci 1885 Štátna rada rozšíril potenciálne práva Vyššieho disciplinárneho oddelenia: „Ak Minister spravodlivosti zistí, že: a) sudca sa dopustil takého porušenia povinností pri výkone služby, ktoré nespôsobuje jeho uvoľnenie z funkcie, no pre svoj význam alebo opakovaný výskyt svedčí o nespôsobilosti vinníka zaujímať funkciu alebo o jeho zjavnej ľahostajnosti k svojim povinnostiam alebo b) sudca sa mimo služby dopustil takého konania, ktoré hoci aj nezakladalo trestnoprávnu zodpovednosť, je nezlučiteľné s dôstojnosťou sudcovského úradu , a toto konanie sa stalo známym, alebo ak c) sudca sa svojim konaním vo svojom pôsobisku dostal do takej pozície, ktorá odôvodňuje pochybnosti o ďalšom pokojnom a nestrannom plnení svojich povinností, no aj tak nesúhlasí s navrhovaným presunom na iné pôsobisko na rovnakú pozíciu, Minister spravodlivosti postúpi vec na posúdenie Vyššiemu disciplinárnemu oddeleniu.“ Okrem týchto zmien viedol zákon k zmene alebo doplneniu ďalších 14 článkov ZZSO, upravujúcich dohľad nad súdmi, zodpovednosť sudcov a ich prepustenie z funkcie. Osobitý význam pre disciplinárnu zodpovednosť sudcov mali aj výnosy Vyššieho disciplinárneho oddelenia. To už v novembri 1885 rozhodlo, že všetky úkony, týkajúce sa disciplinárneho konania, sa realizujú neverejne. O tom, aký mali tieto úpravy dosah na autoritu súdnej moci, svedčí prípad predsedu Tverského okružného súdu Kopylova, postúpený na konanie pred Vyšším disciplinárnym oddelením. Podľa spisovej dokumentácie mal byť Kopylov v r. 1886 prenasledovaný ženou, ktorá ho verejne a hystericky obviňovala, že s ňou udržiaval mimomanželský pomer, pričom jej prisľúbil, že sa s ňou ožení. Hoci neboli dostupné žiadne dôkazy, potvrdzujúce takéto konanie sudcu, obvinený odmietal, že by so ženou mal niekedy pomer, referencie na jeho osobu zo strany kolegov boli výborné a predseda Moskovskej súdnej komory, do územného obvodu Tverský okružný súd patril, bol presvedčený, že konanie ženy je pomstou za postup Kopylova v súdnom konaní, disciplinárny súd rozhodol o presune Kopylova na rovnakú pozíciu v inej gubernii. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že samotná skutočnosť, že Kopylov ženu pozná, zakladá do budúcnosti nebezpečenstvo ďalších škandálov.

Verejnosť súdneho konania bola obmedzená zákonom z 12. februára 1887, ktorý umožnil neverejné konanie v prípade jeho nebezpečnosti pre mravnosť, základy štátu a poriadku. Právo vylúčiť verejnosť z takéhoto konania mal minister spravodlivosti „ak z nemu doručených svedectiev usúdi, že verejné prejednanie veci nesmie byť dopustené“, pričom jedným z dôvodov takéhoto postupu je „ochránenie dôstojnosti štátnej moci“. Týmto zákonom došlo k nahradeniu súdu verejnému zo zákona súdom verejným z rozhodnutia ministra. Počet vecí, prejednávaných neverejne, v dôsledku týchto opatrení plynulo narastá – v r. 1874 – 1878 okružné súdy prejednávali neverejne 0,8% sporov, v r. 1879 -1883 ich bolo 1,5%, v r. 1884 -1888 už 2,8%, v r. 1889 – 1893 sa podiel temer zdvojnásobil na 5,5% a v r. 1894 už bolo neverejne prejednávaných až 7,4% vecí.282

Zákonmi z 18. mája 1882 a 18. decembra 1885 bola zúžená pôsobnosť porotcov o viaceré špecifické “odborné“ trestné činy, ako napríklad porušenie pasového či finančného práva, ale aj o drobné krádeže, ktoré prešli do pôsobnosti zmierovacích súdov.283 Zákonom z 28. apríla 1887 sa zmenilo zloženie dočasných komisií, ktorých členmi sa stali osoby so skúsenosťou s výkonom súdnictva, spôsob zostavovania zoznamov porotcov a podmienky výberu do zoznamu porotcov. K požiadavkam na porotcu tak pribudla gramotnosť, čím sa v porotných súdoch o priemerne 9% znížila účasť roľníkov, tradične najchudobnejších a najmenej vzdelaných porotcov. Do zoznamu potenciálnych porotcov nemohli byť podľa zákona zaradené osoby, ktoré podľa mienky členov komisie bolo možné označiť za mentálne málo zdatné a ľahko ovplyvniteľné. Počet kandidátov, ktorých môžu procesné strany odmietnuť, klesol zo šestnástich na troch. Nízky záujem vyššie postavených vrstiev spoločnosti na účasti v porotných súdoch sa riešil uzákonením trestu – kandidátovi na porotcu, ktorý sa po tretí krát nedostavil na súd, bola uložená pokuta a zákaz voliť a byť volený do funkcií vyžadujúcich spoločenskú dôveru, čo signifikantne zvýšilo účasť v porotných súdoch. Boli tiež rozšírené procesné práva porotcov, bolo im dané právo domáhať sa zmeny formulácie pokladaných otázok a zlepšili sa podmienky výkonu ich funkcie, napríklad ustanovením zákazu nočného zasadania. Dôsledkom týchto opatrení sa stalo vytvorenie originálnej ruskej varianty porotného súdnictva, ktoré napriek svojej odlišnosti od koncepcie súdnej reformy r. 1864, vychádzajúcej zo vzoru západoeurópskych krajín, predovšetkým Francúzska a Anglicka, lepšie zodpovedalo realite ruského života. Z tohto dôvodu nebolo potrebné pravidlá pre pôsobenie porotného súdu v nasledujúcom období meniť.284

Advokácia taktiež utrpela veľké zmeny a ohraničenia zo strany štátnej moci. “Dočasným“ zákonom z 5. decembra 1874 bolo zakázané formovanie nových Rád prísažných poverených285 a ustanovila sa prísna kontrola existujúcich Rád. Zákonodarca tento krok odôvodnil tým, že Rady neplnia uložené úlohy. Zákaz formovania nových Rád bol v priamom rozpore s článkom 358 Zákona o zriadení súdnych orgánov. Advokácia bola podrobená priamemu dozoru Ministerstva spravodlivosti, čo ju prakticky zbavilo nezávislosti. Vážnym zásahom do právneho postavenia advokácie bol zákon z 3. marca 1890, podľa ktorého uchádzač o funkciu prísažného povereného, ktorý nebol kresťanom, musel byť schválený ministrom spravodlivosti. Zákon namierený predovšetkým proti Židom, bol v rozpore s ustanovením článku 380 Zákona o zriadení súdnych orgánov, ktorý explicitne menoval predpoklady pre zapísanie do zoznamu prísažných poverených.286

Kontra reformou sa mení aj celkový charakter prokuratúry, tá prestáva byť oddelená od orgánov miestnej štátnej správy a začína sa aktívne podieľať na ich práci. Prokurátori pôsobili v rôznych gubernských komisiách, zúčastňovali sa na riešení celého radu zemských, finančných a vojenských otázok. Od r. 1887 sa prokurátori podieľali na zostavovaní zoznamu kandidátov na funkciu porotných sudcov. Prokuratúra zostáva jednou z opôr samoderžavnej moci až do svojho dočasného zrušenia na základe Dekrétu o súde.

Do rámca kontrareformy zaraďujeme aj novelizáciu Trestného zákona z r. 1845, na základe ktorej boli politické trestné činy kvalifikované ako omnoho závažnejšie ako “obyčajné” trestné činy, pričom sa pri nich nerozlišovalo medzi dokonaným trestným činom a jednotlivými štádiami jeho prípravy, vrátane samotného úmyslu.

Pokiaľ ide o zmierovacie súdy, v r. 1889 bola väčšina okrskových zmierovacích súdov nahradená zemskými okrskovými náčelníkmi, mestskými sudcami, zreformovanými volostnými súdmi a újazdnými členmi okružných súdov. Apelačným súdom sa stali újazdné zjazdy, kasačným gubernské súdy, tzv. gubernskie prisustvija. Popri nich naďalej pôsobil trojstupňový systém všeobecných súdov, ako aj zmierovacie súdy v Petrohrade, Moskve a  Odese, so zjazdom zmierovacích sudcov ako apelačným a Senátom ako kasačným súdom. Uvedenými zásahmi došlo k faktickému zneprehľadneniu súdneho systému a negácii väčšiny zásad spravodlivého súdneho procesu, a tým aj podstaty a cieľov súdnej reformy.

V r. 1894 minister spravodlivosti N.V. Muravev vytvoril komisiu, ktorej úlohou bolo komplexné preskúmanie zákonov súdnej reformy. Jej činnosť vyústila do prípravy novej súdnej reformy, ktorej koncepcia bola v r. 1901 predložená Štátnej rade, nové zákony však nikdy neboli vydané.

Záver
Čím ďalej na východ idete, tým absolutistickejšie, centralistickejšie a byrokratickejšie vlády nachádzate, zatiaľ čo stredná trieda je čoraz utlačenejšia medzi ignorantským roľníctvom a vojenským štátom. Okrem toho, čím väčší je tlak štátu na jednotlivca, impozantnejšie prekážky jeho nezávislosti a naliehavejšia jeho spoločenská samota, tým mätúcejšie, všeobecnejšie a abstraktnejšie sú jeho ideály protestu a odškodnenia.“287
Reformy Alexandra II. sa stáli na počiatku novej epochy ruskej histórie. Oslobodenie nevoľníkov v r. 1861 položilo základy ďalším zmenám – reforme miestnej štátnej správy, polície, vzdelávania, financií, vojska, no najmä reforme súdnej. Súdny systém Ruského impéria takúto zmenu naliehavo potreboval - mnoho inštančné tajné konanie, v rámci ktorého zväčša skorumpovaný a nevzdelaný sudca vynášal nepredvídateľné rozhodnutia neposkytovalo nijakú právnu istotu, čím ohrozovalo záujmy všetkých vrstiev spoločnosti a znemožňovalo rozvoj ekonomických vzťahov. Zásadnou otázkou však bolo ako, a akú reformu uskutočniť. Ak ponecháme bokom ultra konzervatívny postoj ministra spravodlivosti Panina, základné ideové náhľady na súdnu reformu boli dva – konzervatívny, vychádzajúci zo slavianofilského presvedčenia, že riešenia problémov ruského národa treba hľadať v národe samom, v jeho histórií a životnej realite a liberálny, presadzujúci osvojenie si fungujúcich riešení západoeurópskych spoločností, ktoré boli v mnohých ohľadoch omnoho ďalej na ceste pokroku – čo názorne demonštrovala Krymská vojna. Cárov postoj v procese prípravy varioval od príklonu ku konzervatívcom, ktorých zámery usilovne prezentoval vo svojich početných návrhoch zákonov gróf D.N. Bludov až ku liberálom, ktorým bol aj sám Alexandrov brat, veľkoknieža Konštantín. Na tento posun vplývalo hneď niekoľko faktorov, medzi inými oslobodenie nevoľníkov s prídelom pôdy, a tým aj potreba efektívnej ochrany vlastníckeho práva početných más, rozvoj obchodu, prinášajúci nutnosť záruky uplatnenia nárokov zo záväzkovo-právnych vzťahov, ale aj vplyv verejnej mienky a najbližšieho cárovho okolia. Ako nasvedčuje ďalší vývoj udalostí, Alexander II. zrejme nie úplne zvážil dôsledky, aké môže mať zavádzanie demokratických inštitútov v štáte s nedemokratickou formy vlády práve pre túto vládu. Na strane druhej len ťažko mohol predpokladať, že revolučné hnutie opustí svoj takpovediac debatný charakter a prejde od slov k činom, a že bude prenasledovať jeho samého, a že to bude robiť dovtedy, kým ho nezavraždí – a tým sa to pre jeho syna a vnuka zďaleka neskončí. Nech už boli Alexandrove motívy akékoľvek, je skutočne unikátne, že demokratická a demokratizujúca súdna refoma nielenže bola schválená samoderžavným cárom, ale sám Alexander II. v období prípravy reformy aktívne vplýval na jej rýchle dokončenie.

Na základe cárovho rozhodnutia bola reforma poňatá “od podlahy“ - ako úplná prestavba ruského súdneho systému. So zákonmi súdnej reformy – Zákonom o zriadení súdnych orgánov, Zákonom o občianskom procese, Zákonom o trestnom procese a Zákonom o trestoch, ukladaných zmierovacími sudcami sa do ruského právneho poriadku dostávajú princípy verejnosti, rovnosti pred zákonom, práva na obhajobu, čím sa v spoločnosti vytvára priestor na širokú diskusiu ďaleko presahujúcu samotné súdne konanie.

Nová organizácia súdov pozostávala zo všeobecných súdov a zmierovacích súdov, trostupňovú sústavu všeobecného súdnictva predstavovali okružné súdy, súdne komory a Senát, trojstupňová sústava zmierovacieho súdnictva bola tvorená zmierovacím sudcom, zjazdom zmierovacích sudcov a Senátom. Negatívom súdneho systému bola pretrvávajúca existencia roľníckeho volostného súdu, aplikujúceho obyčajové právo.

Nezávislosť súdnej moci bola v reformných zákonoch zabezpečená oddelením súdnej a výkonnej moci, čím sa súdy oslobodili od vplyvu gubernátorov a vytvorením garancií sudcovskej nezávislosti, akými sú neodvolateľnosť sudcu, imunita, vysoké nároky na odbornosť sudcu a výhodné platové podmienky, ktoré mu boli ponúknuté. Pri novovytvorených okružných súdoch boli zriaďované porotné súdy na rozhodovanie. otázky o vine a treste obžalovaného v trestnom konaní. Porotný súd tvorilo dvanásť porotcov, vybraných z osobitného zoznamu zostavovaného pre každý újazd osobitnými komisiami vytvorenými miestnym zastupiteľstvom. Nakoľko členovia porotných súdov v prevažnej miere nemali právne vzdelanie, nezriedka podľahli vplyvu argumentov advokátov – takisto nových v súdnom systéme, ktorí najmä vo svojich záverečných rečiach dávali priestor pátosu, bujným metaforám, zdôrazňovaniu ťaživého sociálno-ekonomického postavenia páchateľa a priam hlbinnej analýze jeho pohnútok, ktoré z hľadiska zákona mali nijaký, prípadne iba minimálny význam. Porotné súdy tak dospeli k oslobodzujúcim rozsudkom aj v kauzách, kde vina obžalovaného bola v konaní dostatočne preukázaná, no jeho odsúdenie by s ohľadom na jeho osobnosť či okolnosti trestného činu bolo v rozpore s “vyššou spravodlivosťou“. Niektoré rozhodnutia porotných súdov, rovnako ako rozhodnutie v popísanom prípade Stanislava Kronenberga, však boli v rozpore so spravodlivosťou takpovediac obyčajnou – no najmä boli v rozpore s trestnoprávnymi predpismi.



Súdnou reformou r. 1864 tiež došlo k významnému pretvoreniu pôsobnosti prokuratúry, na novo definovanej ako orgán zákona, nie orgán vlády, ktorá tak mala predstavovať protiváhu profesionálnej advokácie v predovšetkým trestnom procese.
Súdna reforma bola na území Ruského impéria zavádzaná fragmentárne, tak z hľadiska času, a s postupujúcim časom aj z hľadiska obsahu. 19.októbra 1865 bolo vydané Nariadenie o zavádzaní súdnych kódexov. Prvé okružné súdy a súdne komory začali pôsobiť 17. apríla 1866 v Petrohrade a 23. apríla v Moskve. Koncom roku 1866 boli okružné súdy zavedené vo všetkých guberniách patriacich do miestnej pôsobnosti Moskovskej súdnej komory ako súdu druhého stupňa a v nasledujúcich rokoch pribúdali ďalšie okružné súdy a súdne komory – tie však už bez zákonom definovaného plánu a nie v plnom rozsahu – absentoval porotný súd, zmierovací sudcovia neboli volení, ale menovaní vládou, a boli im ukladané dodatočné povinnosti jako vedenie vyšetrovania, vo Varšavskom súdnom okruhu existovali aj tzv. kminné súdy. Na konci 19. storočia tak v Rusku existovali štyri typy súdnictva - súdny systém zodpovedajúci zákonom súdnej reformy úplne alebo s miernymi modifikáciami vo v 37 vnútorných guberniách Ruského impéria, súdny systém v Západných guberniách, Severnom Kaukaze a Príbaltskom kraji, kde zmierovacích sudcov menovala vláda, na Kaukaze a v Príbaltskom kraji tiež neboli zavedené porotné súdy, v Príbaltskom kraji okrem toho zjazdy zmierovacích sudcov vykonávali dohľad nad roľníckymi volostnými súdmi, gubernie Poľského cárstva, kde bola pôsobnosť zmierovacích súdov užšia, zmierovací sudcovia boli menovaní vládou a pôsobili iba v mestách, vo vidieckych oblastiach ich nahrádzali kolektívne kmínne súdy, apelačným súdom proti ich rozhodnutiam boli zmierovacie zjazdy, v Poľskom cárstve neboli zavedené ani porotné súdy a súd s účasťou zástupcov stavov, a napokon Zakavkazsko, Archangeľská gubernia, Sibír, Turkestan, Zakaspická a Kvantunská oblasť, v ktorých zmierovacích sudcov vymenúvala vláda, no okruh ich pôsobnosti bol širší, vykonávali okrem toho aj prípravné konanie, plnili úlohy notárov, apelačným súdom proti ich rozhodnutiam bol okružný súd, na ktorom nepôsobili porotné súdy, kasačným súdom bola s výnimkou Archangeľskej gubernie súdna komora, neboli prizývaní zástupcovia stavov. Oficiálne bola súdna reforma zavŕšená v r. 1899 vydaním osobitného zákona o jej ukončení.
Tam, kde reforma zavedená bola, splnila zadanie prinášať riešenie sporov rýchlo a efektívne. Nové súdy boli doslova zavalené prácou, čo predovšetkým v občiansko – právnej rovine do značnej miery svedčí o dôvere obyvateľstva. Napriek tomu v činnosti poreformných súdov badať mnoho problémov. Tie vyplývali aj z nedostatkov právnej úpravy, najmä pokiaľ ide o spôsob zostavovania zoznam porotcov, protirečenia medzi právnymi predpismi a obyčajovým právom používaným pri rozhodovaní zmierovacích súdov, neurčitosť pravidiel pri formovaní Rád prísažných poverených. Pravidelne tiež bolo nutné odrážať pokusy klásť prekážky reforme zo strany polície a administratívy, chrániť nezávislosť výkonu súdnictva. Dostupnosť nových súdov nebola rovnaká pre všetkých – napriek zámeru autorov súdnej reformy na ňu vplývalo miesto bydliska, majetok, vzdelanie a “vďaka“ pretrvávajúcej existencii roľníckych volostných súdov aj stavovská príslušnosť. Nedostatok dostatočného počtu advokátov škodil jednému z najdôležitejších princípov nového súdnictva – vyváženosti obžaloby a obhajoby, kvalifikovaná právna pomoc bola pre mnohých nedostupná. Nový súdny systém ovplyvňovali aj faktory s právom a súdnou praxou priamo nesúvisiace, vyplývajúce z osobitostí ruského života, celkovej zaostalosti Ruského impéria v ekonomickom aj sociálnom zmysle. Absencia vzdelaných ľudí, finančná náročnosť realizácie reformy v kontexte finančných problémov štátu, zlá infraštruktúra, no najmä nedôvera zo strany orgánov výkonnej moci – všetky tieto faktory brzdili reformné úsilie – určite ho však nezabrzdili úplne.
V dejinách štátu a práva Ruska zaujíma súdna reforma r. 1864 nanajvýš osobité miesto. Jej unikátnosť spočíva v tom, že v podmienkach prísne administratívneho systému samoderžavia boli vytvorené a vstúpili do účinnosti reformné kódexy, zahŕňajúce prakticky všetky základné výdobytky západoeurópskeho súdnictva, vytváraného na liberálno-demokratických princípoch. Súdna reforma r. 1864 založila konflikt medzi deklarovanými zákonnými princípmi a praktickou realitou samoderžavia alebo ako tento problém nazýva M. N. Katkov „nesúlad medzi jednotlivými zákonnými ustanoveniami a všeobecnými základmi štátneho práva v Rusku“.288 Nezlučiteľnosť nového súdneho systému s absolutizmom sa začala výrazne prejavovať v súdnych procesoch nadväzujúcich na aktivity revolučného hnutia v 70-tych rokoch 19. storočia. Súdy sa nezriedka stávali arénou politického boja, v ktorej sa koncentrovane odrážali protirečenia spoločnosti a štátu. Jeden po druhom demonštrovali politické procesy tohto obdobia vláde, že súd v Rusku nenapĺňa úlohu, ktorú v absolutistickom štáte napĺňať má – byť oporou jestvujúceho poriadku výkonu štátnej moci.. Moc preto pristúpila k náprave. Zásahy do zákonov súdnej reformy spočiatku nesledovali nijaký ucelený plán a zodpovedali skôr potrebám danej chvíle, napríklad reagovali na neželaný vývoj politického procesu. S nástupom Alexandra III. sa situácia mení – princípy a inštitúty súdnej reformy sa deformujú a likvidujú podľa uceleného programu. Postupne tak prichádzajú na rad garancie nezávislosti súdnictva, verejnosť súdneho konania, porotný súd, zmierovacie súdnictvo. Normatívno-právnou osnovou programu konzervácie neobmedzeného samoderžavia sa stalo Nariadenie o spôsoboch ochrany štátneho režimu a všeobecného poriadku z 14. augusta 1881 a Nariadenie o policajnom dozore z 12. marca 1882, ktoré ustanovovali opatrenia na zabezpečenie štátnej bezpečnosti. Na ich základe bol vytvorený výnimočný spôsob riadenia Ruského impéria, umožňujúci efektívne bojovať s protištátnymi aktivitami zakotvením špeciálneho mechanizmu fungovania orgánov výkonnej moci a posilnením postavenia silových zložiek režimu, čím umožnili významné zásahy do práv obyvateľov, realizované výlučne na základe rozhodnutí správnych orgánov.

Paralelne s týmito zásahmi dozrievala aj vôľa vlády úplne zmeniť súdny systém vytvorený súdnou reformou. V r. 1894 vytvoril minister spravodlivosti N.V. Muravev osobitnú komisiu, ktorej úlohou bolo preskúmanie zákonov súdnej reformy a vytvorenie novej koncepcie súdnictva, zodpovedajúceho jestvujúcej forme vlády. Výsledky práce komisie predložené Štátnej rade však neboli schválené. Aj v tom sa prejavila istá protirečivosť položenia výkonnej moci vo vzťahu k súdnictvu – vláda by veľmi chcela, aby súdna moc bola oporou samoderžavia, no na úplné zrušenie obyvateľstvom všeobecne obľúbených súdov už na prelome storočí nenašla odvahu.


Súdna reforma nepochybne prispela k rozvoju ruskej spoločnosti. Zavedenie reformných súdnych inštitútov vyvolalo potrebu väčšieho množstva právnikov, nevyhnutných na zabezpečenie práce nového súdu. V nadväznosti na tento dopyt boli na právnických fakultách rozšírená výučba, vytvorili sa nové katedry, formoval sa pedagogický stav. Súčasne so zavedením súdnej reformy rástol záujem o právnickú literatúru, vedúci k významnému nárastu vydávanej odbornej tlače. Prínos súdnej reformy tak možno v danom kontexte vidieť nielen v masívnom zvýšení počtu študentov práva a skvalitnení jeho výučby, ale najmä v rozvoji právneho vedomia laického obyvateľstva, ktoré sa začalo aktívne zaujímať o právo a jeho aplikáciu v miere pre ruské dejiny nebývalej.
Túto prácu uzavriem úplne nevedeckým konštatovaním - súdna reforma Alexandra II. otvorila na ruských súdoch priestor pre spravodlivosť. A ak má veľký ruský spisovateľ pravdu v tom, že „najvyššou a najcharakteristickejšou črtou nášho národa je zmysel pre spravodlivosť a túžba po nej“289, tak súdna reforma vyšla tejto túžbe v ústrety.

Resume

Early in the second half of XIX. Century the crisis of the state apparatus of the tsarist Russia have become obvious. Defeat in the Crimean War unveiled the general backwardness of the country, which for its feudal - totalitarian nature could not keep up with the developed countries of Western Europe. One of the biggest symbols of this retardation was the judiciary based on discrepant laws from different periods. The court, which was in fact a body of the executive power, had unprofessional and bureaucratic nature. In proceedings the principles of formal evaluation of the evidence, closed sessions were applied, the accused had no right to defense, the process was inquisitional and written. These factors, along with generally low legal literacy of the judges led to factual unenforceability of rights, negatively perceived by all segments of society. The consensus existed across the social spectrum on the necessity of reforming the judicial system, conflicts resulted from the question how to carry out the reform.

Preparation work on the concept of the judicial reform began in 1857. A project of the judicial reform aroused contradictory reactions induced by a different vision of liberal and conservative-oriented nobility on philosophical foundations of the reform - while the Liberals suggested reception of the Western, bourgeois countries law, conservatives, led by the head of the II. Department of the Tsar Cancellery D. N. Bludov enforced continuity of the Russian legal system, with slight modifications, without introducing the principles of oral deposition, public trial, equality of the parties, institute of advocacy.

In November 1864 Tsar Alexander II. issued the fundamental codes of the judicial reform - the Court Establishment Act, the Criminal Process Act, the Civil Process Act and the Law establishing penalties, imposed by the conciliation courts.

The judiciary reform followed previous reforms of Alexander II., primarily the emancipation of serfs in the Emancipation Manifesto of 19th February 1861, which aroused the need to solve many legal disputes between landlords and peasants concerning the allocation of land and the police reform of 1862, which excluded the arbitration of infringements from the scope of the police. The judicial reform acts created a new organization of courts, consisting of general courts, Justices of the Peace and peasant volost courts. There were also ecclesiastical, commercial and military courts with specific jurisdiction. The justices of the peace embodied a separate branch of justice execution.


Following this laws the institute of Justices of the Peace was established in the governorates of Russia, which was ideologically conceived by the authors of the judicial reform as an authoritative mediator of minor disputes between residents of different estates and social groups, completely separated from the executive, acting directly at the place where the dispute arised.

The reform acts granted the independence of the judiciary by separating the judicial and executive power, which set the courts free from the influence of the governors; and by creation of judge independency by irrevocability of the judges, imunity, high demands on the judges expertise and good salary conditions, which were offered. Within the newly created district courts the jury courts were established to decide the questions of guilt and punishment of the accused in the criminal trial, if the imprisonment was imminent. The jury court consisted of 12 jury members, chosen from a special list created for each district by special commitees which were designated by the local parliament. As the jury members were mostly missing any law education, often they tend to yield to the arguments of the solicitors – also new in the judicial system, who mainly in their final speeches were using the pathos, wild metaphors, focus on hard social-economic status of the perpetrator and a very deep analysis on the motivation which led to the criminal act, which in the legal view had none or very little significance. Jury courts came therefore to acquittals in cases, where the guilt of the accused was prooved in the proceeding, but his sentencing in regards of his personality or circumstances of the criminal act would be in contradiction with “higher justice”. Some of the decisions of the jury courts, like the described case of Stanislav Kroneberg, were in the contradiction with the so to say usual justice and mostly in contradiction with the criminal law.



The judicial reform from the year 1864 also significantly reorganized the competencies of the prosecution, newly defined as a body of the law, not body of the executive, which should act as counterpoise to the profesional advocacy mainly in criminal proceedings.

The implementation of the judicial reform in the Russian Empire teritory was fragmentary from the time perspective, and later also contentwise. Regulation on the implementation of the judicial codices was issued on 19th October 1965. The first District courts and court chambers started their existance on 17th April 1866 in Petersbourg and 23rd April in Moscow. At the end of 1866 the district courts existed in all the guberniyas belonging to the teritorical competency of the Moscow court chamber as appeal court and in the next years further new district courts and court chambers were created – but these without a legaly defined plan and not in full extent, jury courts were missing, the judges of peace were not elected but designated by the government, additional duties were put on them, as conducting the investigations, in the Warsaw court district the so called gminie courts existed. In the end of the 19th century there were 4 types of judiciary in Russia – judicial system fully or with little modifications aligned with the judicial reform in the 37 inner guberniyas of the Russian Empire, judicial system in the Western gubernyias, Northern Caucasus and Baltic area, where the judges of the peace were designated by the government, in Caucasus and Baltic area there were no jury courts in place, on top of that in the Baltic area the convention of the judges of the peace was acting as a supervisor for the peasant volost courts, guberniyas of the Polish tsardom, where the competence of the courts of the peace was not so wide, the judges of the peace were designated by the government and were present only in the cities, in the country area they were replaced by the collective gminnie courts, appeal courts for their decisions were the peace conventions, in the Polish tsardom there were no jury courts and court with the presence of the representatives of the layers of the society, and lastly Transcaucasus, Arkhangelsk guberniya, Siberia, Turkestan, Transkaspic and Kvantun area, where the judges of the peace were designated by the government, but their competencies were wider, they were conducting the pre-trial, were acting as public notary, appeal court for their decisons was the District court, where there were no jury courts, cassation court, except for the Arkhangelsk area, was the court chamber, no representatives of the layers of the society were taking part. Officially was the judicial reform finished in the year 1899, when the special act about its ending was issued.
In places where the judicial reform was implemented it fulfilled the goal of fast and effective decision making. The newly created courts were overwhelmed with cases, which mainly in the civil law area is showing the pretty significant trust of the population. But in the functioning of the after reform courts we can recognize many problems. These came from the imperfection of the legislation, mostly in the procedure of the creation of the lists of the jurors, contradiction in the legal acts and common law used by the decision making of the courts of the peace, unclarity of the rules for the forming of the councils of the sworn responsibles. Constantly it was necessary to act against the will of the police and administration to inhibit the reform, to protect the independancy of the judiciary. The accessibility of the new courts was not the same for everybody – against the intention of the authors of the judicial reform, it was influenced by the place of residance, fortune, education and “thanks“ to still existence of the peasant volost courts also the affiliation to the layer of the society. Lack of sufficient count of the solicitors was aiming one of the most important principles of the newly created judiciary – balanced prosecution and plea, qualified counsel was not affordable for everyone. The new judicial system was impacted also by the factors not directly related to the law and judiciary, resulting from the speciffic of the russian life, overall backwardness of the Russian Empire in the economic and social way. The absence of educated people, financial demands for the realization of the reform in the context of the financial problems of the state, bad infrastructure, and mostly the scepticism of the executive bodies – all these elements were hindering the reform will – but it was not hindered completely.
The judicial reform from the year 1864 has a very special place in the history of the state and law of Russia. It is unique as in the conditions of strictly administrative system of samoderzhavie the reform codices were created and implemented, which included basically all the fundamental comforts of the western european judiciary, which was created on the liberal-democratic principles. The judicial reform from the year 1864 is the base of the conflict between the declared legal principles and the actual reality of samoderzhavie.

Incompatibility of the newly created judicial system with absolutism came significantly up by the proceedings which followed the activities of the revolutianary movements in the 70-ties of the 19th century. The courts have become often the arena of political fight, where the contradictions between society and state were shown. One after another the political trials of this period demonstrated to the government that the court in Russia is not fulfilling the goal which it should in an absolutistic state – to be a pillar of the existing order of the state power execution. So the executive power came with corrections. Legal interventions into the acts of the judicial reform were not following any plan from the beginning, they were just resulting from the needs of the current moment, e.g. reaction on the development in the political trials. First with Alexander III the situation got changed – the principles and institutes of the judicial reform get deformed and eliminated based on a conceptual plan. Stepwise the independance of the judiciary, publicity of the trials, jury courts, courts of the peace are eliminated. The normative-legal skeleton of the program of conservation of the unlimited samoderzhavie has become the Act on the ways of protecting the state regime and general order from 14th Augst 1881 and the Act on police supervision from 12th March 1882, which were the base to secure the state safety. They were the foundation of the special way of leading the Russian Empire, enabling to effectivly fight with the antistate activities with creating a special mechanism of the executive bodies and strengthening the role of the armed forces of the regime, which enabled significant interference in the rights of the population, solely based on decisions of the administrative bodies.

In parallel with these interfences also the will of the government grew to completely change the judicial system created by the judicial reform. In 1894 the justice minister N.V. Muravev created a special comitee, which should examine the legal acts of the judicial reform and create a new concept of the judiciary, which would be in line with the existing form of the government. The results of the comitee work were not adopted by the State council. Also here the contradiction of the executive power to the judiciary was shown – the government would like to have the judiciary supporting samoderzhavie, but there was no courage for complete elimination of the courts so favorite in the population on the edge of the centuries.
There is no doubt that the judicial reform contributed to the development of the russian society. Implementation of the reform judicial institutes generated the need of more lawers necessary to secure the functioning of the new courts. This led to increased education programs on law faculties, new departments were created, the academic enviroment was formed. The interest in law literature was increased which led to significant increase of specialized publications. In this context we can see the contribution of the judicial reform not just in the massive increased count of law students and better quality of education, but mainly in the expansion of the law awareness of the common people, who started to show active interest in law and its application in a way not ever seen in the Russian history.

Download 1,25 Mb.

Do'stlaringiz bilan baham:
1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11




Ma'lumotlar bazasi mualliflik huquqi bilan himoyalangan ©hozir.org 2024
ma'muriyatiga murojaat qiling

kiriting | ro'yxatdan o'tish
    Bosh sahifa
юртда тантана
Боғда битган
Бугун юртда
Эшитганлар жилманглар
Эшитмадим деманглар
битган бодомлар
Yangiariq tumani
qitish marakazi
Raqamli texnologiyalar
ilishida muhokamadan
tasdiqqa tavsiya
tavsiya etilgan
iqtisodiyot kafedrasi
steiermarkischen landesregierung
asarlaringizni yuboring
o'zingizning asarlaringizni
Iltimos faqat
faqat o'zingizning
steierm rkischen
landesregierung fachabteilung
rkischen landesregierung
hamshira loyihasi
loyihasi mavsum
faolyatining oqibatlari
asosiy adabiyotlar
fakulteti ahborot
ahborot havfsizligi
havfsizligi kafedrasi
fanidan bo’yicha
fakulteti iqtisodiyot
boshqaruv fakulteti
chiqarishda boshqaruv
ishlab chiqarishda
iqtisodiyot fakultet
multiservis tarmoqlari
fanidan asosiy
Uzbek fanidan
mavzulari potok
asosidagi multiservis
'aliyyil a'ziym
billahil 'aliyyil
illaa billahil
quvvata illaa
falah' deganida
Kompyuter savodxonligi
bo’yicha mustaqil
'alal falah'
Hayya 'alal
'alas soloh
Hayya 'alas
mavsum boyicha


yuklab olish