DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II

3. Súdny systém a jeho prvky
„Súd, vybudovaný na prísnych pravidlách, nezávislý od vonkajších a náhodných vplyvov a požívajúci všeobecnú dôveru, je bez akýchkoľvek pochybností jedným z najväčších blahoslavení, aké môže poskytnúť štát svojmu občanovi. Rozvíja zmysel pre zákonnosť, pravdu, rešpekt k osobnosti a záujmom druhých a zároveň zvyšuje vlastné sebauvedomenie a dôstojnosť.“⁹³
3.1. Sústava súdov
Jedným z najdôležitejších cieľov reformy bolo vytvorenie jednotného súdneho systému, ktorý by nahradil neprehľadnú zmes rozličných osobitných súdov doreformného obdobia. Podľa čl. 1 Zákona o zriadení súdnych orgánov „súdna moc prináleží zmierovacím súdom, zjazdom zmierovacích sudcov, okružným súdom, súdnym komorám a Vládnemu senátu ako vrchnému kasačnému súdu,“ pričom v súlade s čl. 2 ZZSO „súdna moc týchto súdov sa vzťahuje na všetky osoby všetkých stavov a na všetky veci, tak občianske, ako aj trestné.“ Jednotný a bezstavovský charakter súdneho systému zakotvený v úvodných článkoch ZZSO však hneď vzápätí narúšala Poznámka pod čl. 2, ustanovujúca, že: „súdna moc duchovných, vojenských, obchodných a roľníckych súdov sa spravuje osobitnými pravidlami.“⁹⁴ Základnými zákonmi súdnej reformy tak bola vytvorená nová sústava súdov, pozostávajúca zo zmierovacích súdov a všeobecných súdov s akceptáciou súbežnej existencie cirkevných, vojenských, obchodných⁹⁵ a roľníckych volostných súdov.⁹⁶

Systém zmierovacích súdov tvorili zmierovací sudcovia a zjazdy zmierovacích sudcov, systém všeobecných súdov pozostával z okružných súdov a súdnych komôr. Obe vetvy súdnictva spájal Senát ako kasačný súd.

Újazdy a mestá Ruského impéria predstavovali zmierovacie okruhy, ktoré sa členili na zmierovacie okrsky, v ktorých pôsobil okrskový zmierovací sudca a čestní zmierovací sudcovia. Čestný zmierovací sudca⁹⁷ nemal svoju úradnú miestnosť a jeho služobné povinnosti sa začínali až momentom jeho pobývania v okrsku. Činnosť čestného zmierovacieho sudcu v prvostupňovom súdnom konaní sa zakladala na dobrovoľnej jurisdikcii, v rámci trestného súdnictva sa tak jeho aktivita obmedzovala iba na malé množstvo vecí pripúšťajúcich zmier strán. Čestnému zmierovaciemu sudcovi neprináležala za výkon funkcie odmena. Zákonodarca mu však umožňoval vykonávať funkcie, nezlučiteľné s pozíciou okrskového zmierovacieho sudcu.⁹⁸ Skupina čestných a okrskových zmierovacích súdov každého zmierovacieho okruhu tvorila zmierovaciu inštanciu druhého stupňa nazvanú zjazd zmierovacích sudcov. Inštitút zmierovacích súdov bol autormi súdnej reformy ideovo koncipovaný ako autoritatívny sprostredkovateľ riešenia menej závažných sporov medzi obyvateľmi rôznych stavov a sociálnych skupín, úplne oddelený od výkonnej moci⁹⁹, pôsobiaci priamo v mieste, kde spor vznikol. Z ideovej platformy inštitútu zmierovacieho súdnictva je zrejmá dôležitosť lokálnej zviazanosti zmierovacieho sudcu s okrskom, v ktorom pôsobí, jeho znalosť miestneho prostredia, obyčajov a obyvateľstva. Okrskový zmierovací sudca bol povinný mať vo svojom okrsku bydlisko a v okrsku sa trvalo zdržiavať. Kancelária okrskového sudcu bola otvorená vo všetkých pracovných dňoch, s výnimkou dní, kedy zasadal zjazd zmierovacích sudcov. Zmierovací sudca prijímal žaloby a prosby, tak písomné, ako aj ústne, v akýkoľvek čas, pričom nesmel z nijakého dôvodu odmietnuť prijatie predložených listín. Bol povinný prijať aj žaloby vo veciach nepatriacich do jeho pôsobnosti a postúpiť ich príslušným orgánom. V záujme urýchlenia nastolenia práva mohol zmierovací sudca ustanoviť zasadanie súdu nielen vo svojom úrade, ale v akomkoľvek inom mieste v rámci svojho okrsku. Zjazd zmierovacích sudcov mohol zmierovaciemu sudcovi uložiť povinnosť pravidelne uskutočňovať zasadnutie súdu v miestach vzdialených od jeho úradu.

Okrem vedenia prvostupňového súdneho konania zmierovací sudca plnil vo svojom okrsku aj ďalšie povinnosti – zastupoval notára¹⁰⁰, v čase neprítomnosti lekára vydával brancom potvrdenia o chorobe, dohliadal na výstavbu ciel pre zadržané osoby, zasadal v komisii skúmajúcej stav duševne chorých a v komisii zostavujúcej zoznamy porotcov všeobecných trestných súdov, otváral roľnícke zjazdy a potvrdzoval ich predstaviteľov. Zmierovací sudca sa tiež povinne zúčastňoval na zjazde zmierovacích sudcov¹⁰¹, ktorý okrem výkonu súdnictva v druhom stupni organizoval zmierovacie súdnictvo v okruhu. V tejto oblasti zjazd na podklade údajov od zmierovacích sudcov pripravoval výročné správy o zmierovacom súdnictve v okruhu, vykonával dohľad nad zmierovacími sudcami, uvoľňoval zmierovacieho sudcu na dovolenku a ustanovoval jeho zástupcu.¹⁰²

Pre výkon všeobecného súdnictva bolo územie Ruského impéria rozdelené na okruhy, osobitné jednotky súdnej organizácie, odlišné od správnych celkov. Na čele okružného súdu stál predseda, zastúpený podpredsedom. Súd sa vnútorne členil na civilné a trestné kolégiá.¹⁰³ Pri prejednávaní trestných vecí sa okružné súdy neobmedzovali iba na svoje sídlo, ale uskutočňovali tzv. výjazdové zasadania v mestách patriacich do ich územného obvodu.¹⁰⁴

Súdne komory pôsobili ako apelačné súdy pre rozsudky okružných súdov v konaniach bez účasti poroty, a ako súdy prvého stupňa pre konanie o trestných činoch proti štátu. Delili na dve oddelenia, civilné a trestné, pozostávajúce z predsedu a určeného počtu členov.

Na čele súdneho systému stál Senát, vrchný kasačný súd pre všetky súdne orgány štátu. Senát mohol rozhodovať ako súd prvého stupňa vo veciach osobitne závažných. V rámci vrcholného štátneho orgánu -Vládneho Senátu sa podľa čl. 114 ZZSO zriadli dve kasačné oddelenia, jeden trestnoprávny, jeden občianskoprávny. Obe oddelenia sídlili v Petrohrade.¹⁰⁵

Podľa čl. 12O ZZSO pôsobili na okružných súdoch a súdnych komorách súdne kancelárie, pozostávajúce z určeného počtu sekretárov a ich asistentov, potreby kasačných oddelení Vládneho Senátu vypĺňala kancelária, v ktorej pracovali z vrchní sekretári a ich asistenti. Vykonávanie súdnych rozhodnutí a doručovanie písomností súdov zabezpečovali súdny úradníci, pôsobiaci na všetkých súdoch.

3.2 Sudcovia a garancie ich nezávislosti
Kandidát na funkciu zmierovacieho sudcu musel byť miestnym obyvateľom¹⁰⁶, a okrem všeobecných predpokladov pre výkon akejkoľvek verejnej funkcie¹⁰⁷ mal spĺňať aj podmienky stanovené majetkovým a vzdelanostným cenzom, zdôvodňovaným potrebou zvoliť za zmierovacích sudcov čo najvzdelanejších ľudí imúnnych voči finančným tlakom.¹⁰⁸ Pokiaľ ide o majetkový cenzus, na vidieku musel kandidát vlastniť nehnuteľný majetok ocenený na daňové účely na sumu minimálne 15 tisíc rubľov, v Petrohrade, Moskve a hlavných mestách gubernií na minimálne 6 tisíc rubľov a v ostatných mestách aspoň 3 tisíc rubľov. Rozličnú výšku majetkového cenzu možno odôvodniť potrebou zväčšiť a podporiť v tom období malopočetnú vrstvu mešťanov. Ďalším cenzom spojeným s funkciou zmierovacieho sudcu bol cenz vzdelanostný, kandidát na zmierovacieho sudcu musel získať vzdelanie vyššieho alebo stredného stupňa (nie nevyhnutne právne), alebo tomu zodpovedajúcu výchovu. V prípade, ak uchádzač túto požiadavku nespĺňal, mohol na funkciu zmierovacieho sudcu kandidovať ak zaujímal po dobu minimálne troch rokov funkciu, v rámci výkonu ktorej mohol nadobudnúť praktické skúsenosti so súdnictvom. O funkciu zmierovacieho sudcu sa nesmeli uchádzať duchovní, cirkevní hodnostári, osoby, proti ktorým je vedené vyšetrovanie či súdne konanie a dlžníci, ktorým bol pre márnivosť ustanovený opatrovník.

Zmierovací sudca bol do svojej funkcie volený na obdobie troch rokov zemským zastupiteľstvom, v mestách mestskou dumou zo zoznamu kandidátov, zostaveného tri mesiace pred voľbami osobitne pre každý okrsok. Súpis zvolených zmierovacích sudcov predkladal predseda zemského zastupiteľstva, resp. mestskej dumy na potvrdenie Senátu, ktorý v rámci potvrdzovacieho procesu riešil aj námietky gubernátora proti osobám zvolených za zmierovacích sudcov napriek jeho výhradám. V prípade, ak zemské zastupiteľstvo nezvolilo dostatočný počet zmierovacích sudcov, zvyšný potrebný počet sudcov menoval Senát na návrh ministra spravodlivosti zo zoznamu kandidátov na zmierovacieho sudcu zostaveného pred voľbami.

Kandidát na funkciu sudcu všeobecného súdu musel okrem všeobecných predpokladov spĺňať aj podmienku vyššieho vzdelania a požadovanej praxe. Za sudcov okružného súdu mohli byť vymenované iba osoby s aspoň trojročnou súdnou praxou, minimálne vo funkcii sekretára súdu. Sudcami sa tiež mohli stať advokáti s aspoň desaťročnou praxou, ktorí získali osvedčenia Rád prísažných poverených a preukázali sa potvrdeniami súdov, na ktorých pôsobili o príkladnom výkone ich práce. Predsedom a asistentami predsedu okružného súdu sa mohol stať iba kandidát s najmenej trojročnou súdnou praxou minimálne na pozícií prokurátora alebo sudcu okružného súdu. Predseda súdnej komory musel aspoň tri roky pôsobiť na pozícií prokurátora, sudcu súdnej komory, predsedu alebo asistenta predsedu okružného súdu. Senátori kasačných oddelení Senátu pôsobili najmenej tri roky na pozícii vrchného prokurátora alebo jeho asistenta, predsedu, sudcu alebo prokurátora súdnej komory.¹⁰⁹

Majetkový cenz nebol pre funkciu sudcu všeobecného súdu stanovený.¹¹⁰

Podľa článku 212 ZZSO boli sudcovia menovaní cárom so súhlasom ministra spravodlivosti. V prípade, že na súde bolo voľné miesto sudcu, bolo zvolané zasadnutie tohto súdu, na ktorom bol vybraný kandidát, spĺňajúci všetky podmienky. Takáto kandidatúra bola potom predstavená cárovi ministrom spravodlivosti, pričom ten mohol cárovi predložiť aj kandidatúru ďalších osôb, nevybraných súdom. Minister spravodlivosti mal pomerne výhodnú pozíciu – nemusel sám vyhľadávať vhodných kandidátov na každé voľné miesto, uchoval si však kontrolu nad jeho obsadením.¹¹¹ Pri prvom nástupe do funkcie skladal prísahu v predpísanej forme pred duchovným podľa svojho vierovyznania na verejnom zasadnutí všetkých kolégií súdu. Text prísahy bol uvedený v Prílohe II. k ZZSO.

Sudcu všeobecného súdu, ktorý bol do funkcie vymenovaný a zložil prísahu, nebolo v zásade možné odvolať. Z princípu neodvolateľnosti existovalo niekoľko výnimiek - sudcu bolo možné odvolať v prípade, ak sa neujal svojej funkcie do jedného mesiaca od svojho vymenovania alebo ak nepôsobil vo svojom úrade po dobu dlhšiu ako jeden rok z dôvodu ťažkej choroby.¹¹² Sudca tiež mohol byť odvolaný na základe rozhodnutia Senátu, ak bol v trestnom konaní právoplatne odsúdený za trestný čin alebo priestupok nesúvisiaci s výkonom funkcie. Istým “nedomyslením“ pravidiel pre výkon funkcie sudcu bola absencia hornej vekovej hranice, do dovŕšenia ktorej možno úrad vykonávať. Hoci sa pri príprave reformy uvažovalo o veku 75 rokov¹¹³, v texte zákona už takéto obmedzenie nebolo – s trochou cynizmu však možno konštatovať, že hornú hranicu účinne stanovila Veľká októbrová socialistická revolúcia. Pokiaľ ide o neodvolateľnosť zmierovacieho sudcu, tá bola determinovaná skutočnosťou, že zmierovací sudca na rozdiel od sudcu všeobecného súdu vykonával svoju funkciu v zákonom vymedzenom funkčnom období troch rokov. V rámci tohto obdobia bol zmierovací sudca v zásade neodvolateľný, s výnimkou odvolania na základe rozsudku súdu v trestnom konaní.¹¹⁴

Ďalšou z garancií sudcovskej nezávislosti bola nezlučiteľnosť funkcie sudcu s inou funkciou alebo zamestnaním, zakotvená v čl. 246 ZZSO, podľa ktorého „nikto zo slúžiacich osôb súdnych orgánov nesmie pôsobiť v ďalšej službe ani v súdnych, ani v druhých orgánoch alebo v spoločenskej službe.“¹¹⁵ Pravidlo o nezlučiteľnosti funkcií sa nevzťahovalo na čestných zmierovacích sudcov.

Oddelenie súdnej a výkonnej moci ako jedna zo zásadných záruk nezávislého výkonu súdnictva malo byť zabezpečené predovšetkým oslobodením súdnictva od vplyvu gubernátorov.¹¹⁶ Zákonmi súdnej reformy gubernátori stratili tak kontrolné, ako aj personálne právomoci vo vzťahu k súdom. Kontrolné právomoci vykonávali súdy vyššieho stupňa nad súdmi nižšieho stupňa¹¹⁷ a minister spravodlivosti z titulu generálneho prokurátora. Jedinú personálnu právomoc gubernátorovi zverovalo ustanovenie čl. 30 ZZSO, podľa ktorého mal právo upozorniť zemské zastupiteľstvo na kandidátov na funkciu okresných zmierovacích sudcov, ktorí podľa jeho názoru nezodpovedali zákonným požiadavkám pre výkon funkcie.

Na úrovni ústrednej štátnej správy nebolo možné o oddelení súdnej a výkonnej moci hovoriť najmä pre charakter funkcie ministra spravodlivosti. Okrem priameho vplyvu na výber kandidátov na miesta sudcu mohol minister spravodlivosti ovplyvňovať súdnictvo aj svojimi kompetenciami vyplývajúcimi z funkcie generálneho prokurátora, ktorá bola zo zákona spojená s funkciou ministra spravodlivosti. Ako generálny prokurátor vykonával minister nad súdnymi orgánmi kontrolnú právomoc, tzv. vonkajší dozor, v rámci ktorého mal viaceré významné práva. Ak zistil na akomkoľvek súde v krajine nahromadenie vecí, pomalosť alebo neplnenie zákonných povinností, nariadil predsedovi súdu prijať opatrenia na nápravu tohto stavu a podať správu o príčinách, pre ktoré vznikol. Minister spravodlivosti bol tiež oprávnený vykonať kontrolu na ktoromkoľvek súde, a to buď sám alebo prostredníctvom určeného zástupcu, zároveň mohol prikázať súdnej komore vykonanie kontroly na okružnom súde v jej územnom obvode. Minister spravodlivosti bol podriadený cárovi, ktorému tým pádom prislúchal najvyšší dozor nad súdnictvom.

Zákony súdnej reformy upravovali tri druhy zodpovednosti sudcov – disciplinárnu, občianskoprávnu a trestnoprávnu.¹¹⁸ Disciplinárne konanie, realizované podľa ZZSO, prebiehalo bez zbytočných formalít a malo charakter akoby “domáceho súdu“, keďže doň nemohli zasahovať iné ako súdne orgány. Disciplinárne konanie voči sudcom sa začínalo na podnet súdu alebo zjazdu zmierovacích sudcov, ministra spravodlivosti alebo na návrh orgánov prokurátorského dozoru. Orgánmi príslušnými na vedenie disciplinárneho konania voči predsedom a členom súdnych komôr, vrchným prokurátorom a prokurátorom súdnych komôr boli kasačné oddelenia Senátu, disciplinárne konanie voči predsedovi a členom okružných súdov, zmierovacím sudcom a prokurátorom okružných súdov viedli súdne komory. Disciplinárne konanie bolo neverejné, okrem prípadu, ak sa sám obvinený domáhal verejného prejednania veci. Rozhodnutie sa obvinenému oznámilo ihneď, v lehote týždňa mal právo podať voči nemu opravný prostriedok – žalobu ministrovi spravodlivosti, ktorého rozhodnutie vo veci bolo napadnuteľné iba v kasačnom konaní z taxatívne vymedzených dôvodov.¹¹⁹ V disciplinárnom konaní mohol byť uložený trest upozornenia, napomenutia, výstrahy bez zápisu do služobného spisu, skrátenie mzdy, preradenie z vyššej pozície na nižšiu. V prípade, ak v priebehu jedného roka bol tej istej osobe uložený v disciplinárnom konaní trest prísnejší ako upozornenie a napomenutie, štvrtý krát viedlo disciplinárne konanie kasačné oddelenie Senátu, ktoré malo možnosť postúpiť vec príslušnému všeobecnému súdu na prejednanie v trestnom konaní. Trestnoprávna zodpovednosť vznikala v dôsledku porušenia noriem trestného práva upravujúcich výkon funkcie sudcu alebo v dôsledku porušenia všeobecne záväzných noriem trestného práva. Občianskoprávna zodpovednosť sudcu vznikla v prípade, ak sudca spôsobil účastníkovi konania škodu svojim zlovoľným konaním, a v prípade nesprávnej aplikácie jednoznačného ustanovenia zákona, nepripúšťajúceho iný výklad.

Poslednou z garancií nezávislého výkonu súdnej moci malo byť aj výhodné platové zabezpečenie sudcov a ďalších zamestnancov súdov, upravené priamo v Prílohe I ZZSO. Senátor kasačných oddelení Senátu mal plat 7 000 rubľov ročne, predseda súdnej komory mal 6 000 rubľov ročne, člen súdnej komory 3 500 rubľov ročne, predseda okružného súdu 4 500, člen okružného súdu 2 200, súdny vyšetrovateľ 1 500, prokurátor okružného súdu 3 500, asistent prokurátora 2 000 a súdny úradník 600 rubľov ročne.¹²⁰ Určenie platu zmierovacieho sudcu prináležalo zemstvám, v stanovenom intervale od 1 500 do 2 200 rubľov ročne.

3. 3 Inštitút advokácie a úlohy advokátov v súdnom konaní

Snaha reformovať nefunkčné súdnictvo si vyžiadala vytvorenie advokácie ako inštitútu nevyhnutného na zabezpečenie reálnej nezávislosti súdu a udržanie princípov zákonnosti tak občianskeho, ako aj trestného procesu. Hoci aj do roku 1864 pôsobili v Rusku zástupcovia účastníkov konania, tzv. vybavovači vecí, nazývaní aj advokáti¹²¹, s ohľadom na inkvizičný, písomný a neverejný charakter doreformného procesu takíto zástupcovia neplnili a ani nemohli plniť úlohy advokátov v poreformnom ponímaní. 17. apríla 1866 – v deň otvorenia prvých nových súdov začalo svoju funkciu vykonávať aj prvých 27 advokátov, nazývaných v zákonoch súdnej reformy prísažní poverení.

Podľa ustanovenia § 355 ZZSO základnými podmienkami pre výkon funkcie prísažného povereného boli dovŕšenie veku 25 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a aspoň päťročná súdna prax na pozícii súdneho úradníka alebo pomocníka prísažného povereného. Prísažným povereným sa nemohol stať poddaný iného štátu, osoba vyhlásená za nespôsobilého dlžníka, zastávajúca funkciu v štátnych orgánoch alebo vo volebných orgánoch s výnimkou čestných funkcií, osoby vylúčené zo zoznamu porotných sudcov a osoby, ktorých majetkové práva boli súdom obmedzené, alebo ktoré boli majetkových práv pozbavené a vysvätení duchovní. Uchádzač o funkciu prísažného povereného predložil svoju žiadosť Rade prísažných poverených, ktorá po preskúmaní jeho dokladov rozhodla o tom, či spĺňa zákonné požiadavky na výkon funkcie. V prípade kladného rozhodnutia kandidát zložil prísahu, na čo bol zapísaný do zoznamu prísažných poverených. Zápis do zoznamu bol publikovaný v tlači. Neúspešný uchádzač mohol napadnúť rozhodnutie Rady v Senáte.

Rada prísažných poverených bola dôležitým orgánom advokátskej samosprávy. Zriaďovala sa rozhodnutím súdnej komory na základe žiadosti prísažných poverených v prípade, ak v územnom obvode súdnej komory pôsobilo aspoň dvadsať prísažných poverených. Radu tvoril predseda, jeho zástupca a členovia, ktorí boli volení prísažnými poverenými na funkčné obdobie jedného roka. Rada rozhodovala o prijatí a uvoľnení z funkcie prísažného povereného, dohliadala na dodržiavanie zákona, viedla disciplinárne konanie a ukladala tresty, plnila úlohu prostredníka medzi prísažným povereným a jeho klientom, určovala poradie poverených na poskytovanie bezplatnej právnej pomoci, stanovovala výšku odmeny v prípade sporu medzi advokátom a klientom. Pretože Rada, rovnako ako samotný stav prísažných poverených boli inštitútmi novými, prichodilo im, podľa slov A. F. Koniho „vytvárať naraz postupy advokátskej techniky aj pravidlá advokátskej etiky“.¹²² V súdnych okruhoch, v ktorých nepôsobila Rada prísažných poverených, vykonával jej pôsobnosť všeobecný súd.

Zákony súdnej reformy podrobne upravovali práva, povinnosti a zodpovednosť prísažných poverených. Prísažný poverený bol oprávnený prevziať zastupovanie klienta v novej veci, tak občianskej, ako aj trestnej vo všetkých súdoch územného obvodu súdnej komory, v ktorej bol zapísaný. Na základe žiadosti klienta mohol prísažný poverený zastupovať klienta tiež pred súdom mimo tohto obvodu, v takomto prípade však bol povinný podriadiť sa Rade súdnej komory, kde konanie prebiehalo. V trestných veciach prísažný poverený prevzal obhajobu obžalovaného na základe dohody s obžalovaným alebo na základe rozhodnutia predsedu súdu, ktoré nemohol odmietnuť bez vážneho dôvodu. V občianskych veciach prísažný poverený zastupoval klienta na základe udeleného plnomocenstva, oznámenia účastníka konania adresovaného súdu, v ktorom vyjadril svoju vôľu byť zastupovaný konkrétnym prísažným povereným, rozhodnutia Rady na žiadosť účastníka konania a rozhodnutia súdu. Prísažný poverený mal právo na odmenu za poskytnuté služby. Výška odmeny sa odvíjala od dohody s klientom. Hoci Ministerstvo spravodlivosti ustanovilo výšku odplaty za jednotlivé úkony advokátov, táto nebola záväzná. Ak bol advokát ustanovený súdom, odmena mu bola vyplatená zo spoločného fondu.

Za výkon svojej činnosti niesol prísažný poverený trestnoprávnu, občianskoprávnu a disciplinárnu zodpovednosť. Podľa Trestného zákona sa prísažný poverený dopustil trestného činu v prípade, ak úmyselne prekročil plnomocenstvo udelené klientom a úmyselne sa spolčil s protistranou v neprospech klienta, ak úmyselne odovzdal relevantné dokumenty protistrane alebo jej prezradil ich obsah, a ak úmyselne podvrhol, prisvojil si, zatajil alebo stratil dokumenty alebo majetok klienta.¹²³Občianskoprávna zodpovednosť prísažného povereného nastupovala v prípade, ak svojim konaním spôsobil klientovi škodu, klient bol v takom prípade oprávnený obrátiť sa na súd, pred ktorým prebehlo konanie, v ktorom bol zastúpený prísažným povereným. Disciplináre konanie voči prísažnému poverenému viedla Rada z vlastnej iniciatívy alebo na základe sťažnosti iných osôb na jeho konanie. V tomto konaní mohol byť advokátovi uložený trest napomenutia, výstrahy, pozastavenia činnosti na maximálne jeden rok, vylúčenie z radov prísažných poverených a v osobitne vážnych prípadoch Rada postúpila vec orgánom vyšetrovania v trestnom konaní.

K povinnostiam prísažných poverených ďalej patrila povinnosť mlčanlivosti a povinnosť viesť zoznam vecí, v ktorých prevzal zastupovanie a na požiadanie ho predložiť Rade. Prísažný poverený nesmel prevziať zastupovanie v konaní, kde účastníkmi boli jeho rodinní príslušníci a prirodzene nesmel zastupovať obe procesné strany naraz, ani postupne. ¹²⁴

Prvé roky pôsobenia ruskej advokácie boli neľahké tak pre jej stavovskú organizáciu, ako aj jednotlivých členov. Prísažní poverení vzbudzovali spočiatku chladné reakcie tak v spoločnosti, ako aj vo vládnucich kruhoch. Napriek tomu, že významní právnici tej doby medzi úlohy advokácie trochu romanticky zaraďovali predovšetkým schopnosť ^{„nazrieť do tajov duše svojho klienta, povedať všetko, čo je v jeho prospech, čo sám nevie, nemôže alebo nechce, nezakrývajúc oči pred pravdou“125}, ^{do radov prísažných poverených sa dostávali aj} ľudia, nazerajúci na úlohy advo^{kácie ako na „obchod uskutočňovaný slovami“.126} V tlači boli advokáti nazývaní aj prísažnými švindľami, pričom ľud sa mal modliť, aby Boh zbavil národ od kobyliek a advokátov.¹²⁷ Zlom v nazeraní na činnosť prísažných poverených priniesla ich účasť v celom rade politických procesov, kde sa preslávili plamennými vystúpeniami na obhajobu práv človeka a občana. Advokácia začala stelesňovať novú formu sociálnej angažovanosti. V súdnej a advokátskej činnosti aktívna časť ruskej spoločnosti nachádzala nezávislosť a si^{lu morálnej autority.128} Spomedzi mnohých vynikli najmä V. D. Spasovič, nazývaný aj kráľom ruskej advokácie, A. M. Falkovskij, A. I. Vicyn, N. P. Archipov čí V. N. Gerard.

3.4 Reforma prokuratúry

Súdnou reformou r. 1864 došlo k významnému pretvoreniu pôsobnosti prokuratúry¹²⁹, na novo definovanej ako „orgán zákona, nie orgán vlády“.¹³⁰ Podľa novej právnej úpravy mal prokurátor „chrániť silu zákona, a v tom spočívajú jeho povinnosti – prokurátori by mali chrániť poriadok, štátny majetok a osoby, ktoré sa nedokážu brániť sami, a preto potrebujú opateru štátnej moci“.^{131 Prokurátor sa stal orgánom dohľadu nad presnou a jednotnou aplikáciou zákonov Ruského impéria.}

Základnými pojmovými znakmi prokuratúry podľa zákonov súdnej reformy boli jednotnosť, hierarchická štruktúra a jej nezávislosť od miestnej štátnej správy.

Jednotnosť prokuratúry znamenala, že všetci prokurátori mali postupovať rovnakým spôsobom, presne vymedzeným v zákone, čím sa mala zabezpečiť unifikovaná aplikácia právnych predpisov. Dôsledkom takéhoto postupu bolo okrem iného aj zameniteľnosť prokurátorov pri riešení právnych prípadov na základe rozhodnutia nadriadeného prokurátora.¹³²

Na čele prokuratúry stál generálny prokurátor, ktorý, ako už bolo povedané, bol zároveň ministrom spravodlivosti. Štruktúra prokuratúry bola ďalej tvorená vrchnými prokurátormi, pôsobiacimi v Senáte, prokurátormi súdnych komôr a prokurátormi okružných súdov. Prokurátori mali pri výkone funkcie k dispozícii asistentov, ktorí im mali pomáhať a boli oprávnení v prípade potreby prokurátora zastúpiť. Nižšie postavený prokurátor bol viazaný príkazmi vyššie postaveného prokurátora, takýto príkaz nebol povinný vyplniť iba v prípade rozporu s vnútorným presvedčením, vytvoreným na základe dôkladného poznania veci. Generálneho prokurátora vymenúval a odvolával cár, ostatných prokurátorov vymenúval generálny prokurátor na neobmedzené časové obdobie.

Prokuratúra bola, rovnako ako ostatné inštitúty zriadené súdnou reformou, vytvorená s predstavou oddelenia výkonnej, súdnej a zákonodarnej moci v štáte. Zámer sa podaril iba čiastočne – prokurátori pôsobili nezávisle od orgánov miestnej štátnej správy a na rozdiel od gubernskej prokuratúry nedozerali na jej pôsobenie, závislosť od ústredných orgánov štátu však bola daná už kumuláciou funkcií generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti.
Prokurátori podľa zákonov súdnej reformy pôsobili v trestnom konaní, občianskom súdnom konaní a v oblasti dohľadu nad výkonom súdnictva.

V trestnom konaní prokurátor vykonával dohľad nad prípravným konaním a po jeho skončení zostavoval obžalobu, resp. rozhodol o zastavení či prerušení konania. V súdnom konaní viedol obžalobu a mal právo podať opravný prostriedok proti rozsudku súdu, tak v apelačnom, ako aj kasačnom konaní. Po skončení trestného konania prokurátor vykonával dohľad nad tým, aby odsúdený vykonal uložený trest. Práve v oblasti trestného konania sa najviac diskutovanou otázkou stala úloha prokurátora pri dokazovaní viny obžalovaného. Zdôrazňovalo sa, že prokurátor nesmie pri službe právnym záujmom štátu zabúdať na osobnosť obžalovaného, má poznať jeho charakter a dôvody, ktoré ho viedli k porušeniu zákona a nikdy sa nemá snažiť vzbudiť negatívne pocity voči obžalovanému.¹³³ Zároveň však „pri všetkom humanizme prokuratúra ako špecifická štátna štruktúra dozoru nemôže byť milosrdnou na úkor právneho a faktického dokazovania“.¹³⁴

Zákon o občianskom súdnom procese zveroval prokurátorovi právomoc vydávať stanoviská vo veciach zemských ústavov, mestských a vidieckych spoločenstiev, pri vydávaní potvrdenia o nemajetnosti účastníkom konania, ktorí žiadali oslobodenie od súdnych poplatkov, vo veciach manželských a zákonnosti narodenia, vo veciach dotýkajúcich sa maloletých, nezvestných a hluchonemých, v konaní o obmedzení svojprávnosti, v sporoch o pôsobnosť medzi súdmi a správnymi orgánmi, a v otázkach, patriacich inak do pôsobnosti trestných súdov, ktoré vznikli v priebehu občianskeho súdneho konania. Stanovisko prokurátora muselo byť zaprotokolované v súdnom spise a prednesené účastníkom konania. V manželských veciach, v konaní o zbavení svojprávnosti a vo veci zákonnosti narodenia, t.j. narodenia dieťaťa ako manželského, mal prokurátor právo vystupovať v konaní ako zástupca toho, o koho právach sa konalo, pričom mohol napadnúť rozsudok súdu opravným prostriedkom. Vo veciach vyhlásenia osoby za nezvestnú alebo nesvojprávnu bol prokurátor oprávnený iniciovať súdne konanie.

Pôsobnosť prokuratúry v oblasti dozoru nad výkonom súdnictva vykonával generálny prokurátor, ktorý aj z titulu funkcie ministra spravodlivosti realizoval všeobecný dohľad nad súdnictvom, ale aj jednotliví prokurátori, ktorí boli povinní oznámiť nadriadenému prokurátorovi akékoľvek porušenie zákona spojené s výkonom súdnictva, ktoré zistili.¹³⁵ Dohľad prokuratúry nad výkonom súdnictva vyvolával nevôľu sudcov, ktorí sa ponosovali, že tento dozor “súd dusí“.¹³⁶