DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II



Download 1,25 Mb.
bet4/11
Sana27.06.2017
Hajmi1,25 Mb.
#17246
1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11
3.5 Porotné súdy
Porotné súdy, v čase prijatia reformy označované aj za základný kameň a vrchol súdnej reformy137 sa mali stať symbolom rovnakej účasti všetkých vrstiev spoločnosti na výkone súdnej moci a jej nezávislosti od štátneho aparátu. Na základe zákonov súdnej reformy boli porotné súdy zriaďované na rozhodovanie otázky o vine obžalovaného v trestnom konaní, ak obžalovanému podľa zákona hrozil trest spojený s obmedzením alebo pozbavením stavovských práv.138Porotný súd tvorilo dvanásť porotcov, vybraných zo zoznamu zostavovaného pre každý újazd osobitnými, tzv. dočasnými komisiami, vytvorenými miestnym zastupiteľstvom.139 Účasť v porotnom súde sa považovala za občiansku povinnosť, ktorej sa nemohol vyhnúť žiaden člen spoločnosti spĺňajúci predpoklady na jej výkon.140 Do zoznamu porotcov bol zapísaný každý miestny obyvateľ mužského pohlavia a ruskej národnosti vo veku od 25 do 70 rokov, ovládajúci ruský jazyk, spĺňajúci majetkový cenz141, ktorý je podľa názoru komisie mravne bezúhonný a spôsobilý plniť povinnosti sudcu. Tri týždne pred začatím súdneho konania sa zo zoznamu vylosovalo tridsať porotcov, pričom prokurátor aj obžalovaný mali právo bez udania dôvodu odmietnuť šiestich potenciálnych porotcov. Zo zvyšného počtu osemnástich kandidátov sa členovia porotného súdu vybrali žrebom.

Po odoznení úvodného nadšenia vzbudzovalo pôsobenie porotných súdov rozporuplné reakcie, kritiku vyvolávala predovšetkým nízka represívnosť142 a kontroverzné rozhodnutia porotcov vo viacerých “veľkých“ trestných procesoch, vzbudzujúcich záujem verejnosti. Príčiny týchto javov možno vidieť najmä vo verejnosti vytvorenej predstave porotného súdu, ako súdu svedomia, stojaceho na morálnom piedestále vysoko nad zákonom143, “vďaka“ ktorej porotné súdy dospeli k oslobodzujúcim rozsudkom aj v kauzách, kde vina obžalovaného bola v konaní dostatočne preukázaná, no jeho odsúdenie by s ohľadom na jeho osobnosť, sociálnu situáciu144, či okolnosti trestného činu bolo v rozpore s “vyššou spravodlivosťou“, ale nezriedka aj v zložitosti samotného predmetu konania. Keďže porotné súdy rozhodovali otázku viny aj v  prípadoch porušenia predpisov finančného či pasového práva, stávalo sa, že porotcovia obžalovaného oslobodili, pretože veci jednoducho neporozumelii, prípadne vôbec nepochopili svoju funkciu145.

4. Súdne konanie
Súdna reforma prináša do života národa právo ako živý skutočný fakt, na miesto práva, existujúceho iba ako mŕtve písmená zákona, ako smutné vedomie.“146
4.1 Základné zásady súdneho konania
V základných zákonoch súdnej reformy – Zákone o občianskom procese a Zákone o trestnom procese boli upravené civilné a trestné konanie pred zmierovacími a všeobecnými súdmi.

Zákon o občianskom procese je historicky prvým kódexom občianskeho procesného práva v Rusku. Jeho prijatím sa občianske súdne konanie vyčleňuje z trestného konania a nadobúda sporový charakter, určovaný záujmom a iniciatívou sporových strán. Sporovou stranou s garantovaným katalógom procesných práv pritom môže byť hociktorý obyvateľ Ruského impéria bez ohľadu na svoju stavovskú príslušnosť. Vzorom pre ZOP bol francúzsky Code de procedure civile z r. 1806. Z formálneho hľadiska sa ZOP členil na Všeobecné ustanovenia a tri knihy, z ktorých prvá upravuje občianske súdne konanie na zmierovacích súdoch147, druhá na všeobecných súdoch148 a tretia kniha je venovaná výnimkám zo všeobecných pravidiel súdneho konania.

Všeobecné ustanovenia v čl. 1 – 28 zakotvovali základné zásady občianskeho súdneho procesu. Podľa čl. 1 ZOP akýkoľvek spor ohľadom občianskeho práva, podlieha riešeniu súdnych orgánov. V súlade s čl. 2 ZOP súkromné osoby alebo organizácie, ktorých práva budú porušené rozhodnutím orgánov výkonnej moci, môžu sa obrátiť na súd so žalobou o obnovu porušených práv; vec je vylúčená z rozhodovania orgánu výkonnej moci, až kým o nej nerozhodne súd. Podľa čl. 4 ku konaniu o občianskych veciach nie je možné pristúpiť inak, než na základe žiadosti osôb, ktorých sa týkajú a rozhodnúť ich iba až po vypočutí vysvetlenia protistrany. Ustanovenia čl. 5 – 8 upravovali vzťah medzi občianskym a trestným konaním. Občianskoprávny nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom bolo možné uplatniť v trestnom konaní alebo v občianskom súdnom konaní po skončení trestného konania, a to aj v prípade, ak bol obžalovaný v trestnom konaní oslobodený. A naopak, ak sa počas civilného procesu zistí okolnosť nasvedčujúca tomu, že bol spáchaný trestný čin, ktorý je potrebné vyšetriť, občianske súdne konanie sa preruší až do rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Čl. 10 ZOP zakotvoval zákaz odopretia spravodlivosti pre nejasnosť, neúplnosť, absenciu alebo protichodnosť zákonov. V súlade s čl. 13 mali strany právo vyjadrovať sa ústne. Súdne konanie bolo verejné149, pojednávať s vylúčením verejnosti bolo možné iba v osobitých prípadoch, upravených v zákone – ak by verejné prejednanie veci mohlo vzbudiť pohoršenie z hľadiska náboženstva, verejného poriadku alebo mravnosti, ak o to požiadali obe procesné strany z vážneho dôvodu, a tiež ak sa prejednáva postavenie mimomanželských detí, práva k vynálezom, ktoré majú byť utajené, spory ohľadom vzájomného spolužitia manželov alebo materiálnej podpore inej ženy ako manželky, či výžive detí oddelene žijúcimi rodičmi alebo uzákonenie detí. Každá zo strán mala právo, aby na neverejnom pojednávaní boli prítomné tri ňou zvolené osoby. Rozhodnutia súdu sa aj v týchto veciach vyhlasovali verejne. Ďalej ZOP každému garantoval právo domáhať sa na súde svojich práv a ochraňovať ich, a to osobne alebo prostredníctvom advokáta, s výnimkou osôb pozbavených práva vlastniť majetok a osôb procesuálne nespôsobilých pre neplnoletosť alebo duševnú chorobu. Ohraničenú procesnú spôsobilosť mali osoby nachádzajúce sa pod kuratelou pre svoju márnotratnosť. Záverečné články všeobecných ustanovení boli venované úprave práva domáhať sa zaplatenia dlhu a vyhlásenia konkurzu nad dlžníkom, ktorý je nemajetný, a uplatnenia žalôb voči spolkom, združeniam a spoločnostiam rôzneho druhu.

V oblasti dokazovania ZOP kládlo veľký dôraz na dispozičnú zásadu. V súlade s čl. 366 a nasl. ZOP bol žalobca povinný dokázať svoju žalobu a žalovaný bol povinný dokázať svoje protitvrdenia. Súd sám nesmel získavať dôkazy, mal však právo požadovať od účastníkov vysvetlenia k ich tvrdeniam, ak tieto neboli súdu jasné. V prípade, ak predložené dôkazy neboli dostatočné, súd to stranám oznámil a určil im lehotu na doplnenie dokazovania. Súd bol povinný uľahčiť stranám dokazovanie vydaním potvrdenia pre iné orgány štátnej správy potrebného na vydanie dôkazných materiálov. Vybudovanie občianskeho súdneho konania na dispozičnej zásade v takejto podobe, vzbudzovalo aj pochybnosti, o tom či priemerný účastník súdneho konania je schopný rozpoznať, aké dôkazy má predložiť na podporu svojich tvrdení, a teda či takto široko koncipovaná dispozícia účastníkov konaním nebude prekážkou nachádzania pravdy súdom.150 Takýto problém prirodzene nevznikal v prípadoch, kedy boli účastníci zastúpení advokátom, no vo „veciach mužíkov sa toto múdre a spravodlivé pravidlo mení na úplnú formalitu, sťažujúcu konanie“.151 Občianskeho súdne konanie podľa ZOP charakterizuje aj bezprostrednosť – všetky dôkazy museli byť predložené súdu, ktorý bol povinný sa s nimi oboznámiť osobne, t. j. vypočuť si ich, pozrieť, prečítať.


Zákon o trestnom procese je prvou kodifikáciou trestného práva procesného na území Ruského impéria. Vzorom ZTP bol francúzsky Code d´instruction criminelle z r. 1808. Z hľadiska systematiky ZTP pozostáva zo Všeobecných ustanovení a troch častí – Priebeh konania na zmierovacích súdoch, Priebeh konania na všeobecných súdoch a Výnimky zo všeobecných ustanovení o trestnom konaní.

Ideové východiská ZTP sú vyjadrené vo všeobecných ustanoveniach. Oddeleniu súdnej moci od výkonnej je venovaný Čl. 1 ZTP, ktorý stanoval, že nikto nemôže byť v súdnom konaní volaný na zodpovednosť za zločin alebo prečin iným spôsobom, než je upravený v tomto zákone. Súčasne čl. 1 zakotvuje, že súčasťou súdneho konania nie sú úkony policajných alebo iných správnych orgánov vykonané za účelom predchádzania a prekazenia zločinov a prečinov, upravené zákonmi.152 Čl. 12 ZTP zakotvoval zákaz odopretia spravodlivosti: všetky súdne orgány sú povinné rozhodovať veci v súlade s presným znením existujúcich zákonov, a v prípade neúplnosti, nejasnosti alebo vzájomného nesúladu zákonov, sú povinné vec rozhodnúť v jednote so všeobecným zmyslom zákonov. ZTP ďalej zakotvoval zásadu dvojinštančnosti konania, zásadu ústnosti a bezprostrednosti a samozrejme zásadu verejnosti súdneho konania – avšak nie vo všetkých štádiách trestného konania a nie vždy. Veľký dôraz sa v ZTP kládol na rovnocenné postavenie prokurátora, resp. súkromného žalobcu na jednej strane a obžalovaného a jeho obhajcu na strane druhej. Obe procesné strany mali právo predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, klásť svedkom a znalcom otázky, uvádzať svoje poznámky a objasnenia ku každému úkonu, vykonanému súdom a každému tvrdeniu protistrany. Právo posledného slova však mal vždy obžalovaný, resp. jeho zástupca.153


4.2 Občianske súdne konanie
Civilný proces mohol byť vedený tak zmierovacím, ako aj všeobecným súdom. Okrskový zmierovací súdca bol vecne príslušným na konanie vo veciach  osobných záväzkov a zmlúv a o hnuteľnostiach, ktorých hodnota neprevyšovala 500 rubľov, náhrady škody, ak výška škody nepresahovala 500 rubľov, alebo ak v čase podania žaloby nebolo možné výšku škody určiť, urážky na cti, neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva, ak protiprávny stav netrval viac ako 6 mesiacov. Z vecnej príslušnosti okrskového zmierovacieho sudcu boli vyňaté žaloby vo veciach vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vyplývajúceho z formálneho právneho úkonu, žaloby medzi roľníckym obyvateľstvom, patriace do právomoci roľníckych volostných súdov a spory dotýkajúce sa práv na objav alebo vynález. Miestne príslušným bol zmierovací sudca, v územnom okrsku ktorého mal žalovaný trvalé alebo prechodné bydlisko. V prípade, ak bolo žalovaných viac, pričom mali bydlisko v rôznych okrskoch, bolo na žalobcovi, v ktorom z týchto okrskov žalobu podá. Konanie pred zmierovacím sudcom sa začínalo podaním žaloby, náležitosťami ktorej boli identifikácia žalobcu, žalovaného a svedkov ich menom, otcovským menom, priezviskom a miestom bydliska, popis veci, označenie dôkazov a určenie, čoho sa žalobca domáha. Na rozdiel od žaloby podávanej na všeobecný súd, žaloba nemusela byť spísaná na tzv. gerbovom papieri.154 Na základe žaloby zmierovací sudca predvolal žalovaného na pojednávanie. Dátum pojednávania bol vytýčený tak, aby odo dňa doručenia predvolania mal žalobca minimálne jeden deň na 15 vierst, ktoré delili miesto jeho bydliska od miesta zasadania zmierovacieho súdu. Na základe žiadosti oboch účastníkov mohol zmierovací sudca pojednávanie odročiť. Predvolanie v dvoch vyhotoveniach bolo žalovanému doručené poštou alebo prostredníctvom polície alebo volostných náčelníkov, jedno vyhotovenie predvolania podpísané žalovaným po doručení sa vrátilo zmierovaciemu sudcovi. Účastníci konania pred zmierovacím sudcom mohli byť v konaní zastúpení, a to tak advokátom, ako aj inou osobou. Zástupcom účastníka nemohla byť osoba negramotná, sudca, prokurátor alebo jeho asistent. Pojednávanie sa začalo výpoveďou žalobcu o okolnostiach predmetu konania, po ktorom nasledovalo dokazovanie. V súlade s už spomínanou dispozičnou zásadou, uplatňovanou v konaní tak na všeobecnom, ako aj na zmierovacom súde, zakladal zmierovací sudca svoje rozhodnutie výlučne na dôkazoch predložených stranami, kedže podľa čl. 367 ZOP „súd v žiadnom prípade nezískava sám dôkazy ani podklady“. V občianskom súdnom konaní pred zmierovacím sudcom nemohli ako svedok vystúpiť osoby vyhlásené za nespôsobilé riadne sa vyjadriť písomne či ústne, osoby, ktoré pre svoje fyzické alebo duševné nedostatky nemohli mať vedomosť o okolnostiach veci, deti a manželia procesných strán, duchovné osoby nemohli vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri spovedi, svedčiť nemohli ani osoby vylúčené z cirkvi na základe rozhodnutia cirkevného súdu. Svedkovia mali vypovedať pod prísahou vyslovenou pred kňazom, ak ich obe strany takejto povinnosti nezbavili. Pri neprítomnosti kňaza vypovedali svedkovia po poučení zmierovacieho sudcu o tom, že sú povinný vypovedať pravdu podľa svojho svedomia. Účastník konania mal právo domáhať sa, aby svedok potvrdil to ktoré konkrétne tvrdenie prísahou. Svedkovia mali nárok na náhradu cestovných nákladov a náhradu škody za stratený pracovný čas vo výške od desiatich kopejok do jedného rubľa za deň. Listinné dôkazy strany predkladali výlučne zmierovaciemu sudcovi, pričom platila vyvrátiteľná domnienka o ich pravosti.155 Ak niektorá zo strán napadla pravosť listiny, zmierovací sudca ju overoval ďalšími listinami, svedeckými výpoveďami a preskúmaním podpisu. Priznanie niektorej zo strán nebolo potrebné ďalej dokazovať. Ak bolo účastníkov na niektorej z procesných strán viac, priznanie bolo dôkazom v neprospech všetkých účastníkov iba v prípade nerozlučného procesného spoločenstva.

Na podklade vykonaných dôkazov predložených účastníkmi konania vyhlásil zmierovací sudca rozsudok. Na rozdiel od sudcu všeobecného súdu, mohol zmierovací sudca pri rozhodovaní zohľadniť aj všeobecne známe miestne obyčaje, neodporujúce zákonu. Pri vyhlásení rozsudku bol zmierovací sudca povinný účastníkov poučiť o ich práve podať proti rozsudku odvolanie. Rozsudok zmierovacieho sudcu nebolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, ak hodnota sporu predstavovala maximálne 30 rubľov. V ostatných prípadoch bolo proti rozsudku prípustné odvolanie, tzv. odvolacia žaloba, podaná v lehote jedného mesiaca od vyhlásenia rozsudku, písomne alebo ústne, zmierovaciemu sudcovi, ktorý vo veci rozhodol. Ten bol povinný odvolanie do troch dní postúpiť zjazdu zmierovacích sudcov spolu s rozsudkom a súvisiacimi listinami. Odvolacie konanie vedené zjazdom zmierovacích sudcov ako kolektívnym súdom bolo ústne a verejné. Pojednávanie sa začalo prečítaním rozsudku a odvolania, načo procesné strany opäť predniesli svoje argumenty. V odvolacom konaní mohli byť predložené aj nové dôkazy v prvostupňovom konaní neuplatnené, vrátane nových svedeckých výpovedí. Ako posledný mal právo vyjadriť sa účastník, ktorý odvolanie podal, resp. jeho zástupca. Zjazd zmierovacích sudcov o odvolaní rozhodoval rozsudkom, ktorým buď potvrdil rozsudok zmierovacieho sudcu alebo vyniesol rozsudok nový. Zjazd rozhodoval jednoduchou väčšinou hlasov, rozhodujúci bol hlas predsedu. Rozsudok zjazdu nebolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Právoplatné rozsudky zmierovacích sudcov a ich zjazdov mohli byť napadnuté žalobami strán v kasačnom procese, avšak iba z dôvodu zjavného porušenia zákona a jeho nesprávnej aplikácie vzhľadom na okolnosti a povahu prípadu, z dôvodu závažného porušenia zásad konania zakotvených zákonom v dôsledku ktorého nemožno považovať rozsudok za zákonný, alebo v prípade, ak zmierovací sudca alebo zjazd zmierovacích sudcov prekročil svoju právomoc. Žaloby a protesty proti právoplatnému rozsudku zmierovacieho sudcu v prvom stupni sa podávali v lehote štyroch mesiacov od vyhlásenia rozsudku zmierovaciemu sudcovi. Žaloby a protesty proti rozsudku zmierovacieho zjazdu v odvolacom konaní sa podávali v lehote dvoch týždňov zjazdu zmierovacích sudcov. O žalobách a protestoch proti rozhodnutiu zmierovacieho sudcu rozhodoval zjazd zmierovacích sudcov, o žalobách a protestoch proti rozsudku zjazdu rozhodoval Senát. Senát rozsudok zmierovacieho zjazdu potvrdil alebo rozsudok zrušil a vec odovzdal na prejednanie inému zjazdu zmierovacích sudcov.

Právoplatný rozsudok zmierovacieho súdu bol vykonateľný ihneď. Na vykonanie rozsudku dohliadal zmierovací súd, ktorý ho vyhlásil.
Podľa čl. 202 ZOP patrili do pôsobnosti všeobecných súdov všetky veci, ktoré nepatrili do pôsobnosti zmierovacích súdov. Miestna príslušnosť sa odvíjala od trvalého bydliska žalovaného alebo miesta, kde sa nachádzala nehnuteľnosť, ak spor o ňu bol predmetom konania. Aj občianske súdne konanie pred všeobecným súdom mohlo začať iba na základe písomnej žaloby žalobcu. Žaloba musela byť spísaná na gerbovom papieri v predpísanej forme. Náležitosťami žaloby boli označenie súdu, ktorému je adresovaná, meno, priezvisko a bydlisko procesných strán, hodnotu sporu. Žaloba mala byť napísaná po rusky a podpísaná. Prílohou žaloby boli peniaze na úhradu nákladov súdu a listinné dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu. Okrem formálnych náležitostí žaloby museli byť na začatie súdneho konania splnené aj ďalšie predpoklady - súd musel byť vecne a miestne príslušný na konanie, účastníci konania museli byť procesne spôsobilí, resp. zastúpení procesne spôsobilou osobou156 a u žalobcu musel byť daný právny záujem na súdnej ochrane vo veci.

Každú žalobu doručenú súdu preskúmal jeho predseda. Ak žaloba nemala predpísané náležitosti, s ohľadom na charakter vád mohol predseda súdu rozhodnúť buď o vrátení žaloby žalobcovi alebo ponechať vec bez akéhokoľvek úkonu. V prípade, že zodpovedala zákonným požiadavkám, poveril jedného zo sudcov vybavením veci a vydal príkaz na zaslanie kópie žaloby obžalovanému a jeho predvolanie pred súd. Predvolanie sa uskutočnilo buď jeho zaslaním žalovanému prostredníctvom pošty či polície alebo zverejnením predvolania, ak adresa žalovaného nebola žalobcovi známa. Lehota určená v predvolaní sa odvíjala od miesta bydliska žalovaného, ak žalovaný žil v Rusku, lehota bola jeden mesiac, ak žil mimo územia Ruska alebo miesto jeho pobytu nebolo známe, lehota bola štvormesačná.

Aj pojednávania na všeobecných občianskych súdoch boli v súlade s čl. 324 ZOP verejné. Nedodržanie tejto zásady v iných, než zákonom upravených prípadoch, by bolo dôvodom na preskúmanie rozhodnutia súdu v kasačnom konaní. Občianske súdne konanie sa dokumentovalo dvojakým spôsobom – o každom zasadaní súdu bol sekretárom súdu zostavený záznam s uvedením dátumu a času zasadania, sudcov, veci a výsledku pojednávania, okrem toho sa o každom konaní viedol osobitný spis.

Na pojednávanie sa boli povinné dostaviť obe strany. Ak sa nedostavil žalobca, súdne konanie bolo zastavené, okrem prípadu, keď si sám žalovaný želal, aby bola vec prejednaná v neprítomnosti žalobcu. Po otvorení pojednávania sudca spravodajca popísal skutkový stav veci podľa listinných dôkazov predložených sporovými stranami a ich vyjadrení. Nasledovali vystúpenia žalobcu a žalovaného, ktorí prezentovali svoje pozície. Obe strany pritom mohli navrhovať a predkladať nové dôkazy, druhá strana mala po predložení nových dôkazov nárok na odročenie pojednávania. Sudcovia boli oprávnení klásť účastníkom konania otázky a požadovať vysvetlenia, ak im boli ich vyjadrenia nejasné. Za priebeh pojednávania zodpovedá predseda senátu, ktorý bol povinný zabezpečiť, aby obe strany mali v konaní rovnaký priestor. Pred vynesením rozsudku si súd vypočul stanovisko prokurátora v prípade, ak došlo ku sporu o pôsobnosť správnych a súdnych orgánov, ak boli v priebehu konania zistené okolnosti odôvodňujúce začatie trestného konania, v prípade sporu o pravosť predložených dokumentov, vo veciach manželských a zákonnosti narodenia pri absencii žalovaného, a vo veciach náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Po vypočutí strán, resp. prokurátora, sa súd odobral do osobitnej miestnosti, aby sa poradil. Poradu vedie predseda, ktorý predkladá sudcom otázky, vyplývajúce z tvrdení žalobcu a obrany žalovaného. O týchto otázkach členovia súdu hlasujú, rozhoduje väčšina hlasov a v prípade rovnosti hlas predsedu. O výsledku hlasovania sa spíše zápisnica, podpísaná sudcami. Súd vyhlásil svoj rozsudok verejne na pojednávaní, písomné vyhotovenie musel zostaviť do dvoch týždňov od vyhlásenia rozsudku. Náležitosťami rozsudku bolo uvedenie dátumu súdneho konania, označenie sudcov a prokurátora, ak sa na konaní zúčastnil, uvedenie mena, otcovského mena a priezviska účastníkov konania, ďalej rozsudok obsahoval samotné rozhodnutie vo veci so stručným popisom predmetu sporu, uvedením zákonných ustanovení, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a rozhodnutie o trovách konania, pričom trovy konania mohla hradiť buď neúspešná procesná strana alebo sa rozdelili medzi účastníkov.

Rozsudok okružného súdu bolo možné napadnúť odvolaním, tzv. odvolacou žalobou. Odvolaním bolo možné napadnúť iba rozsudok vo veci samej, nie jednotlivé dielčie rozhodnutia súdu v konaní. Dôvodom na podanie odvolania bolo buď nesprávne právne posúdenie veci alebo nesprávne posúdenie skutkového stavu. Odvolanie sa podávalo na okružný súd, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak bolo podané v lehote a malo požadované formálne náležitosti, zaslal okružný súd odvolanie súdnej komore a jednu kópiu protistrane na vyjadrenie.

Odvolací súd buď potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo ho úplne alebo v časti zrušil a nahradil svojim rozhodnutím, vydaným vo forme rozsudku. Rozsudok súdnej komory ako odvolacieho súdu bol konečným rozhodnutím vo veci a okamžite po svojom vyhlásení nadobúdal právoplatnosť.

Právoplatné rozhodnutie bolo možné napadnúť žiadosťou o zmenu rozhodnutia podanou na občianskoprávne kasačné oddelenie Senátu z rovnakých dôvodov ako v prípade žiadosti o zmenu rozhodnutia zmierovacieho súdu.

Medzi opravnými prostriedkami upravenými ZOP je aj žaloba o preskúmanie rozhodnutia tak všeobecného, ako aj zmierovacieho súdu na podklade novozistených skutočností, ktorú bolo možné podať v lehote štyroch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti pôvodného rozhodnutia kasačnému oddeleniu Senátu. Po preskúmaní žaloby ju Senát buď zamietol, alebo jej vyhovel a nové konanie povolil a určil súd, ktorý vec opätovne prejedná.

Právoplatné rozsudky súdu – zmierovacieho aj všeobecného, boli vykonateľnými. Spôsobov výkonu rozhodnutia bolo viacero – priame odovzdanie majetku žalovaného žalobcovi, realizovanie prác na účet žalovaného, alebo uspokojenie nárokov žalobcu z výťažku predaja hnuteľného alebo nehnuteľného majetku žalobcu. V súlade s čl. 936 ZOP bol výber z možností na žalobcovi. Výkon rozhodnutia realizoval súdny úradník pod dozorom súdu.


4.3 Trestné konanie
Rovnako ako občianskoprávne, aj trestné konanie mohlo prebiehať tak na zmierovacom, ako aj na všeobecnom súde.

Trestné konanie pred zmierovacím sudcom sa začalo na základe žalôb súkromných osôb, ktoré utrpeli škodu157, oznámenia policajných alebo iných administratívnych orgánov a z úradnej povinnosti zmierovacieho sudcu v prípade skutkov podliehajúcim preskúmaniu nezávisle od žalôb súkromných osôb. Išlo najmä o prípady marginálneho porušenia predpisov o vojenských a zemských povinnostiach, banského zákona, zákona o soli, zákonov o výrobe a predaji tabaku, colného zákona, tlačového zákona. Zmierovacie súdy tiež skúmali záležitosti dotýkajúce sa neoprávneného zvýšenia určenej ceny chleba, poplatkov za prevoz cez rieku, nedostatočnej údržby vozovky, neodstránenia horľavých materiálov na bezpečné miesto napriek žiadosti polície.

Žalobu podával poškodený sám alebo prostredníctvom zástupcu, v písomnej alebo ústnej forme do protokolu.158 V trestných veciach prejednávaných pred zmierovacími sudcami zohrávala dôležitú úlohu aj polícia, ktorá bola na žiadosť zmierovacieho sudcu povinná uskutočniť potrebné pátranie. Polícia a iné orgány výkonnej moci informovali zmierovacieho sudcu o deliktoch v právomoci zmierovacieho sudcu, ktoré sudca preskúmal ex offo. Polícia bola tiež povinná predviesť osobu pred zmierovacieho sudcu v prípade, ak bola pristihnutá pri spáchaní deliktu a jej totožnosť nebola polícii známa a nebola schopná ju hodnoverne preukázať, alebo ak išlo o delikt, za ktorý bolo možné podľa zákona uložiť trest odňatia slobody a jestvovala dôvodná obava, že obvinený sa bude skrývať alebo sa pokúsi zničiť dôkazné prostriedky. V prípade, ak polícia nevykonala povinnosti uložené zmierovacím sudcom, ten o tom informoval prokurátora okružného súdu.

Úvodom pojednávania sa sudca spýtal obvineného, či sa cíti vinným. Ak sa obvinený vinným necítil, zmierovací sudca predvolal najskôr svedkov žalujúcej strany, a na to aj samotného obvineného. Najdôležitejšími dôkaznými prostriedkami boli svedecké výpovede, listinné dôkazy a obhliadka miest a predmetov potenciálne alebo preukázateľne súvisiacich s deliktom. Svedkami nemohli byť osoby duševne choré a mentálne postihnuté, duchovné osoby nemohli vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri spovedi, svedčiť nemohli ani zástupcovia a obhajcovia obvineného. Svedecká výpoveď mala vyššiu dôkaznú silu, ak bola uskutočnená pod prísahou. Pod prísahou nemohli svedčiť muž či žena obvineného a poškodeného, jeho príbuzní v priamej a bočnej línii, osoby vylúčené z cirkvi na základe rozhodnutia cirkevného súdu, maloletí mladší ako 14 rokov, slaboduché osoby a osoby vyznávajúce iné než pravoslávne náboženstvo. Ohliadku miesta vykonával zmierovací sudca osobne, alebo prostredníctvom policajných orgánov za prítomnosti dvoch nezúčastnených osôb. Obe procesné strany mali právo byť v konaní zastúpené advokátom. Zmierovací sudca spravidla kauzu prejednal v rámci jedného pojednávania, mohol však aj pojednávanie odročiť, ak to bolo potrebné na predloženie ďalších dôkazov. V prípade odročenia pojednávania sa obvinený nesmel vzdialiť z miesta konania súdu bez predloženia zákonom stanovenej záruky, v závislosti od výšky hroziaceho trestu sa záruka pohybovala od písomného záväzku dostavenia sa až po zloženie kaucie.159 Po vypočutí strán a oboznámení sa so všetkými dôkazmi, rozhodol zmierovací sudca o vine či nevine obžalovaného, pričom postupoval podľa svojej vlastnej úvahy, vytvorenej na základe vykonaných dôkazov v súlade s právnymi predpismi. Na rozdiel od sudcu všeobecného súdu, mohol zmierovací sudca pri rozhodovaní zohľadniť aj všeobecne známe miestne obyčaje, neodporujúce zákonu. Ak bol obžalovaný uznaný vinným, zmierovací sudca zároveň rozhodol o jeho treste a súčasne aj o výške náhrady škody, ak bola deliktom spôsobená. Trest musel byť uložený v súlade so Zákonom o trestroch ukladaných zmierovacími sudcami. Rozsudok zmierovacieho sudcu a vyhlasoval verejne na pojednávaní, spolu s poučením o opravnom prostriedku.160 Z hľadiska preskúmateľnosti sa rozsudky zmierovacieho sudcu sa delili na rozsudky, ktoré nebolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, ale iba žalobou alebo protestom prokurátora v kasačnom procese a rozsudky, proti ktorým bolo možné podať odvolanie. Rozsudok zmierovacieho sudcu nebolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, ak ním bol uložený trest dohovoru, napomenutia alebo pokarhania, peňažný trest neprevyšujúci 15 rubľov u jedného odsúdeného, zadržanie v trvaní najviac troch dní, ak pritom výška náhrady škody neprevyšovala 30 rubľov. V ostatných prípadoch bolo proti rozsudku prípustné odvolanie, podľa rovnakých pravidiel ako v civilnom konaní.

Právoplatný rozsudok zmierovacieho súdu bol vykonateľný ihneď. Na vykonanie rozsudku dohliadal zmierovací súd, ktorý ho vyhlásil. Tresty dohovoru, napomenutia alebo pokarhania vykonával zmierovací súd ústne. Ak bol uložený peňažný trest alebo bola odsúdenému uložená povinnosť nahradiť škodu spôsobenú deliktom a odsúdený nedisponoval potrebnou sumou peňazí, mohol mu zmierovací súd povoliť úhradu dlžnej sumy v splátkach, ktorých výška bola prispôsobená možnostiam odsúdeného. V prípade, ak odsúdený neuhradil peňažný trest alebo náhradu škody v určenej lehote, dlžnú sumu od neho vymáhal zmierovací sudca na základe ním vydaných vykonávacích listov, policajné orgány a orgány miestnej administratívy. Odsúdení k trestu zadržania boli držaní v budovách zriadených na výkon tohto trestu v zmierovacích okrskoch. Odsúdení na trest odňatia slobody sa odvádzali na miesta výkonu trestu za pomoci polície, pričom čas, ktorí odsúdení strávil transportom na miesto výkonu trestu sa odčítal z výšky trestu. Trovy konania uhrádzal odsúdený alebo žalobca, ak bol obvinený uznaný nevinným. Ak bolo odsúdených viac, podieľali sa na náhrade trov spoločne a nerozdielne.
Pôsobnosť všeobecných súdov sa vzťahovala na všetky trestnoprávne veci, ktoré nepatrili do pôsobnosti zmierovacích súdov. Miestna príslušnosť okružného súdu sa spravovala miestom spáchania trestného činu, pri pokračovacom trestnom čine v územných obvodoch viacerých okružných súdov bol miestne príslušný ten súd, v obvode ktorého bol spáchaný posledný skutok, ak páchateľ spáchal viacero trestných činov na rôznych miestach, miestne príslušným bol okružný súd, v obvode ktorého spáchal najzávažnejší z nich. Spory o príslušnosť riešila súdna komora, ak spor presahoval jej územný obvod, rozhodol ho Senát.

Trestné konanie na všeobecnom súde pozostávalo zo siedmych štádií – prípravné konanie, odovzdanie veci súdu, príprava na pojednávanie, pojednávanie pred súdom, vynesenie rozsudku, preskúmanie rozsudku a vykonanie rozsudku. Prirodzene, nie všetky štádia museli byť zachované v každom trestnom konaní, napríklad ak obžalovaný rozsudok nenapadol, ten nebol preskúmavaný.

Trestné konanie sa začínalo na základe žalôb súkromných osôb, oznámenia polície, podnetu prokurátora, alebo ho začal súdny vyšetrovateľ z vlastnej iniciatívy.

Prípravné konanie bolo neverejné. Vykonávali ho vyšetrovatelia pod dohľadom prokurátora. Úlohou vyšetrovateľa bolo odhaľovať tak okolnosti na ťarchu obvineného, ako aj okolnosti v jeho prospech, pričom mal pri plnení tejto úlohy postupovať úplne nestranne. V záujme zistenia skutkového stavu sa vyšetrovateľ mohol obrátiť so svojimi otázkami na znalcov – lekárov, farmaceutov, technikov, remeselníkov, učiteľov. Tí mohli byť následne predvolaní aj na pojednávanie, a to z iniciatívy súdu alebo na základe žiadosti procesných strán. Nakoľko „v predrevolučnom Rusku sa kriminalistika samostatne nerozvíjala“161, vyšetrovanie malo pomerne insitný charakter.162 V prípravnom konaní nebola prípustná účasť obhajcu. Dôkazné materiály a iné poznatky z prípravného konania boli postúpené prokurátorovi, ktorý na ich podklade zostavil obžalobu, ktorú predložil súdu alebo súdu odporučil rozhodnúť o zastavení veci, ak dôkazné materiály neboli postačujúce pre zostavenie obžaloby. Ďalší postup prokurátora sa odvíjal od kvalifikácie trestného činu. Ak za spáchanie trestného činu nebolo možné uložiť trest spojený so stratou alebo obmedzením stavovských práv, a teda nepodliehal pôsobnosti porotného súdu, prokurátor zaslal obžalobu so všetkými podkladmi okružnému súdu, ktorý následne rozhodol, či vec prejedná, zastaví alebo vráti na ďalšie vyšetrovanie. V prípade, že vec patrila do pôsobnosti porotného súdu, zasielal prokurátor obžalobu spolu s dokumentáciu súdnej komore, ktorá na osobitnom zasadnutí rozhodla, či odovzdá vec na prejednanie okružnému súdu s účasťou porotcov, alebo rozhodla o zastavení veci či vrátila vec na ďalšie vyšetrovanie. Obžaloba prokurátora musela byť doručená obžalovanému, ktorý mal následne právo zvoliť si obhajcu a doplniť zoznam navrhovaných dôkazov, ktoré mienil prezentovať na pojednávaní.

Štádium prípravy na pojednávanie spočívalo najmä v určení termínu pojednávania, predvolania svedkov, doručenia kópie obžaloby obžalovanému, zostavení zoznamu porotcov.

V závislosti od osobitostí konkrétneho prípadu, nebezpečnosti a zložitosti trestného činu zákon upravoval tri rôzne spôsoby prejednania veci. Porota bola prítomná v prípade, ak bol predmetom obžaloby zločin alebo prečin, za ktorý bolo možné uložiť trest zlúčiteľný s trestom obmedzenia alebo pozbavenia stavovských práv. Ak trestný čin nebol natoľko vážny, rozhodovalo kolégium troch profesionálnych sudcov, traja sudcovia s účasťou zástupcov stavov prejednávali trestné činy proti štátu. V súdnom konaní rozhodovali minimálne traja sudcovia okružného súdu. Pri účasti poroty, proces viedol profesionálny sudca okružného súdu spolu s dvoma ďalšími, tzv. korunnými sudcami. Na začiatku pojednávania súd zistil prítomnosť obžalovaného a svedkov, preveril, či obžalovanému bola doručená kópia obžaloby. Ak malo konanie prebiehať s účasťou poroty, súd si vyžiadal od porotcov prísahu a poučil ich o ich procesných právach a povinnostiach. Nasledovalo prečítanie obžaloby, načo sa predseda senátu spýtal obžalovaného, či sa cíti byť vinným. Ak obžalovaný svoju vinu priznal, pričom o pravdivosti priznania nevznikli nijaké pochybnosti, súd sa mohol ihneď odobrať k porade o rozsudku. V prípade, že sa obžalovaný cítil byť nevinným, na pojednávaní sa začalo dokazovanie. Vecné dôkazy, ktorých povaha to umožňovala, boli umiestnené v súdnej sieni na očiach súdu. Pokiaľ ide o svedkov, prví predstupovali poškodení, po nich svedkovia obžaloby a napokon svedkovia obhajoby. Po zistení ich totožnosti sa predseda súdu dopýtal procesných strán, či nemajú námietky proti pripusteniu svedkov k výpovedi. Dôvody na neprípustnosť svedeckej výpovede svedka na všeobecnom súde boli rovnaké ako v konaní na súde zmierovacom.

Porotcovia vstupovali do procesu aktívne, boli oprávnení klásť otázky obžalovanému, poškodenému, svedkom, a požadovať od predsedu súdu vysvetlenia k predloženým dôkazom z hľadiska ich právnej kvalifikácie. Dôležitou súčasťou procesu boli záverečné reči prokurátora a obhajcu. Následne predseda súdu zhrnul fakty procesu a ich zákonný význam a sformuloval otázky, na ktoré mali porotcovia odpovedať, pričom vychádzal zo znenia obžaloby a vykonaného dokazovania. Základnou bola prirodzene otázka o vine obžalovaného vo veci, ktorá zahŕňala tri prvky – či bol spáchaný trestný čin, či ho spáchal obžalovaný a či možno obžalovanému klásť tento trestný čin za vinu. Ďalej mohli byť porotcom položené otázky dotýkajúce sa poľahčujúcich či priťažujúcich okolností, stupňa zavinenia a miery prípadnej účasti iných osôb na spáchaní trestného činu. U obžalovaného mladšieho 17 rokov veku sa obligatórne kládla otázka o jeho rozumovej spôsobilosti, pri nedokonanom trestnom čine museli porotcovia zodpovedať, či konanie obžalovaného mohlo spôsobiť škodlivý následok. Verdikt porotcov musel byť jednomyseľný, ak porotcovia dospeli k záveru, že obžalovaný je nevinný, predseda súdu bol povinný ho na mieste oslobodiť spod obžaloby a umožniť mu opustiť súd. V prípade uznania obžalovaného vinným, profesionálni sudcovia mu uložili trest ustanovený zákonom. Ak sa však všetci traja sudcovia jednomyseľne zhodli, že rozhodnutím porotcov bol za vinného uznaný nevinný, vec postúpili na nové konanie pred iným porotným súdom, ktorého rozhodnutie vo veci bolo konečné. S výnimkou tohto možného postupu, rozsudok súdu vynesený v trestnom konaní s účasťou porotcov nebolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, takýto rozsudok bol konečný.

Ak bola vec prejednávaná bez účasti poroty, po skončení dokazovania a vypočutí záverečných rečí, sa sudcovia odobrali k porade v osobitnej miestnosti, po ktorej vyniesol predseda senátu odsudzujúci alebo oslobodzujúci rozsudok. Ten bolo možné napadnúť tak v apelačnom, ako aj kasačnom konaní. Odsúdený a prokurátor sa mohli odvolať proti rozsudku v plnom rozsahu. Odvolanie sa podávalo v lehote dvoch týždňov na okružný súd, ktorý rozhodol v prvom stupni. O odvolaní rozhodovala súdna komora, ktorá napadnutý rozsudok buď potvrdila, alebo ho zmenila. V oboch prípadoch bola povinná svoje rozhodnutie odôvodniť.

Konečné rozsudky vo veci boli preskúmateľné Senátom v kasačnom konaní na základe žiadosti odsúdeného alebo prokurátora výlučne z dôvodu porušenia procesných pravidiel. Prejednanie žiadosti alebo protestu prebiehalo na verejnom zasadnutí Senátu. Jeden zo senátorov podľa vopred určeného rozvrhu oboznámil Senát s prijatým návrhom na začatie kasačného konania a s priloženým dôkazovým materiálom. Na to prezentoval svoje stanovisko vrchný prokurátor. Predsedajúci následne požiadal o vyjadrenie účastníkov konania, ak boli prítomní. Rozhodnutia Senátu sa vyhlasovali verejne. Senát v kasačnom konaní buď potvrdil napadnutý rozsudok alebo vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom alebo druhom stupni, alebo inému súdu na nové konanie. V novom konaní bol súd viazaný právnym názorom Senátu.
4.4 Výnimky zo všeobecných pravidiel o súdnom konaní
Výnimkám zo všeobecných pravidiel občianskeho súdneho konania bola venovaná tretia kniha ZOP, upravujúca prejednávanie náhrady škody spôsobenej konaním správnych a súdnych orgánov – výnimka spočívala predovšetkým v prejednávaní týchto nárokov výlučne všeobecnými súdmi a riešenie rodinno – právnych sporov súvisiacich s narodením detí v a mimo manželstva a manželskými spormi.

Výnimiek zo všeobecných ustanovení o trestnom konaní bolo päť – podľa všeobecných pravidiel o trestnom konaní sa neprejednávali niektoré trestné činy s náboženským prvkom, tj. zločiny proti viere a zločiny spáchané duchovnými, zločiny proti štátu, porušenie služobných povinností, zločiny a prečiny proti poriadku pri výkone správy, veci zmiešanej jurisdikcie, patriace do pôsobnosti tak vojenských, ako aj civilných súdov.163 Na konanie o zločinoch proti viere bol v zásade príslušný cirkevný súd, všeobecný súd tieto skutky prejednával iba v prípade, ak za ne okrem cirkevného trestu bolo možné uložiť ešte trest ďalší. Všetky trestné činy proti viere upravené v čl. 182 – 195 Trestného zákona z r. 1845, t. j. verejné rúhanie sa proti Bohu a odsudzovanie viery, zrieknutie sa viery a vystúpenie 164, a na z pravoslávnej cirkvi, boli spojené s pomerne prísnymi trestami ich – neverejné - prejednanie bol vecne príslušný všeobecný súd. Trestné konanie sa začínalo na podnet cirkevných predstaviteľov a o vine a nevine rozhodovala porota zložená výlučne z porotcov pravoslávneho vierovyznania. O trestných činoch duchovných niektorého z kresťanských vierovyznaní rozhodoval všeobecný súd, odchýlky od všeobecných pravidiel trestného konania spočívali v povinnosti zmierovacích sudcov a súdnych vyšetrovateľov informovať cirkevných predstaviteľov o začatí trestného konania, duchovný mohol byť zadržaný iba v prípade, že bol podozrivý zo spáchania trestného činu spojeného s pozbavením stavovských práv a zadržiavaný musel byť oddelene od ostatných zadržaných, v priebehu konania bol prokurátor povinný cirkevných predstaviteľov oboznamovať so všetkými dôkazmi,pričom stanovisko cirkevných predstaviteľov mohlo byť na žiadosť prokurátora alebo obhajcu prezentované na pojednávaní.

Trestné činy spáchané porušením služobných povinností – v podstate dnešné zneužitie právomoci verejného činiteľa a korupcia, mohli prejednávať okružné súdy, súdne komory, kasačné oddelenia Senátu alebo Vrchný trestný súd, v závislosti od služobného postavenia obvineného.165 Osobitným vo vzťahu ku všeobecným pravidlám bolo predovšetkým to, že konanie sa mohlo začať aj na podnet nadriadeného orgánu, ktorý pri výkone kontroly zistil pochybenie, ako aj výnimočné postavenie úradníkov prvej až tretej triedy, v prípade ktorých mohlo byť začaté pojednávanie až na základe súhlasného stanoviska Štátnej rady. Samotné pojednávanie prebiehalo podľa všeobecných pravidiel – aj s účasťou poroty, súd však vždy musel preskúmať doterajšie služobné záznamy obžalovaného.

Vecná príslušnosť všeobecných ani zmierovacích súdov sa nevzťahovala na trestné činy spáchané príslušníkmi armády a námorníctva, a naopak, civilné osoby podliehali právomoci vojenského súdu výlučne v oblastiach, kde bol vyhlásený vojnový stav a výlučne za trestné činy, výslovne uvedené v rozkaze, ktorým bol tento stav vyhlásený.166 Spory o príslušnosť medzi vojenskými, duchovnými a civilnými súdmi riešil Senát.

Osobitné pravidlá trestného procesu sa týkali aj konaní vo veci trestných činov proti štátu. Podľa čl. 263 – 275 Trestného zákona z r. 1845 trestnými činmi proti štátu boli trestné činy proti “svätej osobe Imperátora“ a jeho rodinným príslušníkom, vzbura proti vrchnosti a velezrada. Podľa názoru Štátnej rady, prenechať túto kategóriu trestných činov všeobecným súdom s účasťou porotcov “znamenalo by ponechať štát, spoločnosť a moc bez akejkoľvek ochrany“, nakoľko „vonkajšia podoba trestných činov proti štátu je taká ľstivá, že pre mnohých ľudí, nesprávne chápajúcich povinnosti občanov a ich vzťahov s vládou, sa tie najzávažnejšie zločiny zdajú byť úplne niečím iným … a namiesto prísneho, úplne zaslúženého odsúdenia vzbudzujú empatiu.“167V súlade s čl. 1031 ZTP prebiehalo trestné konanie v týchto prípadoch podľa všeobecných pravidiel o trestnom konaní s ustanovenými výnimkami.

Vyšetrovanie vykonával prokurátor súdnej komory, ktorému mali byť oznámené akékoľvek porušenia zákona, majúce znaky trestného činu proti štátu a on následne posúdil, či začne vyšetrovanie. Na prejednávanie a rozhodovanie o trestných činoch proti štátu bola príslušná súdna komora, v územnom obvode ktorej bol trestný čin spáchaný alebo Vrchný trestný súd v prípade, ak sa bolo možné odôvodnene domnievať, že trestná činnosť proti štátu je vykonávaná alebo plánovaná na viacerých miestach v štáte. V súlade s čl. 1032 ZTP boli tieto trestné činy prejednávané bez účasti poroty, no za prítomnosti zástupcov stavov – zástupcu gubernskej a újazdnej šľachty, predstaviteľa mesta a volosti, ktorí do svojich funkcií neboli zvolení, ale vymenovaní orgánmi výkonnej moci a reprezentovali tak všetko iné než nezávislú súdnu moc.

Rozsudky mohli byť napadnuté tak protestom prokurátora, ako aj na základe žiadosti odsúdeného, no iba v kasačnom konaní vedenom Senátom. Ten mohol rozsudok potvrdiť alebo ho zrušiť, a následne vrátiť vec na konanie tej istej alebo inej súdnej komore.

Vrchný trestný súd nebol stálym orgánom, ale vytváral sa ad hoc na základe osobitného nariadenia pod predsedníctvom predsedu Štátnej rady. Jeho členov určoval predseda spomedzi predsedov jednotlivých oddelení Štátnej rady, členov kasačných oddelení Senátu. Prípravné konanie bolo vedené jedným zo senátorov, pričom povinnosti prokurátora vykonával minister spravodlivosti, ktorý buď zostavil obžalobu a postúpil ju vrchnému trestnému súdu alebo rozhodol o veci iným spôsobom. Minister spravodlivosti vypĺňal povinnosti prokurátora aj na pojednávaní. Obžalovaný mal právo na obhajobu, jeho obhajcom však mohol byť iba advokát “hoden tohto titulu“. Rozsudok vrchného trestného súdu bol konečný, nebolo ho možné napadnúť apelačnou ani kasačnou žalobou. Jedinou možnosťou odsúdeného, ako odvrátiť uložený trest, bolo požiadať cára o milosť.



5. Realita realizácie reformy
Viete, treba, aby všetky tieto ustanovizne – či už zemské, alebo súdne – žili, povedal by som, dvojakým životom, čiže aby existovali (súhlasím, že je to nevyhnutné), no a na druhej strane aby vôbec neexistovali. Všetko posudzujúc podľa názoru vlády. Pochytí ich taký vrtoch, že zrazu všetky ustanovizne budú nevyhnutné, a ja ich hneď budem mať poruke. Nevyhnutnosť pominie, a nikto ich u mňa nenájde“.168
5.1 Prípravy na zavedenie reformy
Vydanie reformných zákonov bolo iba začiatkom reálnej prestavby ruského súdneho systému, omnoho zložitejším krokom sa ukázalo byť zavádzanie reformy do praxe. Hoci bola realizácia reformy nadšene očakávaná169, veľká finančná náročnosť, územný rozsah Impéria, regionálne rozdiely a v neposlednom rade nedostatok vhodných kádrov znemožňoval zavedenie všetkých reformných inštitútov v celom Rusku naraz. Názory na to, akým spôsobom má byť súdna reforma realizovaná, sa sformovali do dvoch protikladných koncepcií. Predseda Štátnej rady knieža Gagarin sa domnieval, že zákony súdnej reformy by mali byť zavedené v celej krajine, ale nie úplne – na začiatku by účinnosť nadobudli ustanovenia upravujúce postavenie a činnosť zmierovacích súdov, a po istom, bližšie neurčenom čase všetky ostatné. Opačný postoj zastával minister spravodlivosti Zamjatin. Súhlasil s tým, že finančná situácia krajiny neumožňuje zaviesť celú reformu naraz v celom Rusku. Zákony súdnej reformy preto možno aplikovať iba na ohraničenom území, na ňom by však mali byť realizované v úplnosti. Zavedenie výlučne zmierovacích súdov by si vyžiadalo zmeny v zákonoch súdnej reformy ešte pred tým, než mali vôbec možnosť preukázať svoj zmysel v praxi. Oba názory boli na zasadnutí Rady ministrov predstavené cárovi Alexandrovi II., ktorý rozhodol, že plán zavádzania súdnej reformy má vypracovať osobitná jedenásť členná komisia, vytvorená 11.januára 1865,170 ktorá sa má opierať o štatistické údaje o vyťaženosti súdov v rámci celého Impéria.171 Komisia sa už čoskoro po svojom vytvorení rozdelila na dve skupiny, a to na zástancov radikálneho prístupu172, navrhujúcich zavedenie všetkých inštitútov súdnej reformy naraz vo všetkých 31 guberniách európskeho Ruska, avšak s menším počtom súdov a ich zamestnancov,173 a umiernený prúd, presadzujúci postoje ministra spravodlivosti o postupnom zavádzaní reformy v plnom objeme nevyhnutnom na riadnu prácu nových orgánov. Ich pozíciu podporovalo aj to, že v čase prijímania rozhodnutia sa potrebné štatistické údaje podarilo zozbierať iba v 11 guberniách. Štátna rada sa priklonila k väčšinovému názoru a rozhodla, že súdne kódexy budú zavedené v Petrohradskom a Moskovskom súdnom okruhu, t. j. v 10 hospodársky najaktívnejších guberniách s tým, že vo všetkých zvyšných 21 guberniách európskeho Ruska budú nové súdy otvorené po zavŕšení zberu štatistických údajov počas štyroch rokov, teda do r. 1870. Rozhodnutie Štátnej rady vo forme Zákona o zavedení do účinnosti Súdnych zákonov 20. novembra 1864 cár potvrdil 19. októbra 1865.

Na jeseň 1865 bol prijatý aj ďalší krok nevyhnutný na zavedenie súdnej reformy – opatrenia na urýchlené vybavenie vecí starými súdmi, keďže nevyriešené veci by hneď spočiatku neprimerane zaťažili nové súdy. 11. októbra 1865 bol vydaný zákon O zmene a doplnení ustanovení zbierky zákonov, týkajúcich sa súdneho konania na terajších súdoch. Nové pravidlá znižovali počet inštancií, cez ktoré vec prechádzala. Rozsudky újazdných súdov bolo možné preskúmať újazdnou komorou - súdom druhého stupňa, iba v prípade nespokojnosti účastníkov s rozsudkom. Rozsudky v trestných veciach sa prestali predkladať na preskúmanie gubernátorovi, s výnimkou trestných činov proti viere a proti úradnej povinnosti. Značne bol zúžený rozsah vecí, preskúmateľných Senátom. Zákon z 11.októbra tiež znižoval administratívne úkony súvisiace s procesom (doslova “počet papierov“), zavádzal ústnosť a verejnosť konania. Zákon splnil svoj cieľ. V Moskovskej trestnej komore bolo od 1.januára 1865 do 20 novembra 1865 rozhodnutých 1667 vecí, z toho 600 v októbri a novembri, t. j. nový zákon zvýšil efektívnosť súdu zo 130 na 300 vecí rozhodnutých za mesiac.174



Pri príprave realizácie reformy bolo potrebné riešiť personálne obsadenie nových súdov. Minister spravodlivosti mal nájsť 8 senátorov, 50 predsedov súdov a ich zástupcov a 144 sudcov okružných súdov a súdnych komôr.175 S ohľadom na zlú povesť sudcov a zamestnancov súdov v predreformnom období musel pri hľadaní medzi osobami s justičnou praxou zachovávať určitú ostražitosť. Náročnosť úlohy zvyšovala skutočnosť, že sudcov nových súdov nebude možné odvolať. Zamjatin sa vydal cestou bezprostrednej skúsenosti – na prelome augusta a septembra 1865 cestoval do miest, ktoré sa mali stať sídlami súdov v “prvej etape“, navštívil jednotlivé súdne orgány, zhováral sa s ich zamestnancami, vyžiadal si odporúčania preňho dôveryhodných ľudí pôsobiacich v danom mieste.176 Na základe skúmania tak ich profesionálnych výkonov, ako aj morálnych kvalít, dospel Zamjatin k záveru, že medzi mnohými zamestnancami “starých“ súdov, napr. prokurátormi či sekretármi „sú mnohí jednotlivci s právnymi vedomosťami a morálnymi kvalitami, ktoré umožňujú očakávať, že ich participácia na súdnej reforme bude úspešná“.177 Zadanie sa mu podarilo splniť. Ako konštatoval vydavateľ Moskovských vedomostí Katkov: „rozdiel medzi starými a novými súdmi spočíva v tom, že že predtým kazili ľudí, a nové ich naprávajú a vychovávajú“.178 „Súdna reforma dokázala – uverejnil Vestník Európy – už zakrátko po otvorení nových súdnych orgánov, že naša spoločnosť nie je taká bez ľudí, ako sa často tvrdievalo so želaním dokázať, že sú u nás reformy predčasné. Reforma bola spravená akoby včera, a zďaleka nie včera sa narodili ľudia, ktorí na seba zodpovedne a ochotne berú ťažké povinnosti sudcov. Nie je to dôkazom, že takzvané bezľudie nie je často ničím iným, ako nedostatkom možností pre ľudí čestného charakteru a bystrej mysle vyvíjať činnosť?179
Jednou z otázok, ktorú bolo potrebné riešiť v procese prípravy na zavedenie nových súdov, bolo nájdenie vhodných budov. Budovy starých súdov neboli vyhovujúce pre súdne konanie s účasťou verejnosti, porotcov, advokátov. Ideálne riešenie - postaviť nové budovy, navrhnuté presne podľa potrieb nového súdneho systému, by si vyžadovalo veľké finančné náklady a čas, čím by sa zavedenie reformy odložilo. Jednoduchším a lacnejším sa zdalo upraviť podľa potrieb nových súdov jestvujúce budovy. V mnohých mestách nebolo možné existujúce súdy prestavať pre potreby súdov nových, resp. to bolo veľmi náročné. Problém sa riešil rôzne – v Rjazani a Jaroslavli prenajali okružným súdom budovy zemstvá, v Kašine súd sídlil v prenajatom súkromnom dome, v Moskve ho umiestnili do bývalej senátnej budovy v Kremli.180 Časť nákladov na zabezpečenie vhodných budov na seba prevzali dobrodinci. Súdna reforma bola v spoločnosti natoľko želanou a očakávanou, že mnohé súkromné osoby a spolky sa rozhodli vlastnými prostriedkami podporiť jej skoré zavedenie181. Podmienky v mnohých budovách určených pre súdy neboli zďaleka vyhovujúce. Osobitne ťažko sa sudcom pracovalo na výjazdových zasadnutiach v újazdných mestách. Spočiatku sa predpokladalo, že budova každého zjazdu zmierovacích sudcov bude postavená tak, aby v nej bolo možné realizovať výjazdové zasadnutia súdu s porotcami. Náklady na zabezpečenie priestorov pre zjazdy zmierovacích sudcov však boli položené na zemstvá, ktoré na takúto úpravu priestorov nemali prostriedky. V dôsledku toho sa výjazdové zasadnutia súdov odohrávali v rôznych budovách – v prenajatých súkromných domoch, sídlach rozličných zemských a mestských orgánov. Častým sprievodcom súdneho pojednávania bol chlad.182

Rovnakému problému s nevyhovujúcimi sídlami čelili aj zmierovací sudcovia. Napríklad kontrola vykonaná Petrohradskou mestskou komisiou v r. 1869 zistila, že úrady zmierovacích sudcov sú tesné, nachádzajú sa na vrchných poschodiach domov alebo v chatrných drevených prístavbách. Obdobné podmienky panovali aj v Moskve a ďalších ruských mestách.183


5.2 Realita zavádzania reformy
V r. 1866 sa podarilo zavŕšiť zber štatistických údajov a dokončiť plán zavádzania reformy vo všetkých 31 guberniách. Iba v 11 z nich mal byť jeden okružný súd, v ostatných boli plánované dva až tri; územný obvod súdnych komôr nemal presiahnuť päť gubernií. Do konca r. 1870 malo mať celé európske Rusko nový súdny systém.

V súlade so zákonom z 19. októbra 1865, boli prvé nové súdy otvorené 17. apríla 1866 v Petrohrade a 23. apríla 1866 v Moskve. Od 17. mája 1866 v oboch guberniách vstúpili do účinnosti zákony súdnej reformy. Táto udalosť vzbudila nadšený ohlas v tlači, písalo sa o obnovení Ruska, urobení poriadkov, vďaka ktorým „stane sa možným žiť v nej ako v civilizovanej krajine“.184

Presné dátumy otvorenia súdov v ostatných guberniách neboli určené zákonom.

2. októbra 1866 bolo otvorenie ďalších súdov vymedzené pre Psovskú, Rjazanskú, Tuľskú, Kalužskú guberniu na druhú polovicu októbra, pre ostatné gubernie na november. Koncom roku 1866 boli okružné súdy zavedené vo všetkých guberniách patriacich do miestnej pôsobnosti Moskovskej súdnej komory ako súdu druhého stupňa – Moskovskej, Vladimírskej, Pskovskej, Rjazanskej, Tuľskej, Tverskej a Kalužskej. V týchto desiatich guberniách bol nový súdny systém zavádzaný v úplnosti a v presnom súlade s reformnými zákonmi.

V r. 1867 cár odvolal ministra spravodlivosti D.N. Zamjatina a na jeho miesto vymenoval K.I. Palena, podstatne menej nadšeného súdnou reformou ako jeho predchodca.185 Plán zavádzania súdnej reformy sa prestal dodržiavať.

V r. 1869 bol otvorený okružný súd v Nižegorodskej gubernii, v novembri r. 1870 v Smolenskej gubernii a v r. 1871 v Kostromskej gubernii. Vo všetkých troch guberniách bola súdna reforma zavedená oneskorene a v obmedzenom rozsahu, nakoľko podľa pôvodného plánu v nich mali byť zriadené po dva okružné súdy. Apelačným súdom pre okružné súdy všetkých troch gubernií sa stala Moskovská súdna komora, ktorej územný obvod tak pokrýval 409 737 vierst štvorcových186. V r. 1873 bol okružný súd otvorený vo  Volodskej gubernii, čím sa pôsobnosť Moskovskej súdnej komory rozšírila na 14 okružných súdov v 11 guberniách. Po Petrohradskej a Moskovskej boli súdne komory spolu s okružnými súdmi patriacimi do ich územného obvodu zriadené v r. 1867 v Charkove, r. 1869 v Odese, r. 1871 v Kazani a Saratove a v r. 1873 v Jaroslavli. Zavádzanie súdnej reformy v provinciách sa tiež oneskorovalo. Kyjevská súdna komora s príslušnými okružnými súdmi bola vytvorená v r. 1870, v r. 1875 bola súdna reforma zavedená v územnom obvode Varšavskej súdnej komory.

Realizácia súdnej reformy sa v nasledujúcich rokoch vydala zvláštnym smerom – namiesto zriaďovania nových súdov sa už existujúcim súdom pridávalo “nové územie“, v dôsledku čoho územný obvod mnohých súdov dosahoval úctyhodné rozmery.187

V r. 1894, po 30 rokoch od vydania zákonov súdnej reformy, nebola súdna reforma vôbec zavedená v 23 guberniách a oblastiach na severe, východe a juhovýchode.188 Rozhodnutie o zavedení reformných kódexov na Sibíri bolo vládou prijaté v r. 1896. 1. mája 1896 na zasadnutí Štátnej rady boli prejednávané štyri návrhy zákonov riešiace súdnu reformu na Sibíri – Dočasné pravidlá o uplatnení súdnych kódexov v guberniách a oblastiach Sibíru, Dočasné určenie počtu zamestnancov súdnych orgánov v guberniách a oblastiach Sibíru, Dočasné doplnenie počtu zamestnancov Kazanskej súdnej komory a Rozvrhnutie okružných súdov v obvodoch Kazanskej a Irkutskej súdnej komory. Štátna rada konštatovala, že súdnictvo sa na Sibíri nachádza v nelichotivom položení, súdy sú vzdialené obyvateľom a fungujú podľa predreformných princípov – so všetkými nedostatkami z toho vyplývajúcimi. Cár Mikuláš II. podporil návrhy zákonov Štátnej rady o zavedení súdnej reformy na Sibíri 13. mája 1896. 2. júla 1897 bola v Irkutsku otvorená súdna komora a okružný súd.

Zákon o zavŕšení súdnej reformy bol vydaný 1. júla 1899 – v deň slávnostného otvorenia nových súdnych orgánov v severovýchodných újazdoch Vologodskej gubernie.

V mnohých guberniách, v ktorých bola reforma zavádzaná neskôr, neboli zavedené všetky jej inštitúty – absentoval porotný súd, zmierovací sudcovia neboli volení, ale menovaní vládou, a boli im ukladané dodatočné povinnosti, najmä vedenie vyšetrovania.


Na konci 19. storočia tak v Rusku existovali štyri typy súdnictva:

  1. súdny systém zodpovedajúci zákonom súdnej reformy úplne alebo s modifikáciami vo voliteľnosti zmierovacích sudcov, existencii zemských náčelníkov, pôsobení vojenských okružných súdov a v absencii porotných súdov, ktoré bolo vytvorené v 37 vnútorných guberniách Ruského impéria,

  2. Západné gubernie, Severný Kaukaz a Príbaltský kraj, kde zmierovacích sudcov menovala vláda, na Kaukaze a v Príbaltskom kraji tiež neboli zavedené porotné súdy, v Príbaltskom kraji okrem toho zjazdy zmierovacích sudcov vykonávali dohľad nad roľníckymi volostnými súdmi,

  3. gubernie Poľského cárstva, kde bola pôsobnosť zmierovacích súdov užšia, zmierovací sudcovia boli menovaní vládou a pôsobili iba v mestách, vo vidieckych oblastiach ich nahrádzali kolektívne kmínne súdy, apelačným súdom proti ich rozhodnutiam boli zmierovacie zjazdy, v Poľskom cárstve neboli zavedené ani porotné súdy a súd s účasťou zástupcov stavov,

  4. Zakavkazsko, Archangeľská gubernia, Sibír, Turkestan, Zakaspická a Kvantunská oblasť, v ktorých zmierovacích sudcov vymenúvala vláda, no okruh ich pôsobnosti bol širší, vykonávali okrem toho aj prípravné konanie, plnili úlohy notárov, apelačným súdom proti ich rozhodnutiam bol okružný súd, na ktorom nepôsobili porotné súdy, kasačným súdom bola s výnimkou Archangeľskej gubernie súdna komora, neboli prizývaní zástupcovia stavov.189




Download 1,25 Mb.

Do'stlaringiz bilan baham:
1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11




Ma'lumotlar bazasi mualliflik huquqi bilan himoyalangan ©hozir.org 2024
ma'muriyatiga murojaat qiling

kiriting | ro'yxatdan o'tish
    Bosh sahifa
юртда тантана
Боғда битган
Бугун юртда
Эшитганлар жилманглар
Эшитмадим деманглар
битган бодомлар
Yangiariq tumani
qitish marakazi
Raqamli texnologiyalar
ilishida muhokamadan
tasdiqqa tavsiya
tavsiya etilgan
iqtisodiyot kafedrasi
steiermarkischen landesregierung
asarlaringizni yuboring
o'zingizning asarlaringizni
Iltimos faqat
faqat o'zingizning
steierm rkischen
landesregierung fachabteilung
rkischen landesregierung
hamshira loyihasi
loyihasi mavsum
faolyatining oqibatlari
asosiy adabiyotlar
fakulteti ahborot
ahborot havfsizligi
havfsizligi kafedrasi
fanidan bo’yicha
fakulteti iqtisodiyot
boshqaruv fakulteti
chiqarishda boshqaruv
ishlab chiqarishda
iqtisodiyot fakultet
multiservis tarmoqlari
fanidan asosiy
Uzbek fanidan
mavzulari potok
asosidagi multiservis
'aliyyil a'ziym
billahil 'aliyyil
illaa billahil
quvvata illaa
falah' deganida
Kompyuter savodxonligi
bo’yicha mustaqil
'alal falah'
Hayya 'alal
'alas soloh
Hayya 'alas
mavsum boyicha


yuklab olish