DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II

226Jej zakladateľmi boli okrem Gercena s Černyševskym aj bratia Nikolaj a Alexander Serno-Solovjevič, A. A. Slepcov, N. N. Obručev, S. S. Rymanenko a básnik V. S. Kuročkin.

227Petrohrade, Moskve, Tveri, Vladimire, Nižnom Novgorode, Kazani, Saratove, Astrachani, Permi, Vologde, Kurske, Tule, Poltave a pravdepodobne aj v Taganroge. Najväčší bol Petrohradský a Moskovský krúžok. Celkovo mala Zemlja i volja približne tri tisíc členov. Súčasťou organizácie bola aj vojenská jednotka - Komisia ruských dôstojníkov v Poľsku.

228Za prvý svoj programový dokument organizácia považovala článok N. P. Ogareva “Čo potrebuje národ?“, publikovanú v časopise Kolokol 1. júla 1861, v ktorom si autor na úvodnú otázku odpovedá: „Je to veľmi jednoduché, národ potrebuje pôdu a slobodu“. Základnými cieľmi bolo odovzdať roľníkom všetku pôdu, ktorú obrábajú, vytvorenie všestavovského zastupiteľského orgánu, zníženie výdavkov na armádu a cársku rodinu.

229Vzorom mala byť krajčírska dielňa revolucionárky Very Pavlovny z Černyševského románu Čo robiť? ČERNIŠEVSKIJ, Nikolaj Gavrilovič. Čo robiť? Bratislava, Pravda, 1976.

230Karakozov bol obesený, Išutinovi zinscenovali popravu – postavili ho na šibenicu, kde mu po desiatich minútach oznámili, že trest smrti bol zmenený na pobyt v trestaneckej kolónii.

231Muravev sa pred svojim angažmá v boji proti revolučnému hnutiu “preslávil“ mimoriadne trvdým postupom v Poľskom povstaní v r. 1863.

232Represia sa nevyhla ani najvyšším kruhom – na podnet Muraveva boli z funkcií odvolaní viacerí liberálne orientovaní funkcionári, medzi inými hlava III. oddelenia Cárskej kancelárie knieža Dolgorukij, minister školstva Golovnin a petrohradský generál gubernátor Suvorov, ktorý Muraveva verejne nazýval “ľudožrútom“.

233Ešte pred vlnou študentských nepokojov, v r. 1867 v Petrohrade pôsobili dva krúžky revolučnej mládeže – radikálna Smogronská akadémia, ktorá pripravovala oslobodenie Černyševského a vyzdvihovala ideu cárovraždy a umiernený Rubľový spolok.

234Katechizmus revolucionára kládol na revolucionárov nemalé požiadavky:„Revolucionár musí v hlave držať dňom i nocou jedinú myšlienku, musí mať jediný cieľ – neľútostný rozklad. Na ceste za svojim cieľom musí postupovať chladnokrvne a neúnavne a musí byť neustále pripravený položiť svoj život či zničiť vlastnými rukami všetko, čo prekáža dovŕšeniu revolúcie. (…) revolučná organizácia musí zostaviť zoznam osôb, ktoré je potrebné vyhladiť (…) Našou úlohou je rozklad, šialený, totálny, všadeprítomný rozklad.“ NEČAEV, Sergej Gennadievič. Katechizis revoljucionera. Dostupné na:http://www.hist.msu.ru/ER/Etext/nechaev.htm

235Nečaev vynakladal veľké úsilie na budovanie svojej “vodcovskej aureoly“. Rozširoval o sebe rôzne legendy, napr. ako unikol z Petropavlovskej pevnosti, vydával sa tiež sa za emisára mýtickej revolučnej komisie, ktorej existenciu a počet členov si vymyslel.

236Nečajevov čin vzbudil veľkú publicitu sa stal “večne živým” vďaka zobrazeniu v románe Besi Fjodora Michajloviča Dostojevského. Nečajev je v románe spodobnený v postave Petra Verchovenského. Ivanov bol v skutočnosti zavraždený obdobne ako postava z románu – bývalý študent Šatov. 21.novembra 1869 ho Nečajev za účasti ďalších členov svojej skupiny, ktorých mala vražda “spojiť krvou“ zastrelil a telo hodil do rieky. DOSTOEVSKIJ, Fjodor Michajlovič. Becy. Moskva: Eksto, 2009.

237V r. 1872 Švajčiarsko vydalo Nečaeva na trestné konanie do Ruska. Proces bol vedený v súlade so všeobecnými pravidlami trestného konania iba vo veci vraždy, bez politického pozadia, súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody na 20 rokov. Po vynesení rozsudku do veci vstúpil Alexander II., ktorý svojou mocou sprísnil trest na doživotie, ktoré si mal Nečaev odpykať v Petropavlovskej pevnosti, kde boli tradične uväzňovaní páchatelia politických trestných činov. Tam Nečaev v r. 1882 zomrel násilnou smrťou.

238BAZILEVSKIJ, V. Gosydarstvennye prestuplenija v Rossii v XIX veke. Tom 1. Rostov na Donu: Donskaja reč, 1906, s. 188.

239KATKOV, Michail Nikiforovič^{.Cobranie peredovych statej Moskovskich vedomostej 1872 g. Moskva: Izdanie C.P. Katkovoj, 1897, s. 30.}

240Prijatie Pravidiel bolo výsledkom vplyvu náčelníka žandárov P. A. Šuvalova na cára Alexandra II., čo A. V. Golovnin komentoval slovami: „Šuvalovovi je Rusko zaviazané paralizovaním jednej z veľkých reforiem – súdnej“. NEMYTINA, Marina Viktorovna. Sud v Rossii: vtoraja polovina XIX – načalo XX vv. Moskva: Ajademija upravlenija MVD Rossii, 1999. s. 123.

241TROICKIJ, Nikolaj Aleseevič. Carskie sudy protiv revoljucionnoj Rossii: Političeskie processy 1871 – 1880 gg. Saratov: Izdateľstvo Saratovskogo universiteta, 1976, s. 104.

242GERNET, Michail Nikolaevič. Istorija carskoj tjurmy. Т. 3. Moskva: Izdateľstvo juridičeskoj literatury, 1962, s. 61.

243Bakunin, rodom šľachtic, v politickej emigrácii od r. 1840, bol jedným z vodcov povstaní v Prahe (1848), Drážďanoch (1849) a Lyone (1870). Považoval sa za vodcu celosvetového anarchizmu, zdôrazňoval nutnosť uznania dôstojnosti každého človeka. Okrem tohoto ušľachtilého cieľa chcel zničením existujúceho štátoprávneho usporiadania dosiahnuť ideálny stav – bezštátny socializmus. Porov. CUTLER, Robert M. The basic Bakunin. Writings 1869-1871. New York: Prometheus Books, 1992.

244Na rozdiel od Bakunina sa Lavrov domnieval, že národ nie je pripravený na revolúciu, a preto by narodnici mali prebudiť jeho revolučné vedomie. Lavrov ich teda tiež vyzýval ísť za národom, no nie hneď, ale až po teoretickej príprave, a nie kvôli povstaniu, ale kvôli propagande. Anarchizmus a apolitizmus boli Lavrovovym prívržencom menej blízke jako bakunistom. Tézou lavristov bolo “Pripravovať a iba pripravovať“. Tretí z najvýznamnejších ideológov politickej emigrácie Tkačev sa domnieval, že medzi národ netreba chodiť ani kvôli propagande, ani kvôli povstaniu.

245Krúžky neboli centrálne riadené a existovali na seba úplne nezávisle. Takéto usporiadanie, ktoré bolo dôsledkom odvhnutia idey Nečaeva o vytvorení centralizovanej organizácie, do značnej miery sťažovalo koordináciu a efektivitu ich aktivít. Výnimkou bolo Veľké spoločenstvo propagandy, tzv. čajkovci, ktorí verili v nutnosť “troch S“ - sostav, struktura, svjazy alebo členská základňa, štruktúra, styky. V organizácii platili prísne pravdidlá podriadenia jednotlivca záujmom celku, prijatí mohli byť iba preverení kandidáti.

246„Najali si ich na orbu a oni nevedeli zapriahať – pochopiteľne ich vyhnali. Jali sa loviť ryby a nevedeli, čo so sieťami. Zase ich vyhnali.“RADZINSKIJ, Edvard. Alexandr II. Poslední velký car. Praha: Mladá fronta, 2007, s. 330.

247NEMYTINA, Marina Viktorovna. Sud v Rossii: vtoraja polovina XIX – načalo XX vv. Moskva: Ajademija upravlenija MVD Rossii, 1999, s. 127.

248Organizačná štruktúra Zemlji i volji bola budovaná hierarchicky – na vrchole stála základná bunka, Rada spoločenstva, ktorá sa delila na sedem špeciálnych skupín s osobitým zameraním. Im boli podriadené miestne skupiny, vytvorené vo všetkých veľkých ruských mestách, vrátane Moskvy, Kazane, Nižného Novgorodu, Samary, Voronežu, Saratova, Rostova, Kyjevu, Charkova a Odesy. Spolu mala okolo 200 členov.

249Duchovnými rodičmi organizácie boli manželia Mark Andeevič a Oľga Aleksandrovna Natanson, ktorí však boli už krátko po jej vytvorení uväznení, čím sa na čelo dostal Alexander Dmitievič Michajlov.Do základného krúžku Zemlji i volji patrili aj ďalší známi revolucionári tých čias – S. M. Kravčinskij, D. A. Lizogub, V. A. Osinskij, G. V. Plechanov a budúci lídri Narodnoj volji A. I. Željabov, S. L. Petrovskaja, N. A. Morozov, V. N. Figner.

250K prevratu pritom malo prísť, čo najskôr, keďže podľa programu organizácie „rozvoj kapitalizmu a hlbšie prenikanie rôznych negatív buržoáznej civilizácie do života národa (ku ktorým dochádza vďaka ochrannej ruke a snahe ruskej vlôády)ohrozuje pretrvávanie občín a vo väčšej či menšej miere ničí národný svetonázor vo vyššie popísaných otázkach“. TVARDOVSKAJA, Valentina Aleksandrovna. Socialističeskaja mysľ Rossii na rubeže 1870-1880-ch godov. Moskva: Nauka, 1969, s. 16.

251V organizačnej oblasti si Zemľja i volja vytýčila nasledovné praktické úlohy: úzka a usporiadaná organizácia už pripravených revolucionárov, súhlasiacich konať v duchu programu, a to tak spomedzi inteligencie, jako aj spomedzi robotníkov, ktorí sú s ňou v bezprostrednom styku, zblíženie a aj splynutie s nábožensko – revolučnými sektami nepriateľskými vláde, získať si na svoju stranu lúpežné bandy príležitostne sa objavujúce v rôznych mestách, nadviazanie stykov a kontaktov v miestach, kde sú sústredení robotníci – v závodoch a farbrikách, propaganda a agitácia na univerzitách medzi inteligenciou, nadviazanie stykov s liberálmi s cieľom využiť ich vo svoj prospech, propaganda ideí a agitácia v literatúre: vydávanie a rozširovanie čo najväčšieho množstva letákov zápalného charakteru. TVARDOVSKAJA, Valentina Aleksandrovna. Socialističeskaja mysľ Rossii na rubeže 1870-1880-ch godov. Moskva: Nauka, 1969, s. 17.

252Tamže.

253Tamže.

254Ako znalci v konaní vystúpili traja chirurgovia, ktorí preskúmali zranenie poškodeného bezprostredne po čine. KONI, Anatolij Fedorovič. Vospominanija o dele V. Zasulič, Sobranie sočinenij v vosmi tomach, Tom 2. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1966, s. 36.

255KONI, Anatolij Fedorovič. Vospominanija o dele V. Zasulič, Sobranie sočinenij v vosmi tomach, Tom 2. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1966, s. 95. Zmienkou o nešťastnom živote obhajca narážal na dvojročný pobyt Very Zasulič vo väzbe pre podozrenie z politickej trestnej činnosti, ktoré však nevyústilo do podania obžaloby.

256KONI, Anatolij Fedorovič. Vospominanija o dele V. Zasulič, Sobranie sočinenij v vosmi tomach, Tom 2. Moskva: Juridičeskaja literatura, 1966, s. 96.

257NEMYTINA, Marina Viktorovna. Sud v Rossii: vtoraja polovina XIX – načalo XX vv. Moskva: Ajademija upravlenija MVD Rossii, 1999, s. 131.

258TROICKIJ, Nikolaj Aleseevič. “Narodnaja volja” pered carskim sudom. 1880 – 1894.Saratov: Izdateľstvo Satatovskogo universiteta, 1983, s. 73.

259FOJNICKIJ, Ivan Jakovlevič. Na dosuge.Sbornik juridičeskich statej i issledovanij s 1870 goda. Tom 2. S. Peterburg: Тipografija М.М. Stasjuleviča, 1900, s. 326.

260Organizácia Černyj peredel bola ideovo orientovaná jako narodnícka. Vydávala rovnomenný časopis. Celkovo mala 100 členov, medzi ktorých patrila aj Vera Zasulič.

261Zaujímavá bola diverzita sociálneho statusu obžalovaných – Rysakov a Geľfman boli mešťanmi, Perovska šľachtičnou, Kibaľčič syn duchovného a Željabov a Michajlov roľníkmi. Najmladší bol Rysakov – 19 rokov, Michajlov mal 21, Geľfman 26, Perovska 27 a Željabov 30 rokov.

262Členmi Osobitného oddelenia boli predseda E. J. Fuks, senátori N. N. Bippen, N. S. Pisarev, I. N. Orlov, A. I. Sinicyn, A. V. Belostockij, stavy zastupovali gróf A. A. Bobrinskij, barón M. N. Korf, Moskovský mestský náčelník Tretjakov a volostný staršina Moskovskej volosti A. Geľker. Prokurátorom bol N. V. Muravev, advokátmi obžalovaných Unkovskij (Rysakov), Gerke (Geľfman), Gerard (Kibaľčič) a Kedrin (Perovska). Obžalovaný Željabov odmietol služby advokáta a zastupoval sa sám. Právna úroveň jeho aktivity bola podľa súdobých prameňov veľmi vysoká. V rámci svojej obhajoby poukazoval predovšetkým na nespravodlivosť toho, že je súdený Osobitným oddelením Vládnuceho senátu a domáhal sa,aby o vine rozhodol porotný súd: „Naše činy sú zamerané výlučne proti vláde a jej jedinej sú na škodu, vláda ako poškodená strana má byť účastníkom konania a nie sudcom“. Рrocess 1-go marta 1881 g. S. Peterburg: Tipografija S.M. Proppera, 1907,s. 59.

263BYSTROV Andrej Nikolaevič. Stadija sudebnogo rassmotrenija v ugolovno-političeskich processach v Rossijskoj imperii poreformennogo perioda (1864 g. - načalo XX v.): zakonodateľnoe regulirovanie i osobennosti pravoprimeniteľnoj praktiki. Krasnodar, 2010, Disseratacija kandidata juridičeskich nauk, Kubanskij gosudarstvennyj universitet, Juridičeskij fakuľtet, s. 148.

264Рrocess 1-go marta 1881 g. S. Peterburg: Tipografija S.M. Proppera, 1907, s. 102.

265A nebojovala ho zrejme ani s plným nasadením. Ako poznamenáva napr. A. M. Larin, vystúpenia advokátov v tomto procese „nemožno zaradiť medzi najlepšie reči obhajoby tohoto obdobia.“ LARIN, A. M. Gosudarstvennye prestuplenija Rossii XIX vek. Vzgljad čerez stoletija. Tula: Avtograf, 2000, s. 493.

2662. júla 1881 bol trest smrti zmenený na trest doživotného väzenia.

267Moskovskie vedomosti 29. marca 1881. KATKOV, Michail Nikiforovič. Cobranie peredovych statej Moskovskich vedomostej 1881 g. Moskva: Izdanie C.P. Katkovoj, 1898.

268Tamže.

269TOLSTOJ, Lev Nikolaevič. ^{Polnoe sobranie cočinenij. Tom 63. Pisma 1880 – 1886. Мoskva: Chudožestvennaja literatura, 1934, s.50.}

270TOLSTOJ, Lev Nikolaevič. ^{Polnoe sobranie cočinenij. Tom 63. Pisma 1880 – 1886. Мoskva: Chudožestvennaja literatura, 1934, s. 52.} Veľký spisovateľ nebol zďaleka jediným, kto sa prihováral za milosť pre obžalovaných. Napríklad profesor Petrohradskej univerzity V. S. Soloviev pred vynesením rozsudku vo svojej verejnej prednáške vyhlásil: „Nech cár a samoderžavný panovník na tomto prípade ukáže, že je predovšetkým kresťanom. Nemôže im neodpustiť! Musí im odpustiť! G. K. Gradovskij napísal svojim typicky ironickým štýlom: „Ponáhľajte sa, utekajte sa pozrieť, ako my spolu, ozbrojení, budeme sa posmievať bezbranným a budeme ich zabíjať, neušetriac ani ženy. Zriedkavé divadlo, nech sa páči, poučná vražda za vraždu, nezmeškajte príležitosť, budete spokojní”. GRADOVSKIJ,Grigorij Konstantinovič. Itogi (1862 – 1907). Kyev: Tipografija Kušnerev, 1907, s. 84.

271POKROVSKIJ, Michail Nikolaevič. K.P.Pobedonoscev i ego korrespondenty: pisma i zapiski. Kniga 1. Leningrad: Gosudarstvennoe izdateľstvo, 1923, s. 48.

272Tamže.

273Napr. L.N. Tolstoj napísal, že „nadobudol ešte väčší odpor k moci a Alexandrovi III.“ TOLSTOJ, Lev Nikolaevič. ^{Polnoe sobranie cočinenij. Tom 75. Мoskva: Chudožestvennaja literatura, 1956, s. 114.}

274Svoj postoj cár jasne deklaroval aj v Manifeste z 29. apríla 1881, v ktorom vyjadril svoj zámer potvrdzovať a chrániť samoderžavnú moc pred akýmikoľvek útokmi. Politickú líniu Alexandra III. charakterizuje dôraz na pravoslávie, nacionalizmus a autokraciu.

275Ustanovenie 1 Nariadenia o spôsoboch ochrany štátneho režimu a všeobecného poriadku.

276Ustanovenie 4 Nariadenia o spôsoboch ochrany štátneho režimu a všeobecného poriadku.

277Ustanovenie 6 Nariadenia o spôsoboch ochrany štátneho režimu a všeobecného poriadku.

278Komisia ministrov bola vyšším orgánom výkonnej moci Ruského impéria v rokoch 1802 až 1906. Tvorili ju ministri, ich zástupcovia, štátny pokladník a vo vážnych prípadoch aj vedúci oddelení Štátnej rady, pod predsedníctvom kancelára štátu.

279Je potrebné pamätať na skutočnosť, že človek býval nútene presídlený ako jednotlivec, bez svojej rodiny, ktorú spravidla zanechal v mieste svojho pôvodného bydliska.

280Aj to bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý Komisia ministrov zvažovala ukončenie využívania mimoriadneho stavu. Udalosti r. 1905 ich však prinútili tento postoj prehodnotiť. Do r. 1905 sa v režime zvláštnej ochrany nachádzalo 7 gubernií, 2 gradonačalstva a dve mestá. K 1. augustu 1906, bol v 40 guberniách vyhlásený vojnový stav, 27 sa nachádzalo v režime mimoriadnej ochrany a 15 v režime zvláštnej ochrany. Ku koncu r. 1908 sa oblasti vo vojnovom stave vyhlásili za oblasti mimoriadnej ochrany a oblasti s mimoriadnou ochranou za oblasti so zvýšenou ochranou. Počas rokov 1905-1908 sa tak vláde s pomocou nariadenia výnimočného stavu podarilo vyriešiť kritickú situáciu. Aj preto sa k tomuto nástroju štátna moc uchyľovala v rôznych oblastiach Ruského impéria až do roku 1917, kedy Dočasná vláda pozastavila účinnosť aj Nariadenia o spôsoboch ochrany štátneho režimu a všeobecného poriadku a Nariadenia o policajnom dozore.

281POLOVCOV, Aleksandr Aleksandrovič. Dnevnik gosudarsvennogo sekretarja. V 2 tomach. Tom. 1. Moskva: Nauka, 1966, s. 197.

282TARNOVSKIJ, E.N. Itogi russkoj ugolovnoj statistiki za 2O let (1874 - 1894 gg.) S. Peterburg: Tipografija Pravit. Senata, 1899, s. 37.

283Úmerne s obmedzením pôsobnosti klesol aj objem jurisdikcie porotných súdov, kým v rokoch 1866-1877 porotné súdy riešili približne 75% všetkých konaní na okružných súdoch, v rokoch 1878-1889 tento objem poklesol o priemerne 10-15%. Na prelome 19. a 20. Storočia sa tendencia znižovania objemu jurisdikcie porotných súdov ešte prehĺbila, porotné súdy rozhodovali iba niečo vyše 40% vecí. Represívnosť porotných súdov sa nezmenila. DEMIČEV, Aleksej Andreevič. Sravniteľno-pravovoe issledovanie suda prisjažnych v Rossii (istorija i sovremennosť). Nižnij Novgorod, 2003, Dissertacija kandidata juridičeskich nauk, Nižnegorodskij universitet, Juridičeskij fakuľtet, s. 265.

284V rokoch 1890 až 1914 boli prijaté iba tri zákony dotýkajúce sa porotného súdnictva. Zákonom z 3. júna 1894 sa zjednodušila prísaha, ktorú porotcovia vyslovovali pred pojednávaním, zákonom z 2. marca 1910 porotcovia nadobudli právo byť oboznámení s výškou trestu, ktorý hrozí obžalovanému v prípade, že ho uznajú vinným, a zákonom z 26. novembra 1913 bolo uzákonené právo porotcov na náhradu nákladov spojených s účasťou na súdnom konaní. V období prvej svetovej vojny došlo k pochopiteľným zmenám v činnosti porotných súdov. Vytvorenie rozličných mimoriadnych a vojenských súdov viedlo k ohraničeniu pôsobenia porotcov, vojnové pomery zvýšili represívnosť a zmenili zloženie porôt. V rokoch 1914-1917 bolo možné v rozhodovaní porotných súdov pozorovať zvýšenú prísnosť v posudzovaní predovšetkým majetkových trestných činov a zníženú toleranciu k predtým všeobecne akceptovaným poľahčujúcim okolnostiam ako krajná núdza či konanie pod vplyvom alkoholu. Po nástupe dočasnej vlády badať snahu o demokratizáciu zákonodarstva upravujúceho postavenie porotných súdov, s ohľadom na krátkosť času však vládne opatrenia nepriniesli výraznejší efekt.

285V dôsledku tohto opatrenia sa Rady prísažných poverených nikdy nevytvorili v pobaltských guberniách, v Poľsku, Kazachstane a strednej Ázii, Bielorusku, Kaukaze, Archangeľskej a Astrachanskej gubernii, t.j. na väčšine územia krajiny.

286Postavenie prísažných poverených sa na časti územia zlepšilo v r. 1904, kedy boli vytvorené Rady prísažných poverených pri Novočerkasskej, Irkutskej, Odeskej, Omskej, Saratovskej a Kazanskej súdnej komore.

287Výrok amerického historika Martina Maliu cituje Nicholas Riasanovsky v publikácii A History of Russia. RIASANOVSKY, Nicholas. A History of Russia. New York: Oxford University Press, 1993, s. 385.

288Moskovskie vedomosti 23. janára 1884. KATKOV, Michail Nikiforovič. Cobranie peredovych statej Moskovskich vedomostej 1884 g. Moskva: Izdanie C.P. Katkovoj, 1898, s. 27.

289DOSTOJEVSKIJ, Fjodr Michajlovič. In. Tolkovyj slovar Ušakova.

Dostupné na: http://dic.academic.ru/dic.nsf/ushakov/1080230