DizertačNÁ práca súdna reforma alexandra II

SÚDNE OKRUHY EURÓPSKEHO RUSKA

Varšava

Vilno

Kyjev

Odesa

Charkov

Moskva

Petrohrad

Novočerkassk

Tiflis

Saratov

Kazaň

okruhy okružných súdov sídlo okružného súdu sídlo súdnej komory

Varšavská súdna komora

Vilenská súdna komora

Kyjevská súdna komora

Odeská súdna komora


Charkovská súdna komora

Novočerkasská súdna komora

Tifliská súdna komora

Saratovská súdna komora

Kazaňská súdna komora

Moskovská súdna komora

Petrohradská súdna komora






5.3 Dostupnosť a efektivita reformovaného súdnictva
Podľa zámeru tvorcov súdnej reformy mal byť nový súdny systém dostupný všetkým obyvateľom Ruského impéria, bez ohľadu na miesto ich bydliska, stavovskú príslušnosť, vzdelanie a finančné zázemie.

Z hľadiska faktoru miesta bydliska sa tento cieľ naplniť nepodarilo. Ak aj opomenieme skutočnosť, že na časti územia neboli reformné inštitúty dostupné obyvateľom vôbec, aj v guberniách, kde súdna reforma zavedená bola, zohrávalo bydlisko potenciálneho účastníka konania veľkú úlohu.

V súlade s koncepciou súdnej reformy, zmierovacích súdov bolo oveľa viac ako okružných súdov. V jednom újazde pôsobili obyčajne 3 - 5 zmierovací sudcovia, ich dostupnosť v rámci újazdu však nebola rovnomerná, keďže sídlo zmierovacieho sudcu sa spravovalo miestom jeho bydliska, ktoré mohlo byť kdekoľvek, hoci aj v najmenšej dedinke, kým väčšie sídlo nemuselo mať zmierovacieho sudcu.¹⁹⁰ Postupom času a rastom počtu obyvateľstva nedošlo k zvýšeniu počtu zmierovacích sudcov.¹⁹¹

Ešte väčší význam zohrávalo miesto bydliska, ak sa obyvateľ mienil obrátiť na okružný súd. Väčšina gubernií mala iba jeden okružný súd, nachádzajúci sa v gubernskom meste. Náklady na cestu na okružný súd preto mohli neraz prevyšovať hodnotu sporu, nehovoriac už o časovej strate. Ak sa obyvateľ chcel vyhnúť prejednaniu občianskoprávneho sporu okružným súdom, musel sa zmestiť do “limitu“ 500 rubľov pre konanie na zmierovacom súde. „Vzdialenosť našich okružných súdov od újazdov spôsobuje, že mnohé spory sa radšej vôbec neriešia alebo sa na úkor oprávnených záujmov riešia zmierom, len aby v dôsledku vzdialenosti súdu, nutnosti najať advokáta a ďalšími výdavkami si človek nespôsobil ešte väčšiu škodu.“¹⁹² Pri posudzovaní dostupnosti nových súdov z hľadiska miesta bydliska účastníka konania je potrebné pamätať aj na slabú dopravnú infraštruktúru Ruského impéria. Základným prostriedkom spojenia boli poštové cesty, ktoré sa pri prudšom vrtochu počasia stávali neprejazdnými. Železničná doprava sa iba začínala rozvíjať. Nielen samotná vzdialenosť, ale aj kvalita ciest deliacich bydlisko potenciálneho účastníka konania od sídla súdu zohrávala úlohu.

Dostupnosť nových súdnych orgánov každému obyvateľovi bez ohľadu na jeho stavovskú príslušnosť deformovala existencia roľníckych volostných súdov, prejednávajúcich väčšinu sporov medzi roľníkmi. Roľnícky volostný súd bol vecne príslušný na prejednanie občianskoprávnych sporov menšieho významu, ktorých hodnota nepresahovala 100 rubľov a priestupkov spáchaných roľníkmi. Kým tento druh sporov iných stavov riešili zmierovacie súdy, roľníci boli nútení obracať sa na roľnícke volostné súdy, ktoré sa netešili veľkej dôvere. Roľníci preto nezriedka umelo navyšovali hodnotu svojho sporu, aby ten presiahol 100 rubľov a založila sa tak pôsobnosť zmierovacieho sudcu.¹⁹³ Predpokladalo sa, že tieto súdy sa budú opierať nie ani tak o zákon, ako o obyčajové právo daného miesta, čo bol jeden z dôvodov, prečo sa od sudcov volostných súdov nevyžadovalo vzdelanie. Obyčaje, ako prameň práva, boli prispôsobené osobitostiam života roľníkov.¹⁹⁴ Rozhodnutia volostných súdov neprispievali k pocitu právnej istoty. Predseda Ljublinského Zjazdu zmierovacích sudcov v Jaroslavskej gubernii vystihol prácu roľníckych volostných súdov nasledovne: „Obyčajové právo je u nás natoľko nespracované, že volostné súdy môžu nazvať obyčajom akýkoľvek nezmysel a pridať ho k národnému právu.“¹⁹⁵ Aj na roľníkov sa vzťahovala osobná pôsobnosť zmierovacích a všeobecných súdov, pokiaľ hodnota občianskoprávneho sporu presahovala 100 rubľov, alebo ak druhou procesnou stranou nebol roľník.
Finančná náročnosť súdneho konania sa líšila podľa toho, či išlo o občianskoprávne alebo trestné konanie, či vo veci konal zmierovací alebo všeobecný súd, aké bolo procesné postavenie účastníka a vzhľadom na už uvedené skutočnosti, najmä podľa vzdialenosti miesta bydliska žalobcu, žalovaného, svedkov a znalcov sídla súdu. Náklady na občianske súdne konanie pred všeobecným súdom podľa zákonov súdnej reformy boli štyroch druhov – gerbové náklady, súdny poplatok, kancelárske náklady a náklady konania. Gerbové náklady spočívali v tom, že podanie bolo možné urobiť iba na gerbovom papieri, ktorý stál 40 kopejok na stranu, pričom žalobca bol povinný priložiť toľko listov, koľko bolo potrebné urobiť kópii žaloby. Súdny poplatok závisel od hodnoty sporu, za každých 100 rubľov hodnoty sporu 50 kopejok. Kancelárske náklady predstavovali 20 kopejok na stranu plus 10 kopejok za pečať na dokument. Ostatné náklady na vedenie sporu zahŕňali cestovné náklady svedkov a znalcov¹⁹⁶, ktoré znášala tá zo strán, na žiadosť ktorej boli predvolaní, cestovné náklady a náklady na pobyt v mieste sídla okružného súdu samotného žalobcu a žalovaného a náklady na advokáta, ak sa účastník rozhodol byť ním v konaní zastúpený, resp. si ním nechal vypracovať podania na súd.¹⁹⁷

Podanie žaloby na zmierovací súd bolo finančne menej náročné, nakoľko navrhovateľ nemusel použiť gerbový papier a platil iba “kopírovací“ poplatok 10 kopejok za list.

Bez osobitného poplatku bola aj apelácia, v prípade podania kasačnej žaloby bolo potrebné zložiť zálohu 10 rubľov. Tá prepadla štátu ak Senát rozhodol o zamietnutí žaloby pre neopodstatnenosť.

Pomoc advokáta bola mnohokrát pre úspech v spore kľúčová – vzhľadom na negramotnosť bolo napísanie hocako jednoduchej žaloby pre mnoho obyvateľov nemysliteľné. Vzdelanie jednotlivca, alebo možnosť zaplatiť si advokáta, preto do značnej miery determinovalo mieru dostupnosti nových súdnych orgánov. Dostupnosť kvalifikovanej právnej pomoci ovplyvňovala aj absencia advokátov pred r.1866. Proces formovania profesionálnej advokácie v poreformnom období neprebehol zo dňa na deň. Okrem toho, advokátom nebolo možné nariadiť, kde majú svoju prax vykonávať, v dôsledku čoho ju väčšina z nich vykonávala vo veľkých mestách s už rozvinutou vrstvou obchodníkov a priemyselníkov, t. j. movitých potenciálnych klientov, predovšetkým v Moskve a Petrohrade. Počas prvého desaťročia realizácie súdnej reformy, v obvode Moskovskej súdnej komory pôsobili okrem Moskvy iba v dvoch mestách - Rjazani a Nižnom Novgorode desiati advokáti, v gubernských mestách bolo od 3 do 7 advokátov a v újazdných mestách nezriedka nepôsobil žiaden. V r. 1881 z 302 advokátov pôsobiacich v územnom obvode Moskovskej súdnej komory sídlilo 237 v Moskve.¹⁹⁸ Účastníci konania sa mohli nechať zastúpiť aj advokátom, sídliacim v inom meste, než súd. V takom prípade však okrem jeho honoráru uhrádzali aj cestovné náklady a náklady na jeho ubytovanie, čím sa spor predražil.¹⁹⁹ Nedostatok advokátov v provinciách bol problémom najmä pre obhajobu obžalovaného v trestnom konaní. Narúšala sa tým súdnou reformou zamýšľaná rovnováha medzi profesionálnou prokuratúrou a profesionálne vedenou obhajobou. Hoci zákon umožňoval, aby bol nemajetnému obžalovanému advokát určený súdom, ak v územnom obvode súdu žiaden advokát nesídlil, nemohol byť určený a obžalovaný v konaní nebol zastúpený advokátom.

Jednou zo základných vízií fungovania nového súdnictva bola rýchlosť, s akou mal riešiť veci. Na základe štatistických zistení komisie, špeciálne vytvorenej v r. 1865 na zber štatistických údajov sa očakávalo, že provinčné okružné súdy budú riešiť 85 – 250 občianskoprávnych vecí a 300 - 450 trestnoprávnych vecí ročne. V Moskve a Petrohrade sa očakávalo 600 občianskoprávnych a 1000 trestných vecí ročne.²⁰⁰ No už v prvé roky práce nových súdov sa stala očividnou nesprávnosť takýchto predpokladov. V r. 1868 predsedovia mnohých okružných súdov informovali ministra spravodlivosti, že nápad vecí neustále rastie, najmä pokiaľ ide o občianskoprávne spory. Napríklad na Vladimírsky a Kalužský okružný súd bolo v r. 1869 podaných 13 násobne viac podaní a na Rjazanský 18 násobok podaní, ako sa očakávalo. V ďalších rokoch toto množstvo ďalej narastá – v r. 1872 Vladimírsky okružný súd prijal 1862 občianskoprávnych podaní, čo predstavovalo viac ako 22 násobok očakávaného objemu, v r. 1873 to bolo 2079 vecí, teda viac ako 24 násobok.²⁰¹

Aj počet trestnoprávnych konaní narastal, hoci nie tak prudko, ako civilných. V r. 1870 počet trestných konaní začatých na okružných súdoch predstavoval 1,2 – 1,6 násobok očakávaného objemu, v roku 1881 1,5 až dvojnásobok. Tomu zodpovedal aj rovnaký nárast objemu práce prokurátorov a súdnych vyšetrovateľov. Rast počtu trestných vecí nebol ani tak dôsledkom reálneho nárastu počtu trestných činov v spoločnosti, ale skôr – rovnako ako v prípade civilných vecí – väčšou dôverou spoločnosti v nové súdy. Do r. 1864 vyšetrovanie a súdne konanie v trestných veciach bolo vedené takým spôsobom, že o mnohých trestných činoch obyvatelia radšej kompetentné orgány neinformovali. Obava pred vyšetrovaním bola taká veľká, že viedla k mnohým bizarnostiam – pomerne známy je napríklad prípad, kedy celá dedina postupne prenášala mŕtvolu od domu k domu, až pokiaľ ju nedoniesli na neutrálne územie pred kostolom, ďaleko od miesta, kde poškodený skutočne zomrel.²⁰²

Zvládať takéto množstvo prípadov však bolo náročné. V správe Ministerstva spravodlivosti o stave na Vladimirskom a Nižnegorodskom okružnom súde z r. 1874 sa uvádza: „členovia súdu sú nezvyčajne zaťažení veľkým množstvom vecí, počas troch pracovných dní musí každý člen súdu zvládnuť šesť vec퓲⁰³, pričom zvádnutím sa myslelo prečítanie a analýza spisu. V takejto situácii choroba či neprítomnosť čo i len jedného sudcu predstavovala vážny problém. Mnoho práce mala aj prokuratúra. V r. 1869 v ohlasoch ministrovi spravodlivosti o priebehu reformy skoro každý prokurátor uvádzal, že nemá dostatok času dozorovať prípravné konanie zodpovedajúcim spôsobom. Napríklad v r. 1869 prokurátor Tuľského okružného súdu I.M. Ostroglazov každomesačne dozoroval 40 vecí, jeho asistenti po 20-30 vecí.²⁰⁴ V r. 1868 prokurátor Moskovskej súdnej komory N.P.Motovilov po revízii okružných súdov informoval ministra spravodlivosti o tom, koľko vecí riešia prokurátori okružných súdov v priemere za mesiac. Na Rybinskom okružnom súde to bolo 19,5 prípadov, na Kalužskom 20 prípadov, Nižnegorodskom 19, na Tverskom 25,5 prípadov mesačne. Rovnaká situácia panovala aj v súdnych komorách. innosti tak zodpovedne a riadne, ako by bolo potrebné“. Pokiaľ ide o súdnych vyšetrovateľov, ich pracovné vyťaženie nebolo rovnomerné, nakoľko záviselo od viacerých skutočností – veľkosť územného obvodu, v ktorom pôsobili, jeho kriminogénne faktory, počet policajných úradníkov.

Zmierovacie súdy boli medzi obyvateľstvom veľmi obľúbené,²⁰⁵ a preto vo všeobecnosti veľmi vyťažené. Už v prvých mesiacoch pôsobenia pracovali veľmi intenzívne – od 17. mája do 17. novembra 1866 v 28 zmierovacích účastkoch Petrohradu bolo začatých 56 144 konaní, z ktorých bolo v rovnakom období 44 770 ukončených. V 17 zmierovacích účastkoch Moskvy bolo v tom čase začatých 31 608 konaní, z ktorých bolo 17 171 ukončených. Na každého zmierovacieho sudcu pripadalo priemerne 2 200 vecí.²⁰⁶

Z hľadiska celého územia, kde boli zmierovacie súdy zavedené sa vyťaženosť zmierovacích súdov hodnotí ťažšie – ich agenda sa odvíjala od veľkosti obvodu, a aj stavovského rozloženia jeho obyvateľov, keďže na roľníkov sa osobná pôsobnosť zmierovacieho súdu v mnohých prípadoch nevzťahovala. V mnohom vyťaženosť sudcu závisela od samotného zmierovacieho sudcu a jeho reputácie – čím bola lepšia, tým zaneprázdnenejší sudca bol.²⁰⁷ Podľa správy účastkového zmierovacieho sudcu N.A. Nekludova, zaslanej v r. 1869 ministrovi spravodlivosti Palenovi, ak by chcel všetky spory vybavovať so všetkou zákonom predpísanou administratívou, musel by pracovať 32 hodín denne.²⁰⁸

Napriek obrovskému vyťaženiu riešili nové súdy veci rýchlejšie než predreformné – všeobecne celé občianske konanie (od podania žaloby až po nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia) trvalo 2-3 týždne pred zmierovacím sudcom a 3-4 mesiace na okružnom súde.²⁰⁹ Sám minister spravodlivosti Zamjatin konštatoval: „Rýchlosť riešenia vecí pri dodržaní všetkých nutných zásad súdneho konania robí tak na prítomnú verejnosť, ako aj na účastníkov konania nesmierny dojem.“²¹⁰

5.4 Spravodlivosť riešenia vecí
Pri hodnotení práce nových súdov je okrem dostupnosti a efektivity potrebné preskúmať aj hľadisko, vzletne označené ako “spravodlivosť“. Vyhneme sa pritom filozofickým úvahám a veľkým myšlienkam, na ktoré bola súdobá tlač a literatúra pri hodnotení súdnej reformy taká bohatá, a sústredíme sa na niekoľko postrehov vo vzťahu k zákonnosti prejednávania vecí a rozhodovania v súlade so zisteným skutkovým stavom a jeho právnou kvalifikáciou.

Ak odhliadneme od politických zásahov do činnosti súdov “zvrchu“, dodržiavanie základných zásad súdneho konania bolo otáznejšie na zmierovacích súdoch, ktoré boli pod menšou kontrolou verejnosti – na prvom stupni rozhodoval jeden človek v neveľkej miestnosti drobné spory, ktoré iba výnimočne vzbudili takú pozornosť ako mnohé kauzy s účasťou poroty na okružných súdoch. Spochybňovanou bolo najmä dodržiavanie zásady verejnosti pojednávania, a to predovšetkým na zmierovacích súdoch v provinciách.²¹¹ Veľa súčasníkov preto volalo po efektívnejších nástrojoch kontroly zmierovacích súdov²¹² - hoci zákon umožňoval obrátiť sa na kasačný súd, ak bol v konaní porušený zákon, je veľmi otázne, akú nádej na úspech by mal pri dokazovaní nezákonného postupu sudcu priemerný účastník konania nezastúpený advokátom – v tejto súvislosti si nemožno odpustiť poznámku o zjavnej nemennosti niektorých javov naprieč časom a priestorom. Pri hodnotení konkrétnej rozhodovacej činnosti zmierovacích súdov bol často akcentovaný rozpor medzi právnymi predpismi a miestnymi obyčajmi, ktorými sa zmierovací sudca mohol pri rozhodovaní riadiť. Tie boli späté s náboženstvom a morálkou, no najmä boli ovplyvnené dlhoročnou tradíciou života vo faktickom otroctve, nevedomosti a negramotnosti, a ako také boli v priamom protiklade s poreformným súdnym konaním, v ktorom mali byť aplikované. Okrem toho, zmierovací sudca nemusel mať právne vzdelanie, čo tiež mohlo zužovať priestor pre aplikáciu právnych predpisov v jeho praxi.²¹³ Vyskytli sa prípady rozhodnutí zmierovacích sudcov, ktoré vzbudili negatívny ohlas v spoločnosti. Za všetky spomeňme veľmi diskutovaný prípad pani Enken z r. 1873. Slúžka Efrosiňa Uljanova podala na svoju zamestnávateľku Mariu Enken na Serpuchovský zmierovací súd žalobu za to, že ju prepustila bez predchádzajúceho upozornenia a uprostred noci ju vyhnala zo svojho domu, bez dokladov potrebných na nájdenie novej práce. Keďže Enken slúžku pri “vyháňaní“ postrčila, zmierovací sudca vec prejednal v trestnom konaní ako fyzický útok, dôvod prepustenia uvádzaný žalovanou – nenachystanie bielizne, vyhodnotil ako bezvýznamný a uložil pani Enken trest 10 dní väzenia. Pre takéto rozhodnutie nemal zmierovací sudca oporu v zákone, odôvodnil ho neľudskosťou konania pani Enken, zasluhujúcou trest. Maria Enken sa odvolala na Zjazd zmierovacích sudcov, no ten rozsudok potvrdil. Vzápätí v Moskovských vedomostiach M.N. Katkov publikoval článok, v ktorom tvrdil, že zmierovací sudcovia narúšajú spoločenský poriadok, pretože namiesto toho, aby súdili podľa zákona, tendenčne “zákonodarčia“ vo vzťahoch medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.²¹⁴ Do polemiky vstúpili všetky mienkotvorné denníky a časopisy Moskvy aj Petrohradu, okrem iných aj Vestník Európy, Ruské vedomosti, Ruskij mir, Graždanin, ba aj Burzové noviny. Diskusia sa pritom neobmedzila na vzťahy medzi pánmi a sluhami – čo bola len 12 rokov po oslobodení nevoľníkov téma sama o sebe citlivá, ale zahŕňala aj úvahy o samotnej podstate zmierovacieho súdnictva – súcit s utláčanými je hodnotný, život v právnej istote nepochybne tiež.

Najväčšie otázniky však vzbudzovala rozhodovacia činnosť porotných súdov, a to nielen v sporoch s politickým pozadím, popisovaných v ďalšej kapitole, ale aj v sporoch takpovediac obyčajných. Podstatu týchto pochybností možno veľmi názorne zobraziť na procese so Stanislavom Kronebergom.

Predmetom súdneho konania, prebiehajúceho v januári r. 1876 v Petrohrade, bolo systematické týranie sedemročnej Marie Kronebergovej jej otcom Stanislavom Kronebergom. Dcéra sa Kronebergovi, absolventovi Právnickej fakulty Varšavskej univerzity, narodila v r. 1868 z mimomanželského vzťahu a bola matkou po narodení umiestnená v sedliackej rodine vo Švajčiarsku. V r. 1875 vzal Kroneberg dieťa, neovládajúce ruský jazyk a nepoznajúce svojho otca, do Petrohradu, kde mu s novou partnerkou mienili vytvoriť úplnú rodinu. Pochopiteľné problémy dievčatka s adaptáciou na novú životnú situáciu Kroneberg riešil surovou bitkou, ktorá z nej mala vychovať ženu „nie očarujúcu, no užitočnú“.²¹⁵ Slúžky, žijúce s rodinou v jednej domácnosti, ho po jednej obzvlášť drastickej bitke²¹⁶ udali na polícii, načo bol Kroneberg zadržaný a postavený pred súd. Úlohou porotcov bolo odpovedať na otázku, či konanie obžalovaného s ohľadom na všetky okolnosti prípadu vybočuje z rámca akceptovateľného výchovného pôsobenia na dieťa, a teda či Kroneberga možno označiť za vinného z trestného činu týrania. Skutočnosť, že obžalovaný poškodenú surovo bije, bolo v konaní preukázané nielen výpoveďami svedkov Kronebergovho zaobchádzania s dcérou, no najmä svedectvami troch znalcov, ktorí vypovedali, že aj na piaty deň od zadržania Kroneberga, kedy mali možnosť poškodenú prezrieť, bolo celé telo dievčatka pokryté modrinami. Znalec Landsberg na súde uviedol, že sa nemôže pozerať na tresty vykonané dievčatku ako na výchovné, ak by takéto trestanie pokračovalo, spôsobilo by vážne poškodenie zdravia dieťaťa. Kroneberg podľa neho poškodenú bil v záchvatoch zúrivosti, hlava nehlava. Na tieto dôkazy reagovala obhajoba predvolaním sedemročnej poškodenej, ktorá sa pri výsluchu, vedenom obhajcom V. D. Spasovičom “priznala“, že je luhárka a zlodejka. Obhajoba, ktorá nedisponovala dôkaznými prostriedkami preukazujúcimi, že by ku konaniu, popísanému svedkami obžaloby nedošlo, využila priestor záverečnej reči na kvetnaté objasnenie, že Kronebergovo počínanie nebolo trestným činom, iba „nenormálnym spôsobom výchovy“, odôvodneným zlým charakterom dievčaťa a jeho pochybným správaním. Poškodená bola obhajcom charakterizovaná ako „dievča prešibané, so zlou povahou, ktoré kričí, len čo ju postavia do kúta, luhárka, zlodejka“ čo v otcovi, ktorý bol „žiaľ zlý pedagóg“ vzbudzovalo podľa obhajoby pochopiteľné „nervy“.²¹⁷ Obhajca zároveň poukázal na skutočnosť, že ak porotcovia uznajú obžalovaného vinným, môže mu byť podľa zákona uložený trest nútených prác na Sibíri, v dôsledku čoho sa rodina rozdelí a o dievča sa nebude mať kto starať. Porotný súd rozhodol, že Kronebergovo konanie voči dcére nie je trestným činom, na čo bol súdom oslobodený spod obžaloby. Verdikt porotného súdu v tlačou veľmi podrobne sledovanom procese malo značné a rozporuplné ohlasy. Kým časť verejnosti rozhodnutie porotcov vítala ako prejav nezávislosti na štátnej moci, ktorá nemá čo zákonmi a súdmi zasahovať do rodinných vzťahov a do spôsobu výchovy, ktorý si rodič slobodne zvolí, druhá skupina obyvateľstva verdikt vnímala ako vyjadrenie bezprecedentnej zaostalosti porotcov a ich ľahostajnosti k utrpeniu dieťaťa, ktorému štátny aparát nie je schopný zabrániť. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov druhého názoru bol F. M. Dostojevskij, zaujimajúci voči procesu pred porotným súdom presvedčivý a neprehliadnuteľný kritický postoj, pričom vzhľadom na svoje postavenie v spoločnosti disponoval rozsiahlym priestorom na šírenie tejto kritiky.²¹⁸ Proces s Kronebergom je zaujímavý aj pre stanovisko porotcov k telesným trestom, a to najmä v kontexte s ďalej popisovaným procesom s Verou Zasulič. Kým v Kronebergovom prípade sa fyzické násilie na dieťati popisovalo ako adekvátny výchovný prostriedok, v druhom prípade sa fyzické násilie na Bogoljubovi ponímalo ako škandalózne poníženie bezbranného človeka. Takéto rozpory posilňovali argument o nepredvídateľnosti rozhodnutí porotných súdov a ich odtrhnutosti od zákonnej kvalifikácie trestných činov, čím zaiste podrývali dôveru v tento inštitút.

Všetky obdobné rozporuplné verdikty, či už zmierovacích alebo porotných súdov boli výkonnou mocou využité pri kontra reforme súdneho systému.

6. Kontra reforma súdneho systému

„Súd bol pre organizmus štátu cudzorodým prvkom, nezodpovedajúcim podstate ruskej štátnosti, a ako každý cudzorodý prvok ho organizmus alebo odvrhne, alebo sa organizmu prispôsobí.”²¹⁹
6.1 Podstata kontrareformy a prví revolucionári
Pojem “súdna kontra reforma” bol po prvý krát použitý A. A. Kizevetterom v r. 1916.²²⁰ Kontra reformou rozumie zákonodarstvo, ktorým sa menili a dopĺňali zákony súdnej reformy r. 1864. V 70-tych a 80-tych rokoch bol takýchto zákonov vydaný celý rad. Podľa podkladov ministra spravodlivosti bolo v zákonoch súdnej reformy do r. 1894, t. j. za 30 rokov ich existencie, uskutočnených približne 700 zmien.²²¹ Nie všetky tieto zásahy však boli negatívne. Reformačné a kontra reformačné úsilie bolo v politike vlády prítomné paralelne – od r. 1866 výkonná moc na jednej strane otvára nové súdy, na strane druhej kladie realizácii reformy prekážky, a to nielen v podobe zákonov, ktoré ju deformujú: „Každý praktický návrh, vyvolaný potrebami nového súdu, cieľmi jeho činnosti, bol prijímaný neochotne a nadlho uviazal v kancelárskom bahne petrohradskej byrokracie.“²²²

Ku kontra reforme ako ju rozumieme dnes preto zaraďujeme iba tie zákony, ktoré charakterizuje snaha zakotviť právnu úpravu protichodnú s ideovou podstatou súdnej reformy. Ak teda súdnu reformu charakterizuje nezávislosť súdnej moci, jej oddelenie od moci výkonnej, rovnosť pred zákonom, právo na obhajobu a verejnosť výkonu súdnictva, kontra reformnými sú tie zásahy, ktoré tieto princípy obmedzujú alebo rušia. Kontra reforma súdneho systému je neoddeliteľne spätá s revolučným hnutím. Jednotlivé zákony, ktorými sa obmedzovala nezávislosť súdnej moci a deformovali sa jednotlivé jej inštitúty, boli vydávané ako reakcia nielen na samotné aktivity revolucionárov, ale najmä na súdne procesy s nimi – v nich sa totiž pomerne jasne ukazoval nesúlad medzi absolutistickou formou vlády a demokratickými zásadami súdneho konania. Genéza ruského revolučného hnutia od 60 -tych rokov 19. storočia, jeho prechod od propagandy k teroru, je preto zároveň genézou kontra reformy súdnej reformy. „Tradičná ruská otázka: Kto bol vinný? Vláda, neschopná pokračovať v reformátorskom kurze, ktorá svojimi reformami nevyriešila protirečenia ekonomického a spoločensko-politického života krajiny alebo “spodok“, ktorý nevedel či nechcel oceniť opatrenia vlády? A ako nakoniec vôbec mohla rôznorodá inteligencia vo svojom revolučnom poryve reflektovať potreby a priania národa?“²²³

Revolučné úsilie sa počiatkom 60 – tych rokov 19. storočia²²⁴ spájalo predovšetkým s tzv. narodnictvom. To vychádzalo z koncepcie sformulovanej A. I. Gercenom a rozvinutej N. G. Černyševskim, podľa ktorej Rusko môže a musí v záujme národného blaha prejsť k socializmu, opierajúc sa pritom o roľnícku občinu, ktorá je zárodkom socializmu; na dosiahnutie tohoto cieľa je nevyhnutné dať všetku pôdu roľníkom za súčasnej likvidácie vlastníctva pôdy statkármi, zvhrnúť samoderžavie a odovzdať moc osobám zvoleným samotným národom. Nedostatky reformy nevoľníctva vnímali narodnici ako príležitosť získať si na stranu svojich ideí práve početnú vrstvu roľníkov, avšak nielen tých - so svojimi proklamáciami sa obracali osobitne na “pánov roľníkov”, “vzdelané vrstvy”, “mladé pokolenie”, “dôstojníkov”. Ranné 60-te roky bývajú preto označované za epochu proklamácií.²²⁵V r. 1861 vznikla Zemlja i volja – Pôda a sloboda - prvá narodnická organizácie celoruského významu,²²⁶ vybudovaná ako federácia základných jednotiek – krúžkov, pôsobiacich v 13 ruských mestách.²²⁷ Program prvej Zemlje i volje²²⁸ sa s postupom času a odchodom liberálov, dočasne uspokojených reformami Alexandra II., radikalizoval. Napriek šírke a hĺbke myšlienok a plánov, konkrétne praktické pôsobenie organizácie sa obmedzovalo na rozširovanie proklamácií a organizovanie útekov zadržaných revolucionárov do zahraničia, pričom sa sústredila na prípravu otvoreného vystúpenia, roľníckeho povstania, ktoré chcela organizovať v spolupráci s poľskými revolucionármi pod heslom “Za našu aj vašu slobodu”. Poľské povstanie však vypuklo skôr, než bola Zemlja i volja pripravená. Jeho porážkou vyhlasli nádeje revolucionárov na úspech v boji proti vládnej moci. Zemlja i volja ukončila svoju činnosť v 1863.

Zánikom Zemlji i volji pochopiteľne nezaniklo narodnictvo. Z krúžku N. A. Išutina, založeného v r. 1863 v Moskve vyrástala organizácia s niekoľkými desiatkami členov, predovšetkým študentov, ktorá si za svoj základný cieľ dala rozpútanie roľníckej revolúcie. K tomu sa mienili prepracovať spočiatku pokojným až naivným spôsobom – zakladaním dielní, v ktorých mienili priblížiť pracujúcim idey socializmu.²²⁹ Radikálnejšie naladená časť skupiny s týmto konceptom nesúhlasila a svoju agendu chcela presadiť útokmi na predstaviteľov štátnej moci. 4. apríla 1866 sa jeden z členov D. V. Karakozov pokúsil spáchať atentát na Alexandra II., keď na cára vystrelil petrohradskom v Letnom sade. Svoj cieľ minul a bol na mieste zadržaný. V následnom súdnom procese s ním, N. A. Išutinom a ďalšími členmi skupiny prebiehajúcim v súlade s ustanoveniami Zákona o trestnom procese vo vzťahu k trestným činom proti štátu, bol spolu s Išutinom dsúdený na trest smrti.²³⁰ Po zadržaní Karakozova sa rozpadla celá organizácia. Rozpútala sa represia, na čele ktorej stál “prvý ruský inkvizítor” a “Kat” Michail Nikolaevič Muravev,²³¹ cárom menovaný do čela novo zriadenej Vyšetrovacej komisie, ktorej úlohou bolo odhaliť všetky osoby, ktoré sa podieľajú na protištátnej činnosti. Akokoľvek podozrivé osoby boli zadržiavané a podrobené domovej prehliadke, zakázané bolo vydávanie časopisov Sovremennik a Ruskoe slovo, “na papieri vytlačených Karakozovov svojho druhu”, sprísnila sa cenzúra. V r. 1863 -1865 bolo na trest smrti za trestné činy proti štátu odsúdených 240 ľudí.²³²

Po tvrdej akcii nasledovala tvrdá protireakcia. Začala ju vlna študentských nepokojov v školskom roku 1868/1869²³³, ktorá “vyplavila” S. G. Nečajeva. Ten v r. 1869 založil ultraradikálnu skupinu Narodnaja rozprava, kladúcu si za cieľ úplnú likvidáciu štátnoprávneho usporiadania Ruského impéria. Svoje ideové východiská Nečajev vyjadril v diele Katechizmus revolucionára.²³⁴ Narodnaja razprava bola budovaná ako diktátorská organizácia, v ktorej členovia – temer 100 študentov petrohradských a moskovských univerzít, svojho vodcu slepo nasledovali.²³⁵ Povinnosti poslušnosti sa vzoprel člen I. I. Ivanov, ktorého za to Nečajev zavraždil.²³⁶ Po odhalení vraždy Nečajev v r. 1870 utiekol z Ruska a organizácia sa rozpadla. Proces s nečajevcami - bez Nečajeva²³⁷ - prebiehal od 1. júla do 11. septembra r. 1871 na Petrohradskej súdnej komore v úplnom súlade so zákonami súdnej reformy. Popri členoch Narodnej rozpravy, obžalovaných z účasti na vražde boli z protivládneho spiknutia obvinené aj ďalšie osoby. Celkovo bolo súdu odovzdaných 87 ľudí. Prokuratúra obžalobu vybudovala na spájaní Katechizmu revolucionára s vraždou študenta Ivanova, čím chcela demonštrovať k akým koncom vedú revolučné idey. Zámer sa príliš nevydaril - verejnosť prítomná v súdnej sieni obdaruvávala obžalovaných kvetmi, ich reči boli nezriedka prerušované ováciami, podporu im vyjadrovali aj mnohé príspevky v tlači. Obžalovaným účastným na vražde Ivanova boli uložené tresty nútených prác v trvaní 7 až 15 rokov, dvaja obžalovaní boli odoslaní na Sibír, 28 osôb bolo odsúdených na trest väzenia v trvaní od 7 dní do 16 mesiacov a ostatní boli oslobodení. Predsedajúci A. S. Ljubimov po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku sa obrátil k oslobodeným obžalovaným so slovami: ”Panstvo, odteraz je Vaše miesto nie na lavici obžalovaných, ale v strede verejnosti, v strede nás všetkých”.²³⁸

Proces s nečajevcami bol zlomovým momentom: „Čo mohlo zostať nejasným, to sa úplne odhalilo pri prejednaní takzvanej veci nečajevcov v Petrohradskej súdnej komore. Tento proces bol poučný v mnohých smeroch. Vrhol jasné svetlo na všetko, čo nás obklopuje, nie iba zločinci ním boli osvetlení, no aj my sami, naša inteligencia, stav našej spoločnosti (…). Proces s nečajevcami ukázal,aké nejasné sú hranice medzi páchateľmi trestných činov proti štátu a ostatnými.“²³⁹

Zmena pravidiel trestného konania vo veci trestných činov proti štátu sa začala vydaním Pravidiel O postupe činnosti členov žandárskeho zboru pri vyšetrovaní zločinov z 19. mája 1871, ktorými vyňala vyšetrovanie týchto trestných činov z pôsobnosti súdnych vyšetrovateľov a zverila ich žandárom, ktorí boli pod priamym velením III. oddelenia Cárskej kancelárie. Obvinení tiež stratili všetky zákonné garancie svojich práv v prípravnom konaní – nemali viac možnosť oboznamovať sa s tvrdeniami svedkov a zistenými skutočnosťami. Napriek tomu, že prokurátor vykonával podľa zákona dozor nad vyšetrovaním aj v takýchto prípadoch, jediným jeho reálnym oprávnením bolo oznámiť porušenie povinností žandárom pri vyšetrovaní jeho nadriadenému náčelníkovi. Závery ukončeného vyšetrovania postupoval prokurátor ministrovi spravodlivosti. Pravidlá 19. mája 1871 pritom umožňovali, aby v prípade, ak pre nedostatok dôkazov nemohlo začať súdne konanie, bola vec prejednaná a rozhodnutá v správnom konaní. V tom mohol byť obvinenému uložený trest zákazu bývať v Petrohrade a Moskve, trest vyhostenia a odovzdania pod dohľad polície.²⁴⁰

Zákonom zo 7. júna 1872 boli trestné činy proti štátu vyňaté z pôsobnosti všeobecných súdov a zverené Osobitnému kolégiu Senátu. Členmi Osobitného kolégia bolo šesť senátorov, menovaných cárom, ktorých prítomnosť mala byť zárukou, že kolégium nevynesie neželané rozsudky a zástupcovia stavov, zoznam ktorých predkladal minister spravodlivosti cárovi. Kolégium mohlo rozhodnúť, že konanie bude neverejné. Rozsudok Osobitného kolégia bolo možné napadnúť iba kasačnou žalobou, a to výlučne z dôvodu porušenia zákona alebo jeho nesprávneho použitia pri určení trestného činu alebo druhu trestu, nedodržanie pravidiel súdneho konania nebolo prípustným dôvodom kasačnej žaloby. Osobitné kolégium Senátu prejednávalo a rozhodovalo v r. 1872 až 1878 väčšinu, t. j. 37 z 52 procesov s narodnikmi.²⁴¹ Tieto zákony „viedli k ďalšiemu ohraničeniu záruk správnej organizácie súdnictva“.²⁴²