Etológia význam slova: ethos správanie, logos veda predmet výskumu

Dobro a zlo sa netýka zvierat, ale len človeka. V prírode bez človeka zlo neexistuje.
Kto pozná správanie sa zvierat, rozumie skutočne ľuďom a dokáže aj oceniť skutočnú ľudskosť.

Konrad Lorenz

Etológia

• 
  význam slova: ethos - správanie, logos - veda
  
• 
  predmet výskumu: pozorovanie správania živočíchov
  
• 
  definícia: biologická disciplína ktorá sa zaoberá všeobecnou aktivitou, životnými prejavmi, vrodeným a naučeným správaním živočíchov
  

delenie etológie:

Etológia študuje prirodzené správanie sa zvierat v ich prirodzenom prostredí

Zoopsychológia skúma myslenie, učenie sa zvierat, ...

Animálna psychiatria študuje abnormálne správanie sa zvierat

Porovnávacia psychológia zaoberá sa porovnávaním psychologických procesov u ľudí a zvierat
Veterinárna – klinická etológia:

• 
  študuje správanie domestikovaných zvierat a zvierat žijúcich v zajatí
  
• 
  je vedným odborom predstavujúcim jedinú aplikovanú formu etológie s medicínskou podstatou
  
• 
  je interdisciplinárneho charakteru
  
• 
  zameraná na štúdium normálneho a hlavne abnormálneho správania sa zvierat v jeho biologických, psychologických, neurohumorálnych psychologických a etických súvislostiach
  

Význam a postavenie veterinárnej etológie:

• 
  výkladová koncepcia správania sa zvierat, predstavuje výpoveď o ich endogénnom stave klinického a neklinického charakteru
  
• 
  celková integrácia etológie do štruktúr veterinárnej medicíny => interdisciplinárna veda
  
• 
  diagnostika, terapia, prevencia, primárnych a sekundárnych etopatií
  
• 
  psychologické a komunikatívne zvládnutie zvieraťa
  
• 
  psychologické a sociologické zvládnutie roviny veterinárny lekár – klient – pacient
  
• 
  humanizácia štúdia veterinárneho lekárstva (zviera – emotívny tvor)
  
• 
  porovnávací význam: zviera – človek
  
• 
  zvýšenie prestíže veterinárnej medicíny
  
• 
  aktualizácia etológie v našich podmienkach
  

História výskumu správania sa zvierat

• 
  prvé pozorovania: pravek - človek svojím životom závisel od zvierat, ak chcel uloviť korisť musel poznať osobitosti v správaní zvierat. Získané vedomosti mu umožnili neskôr rozvíjať i domestifikáciu.
  

• 
  výskum správania sa zvierat prebieha v troch líniách:
  

Línia zoologických výskumov:

19. storočie

J.B. Lamarck: 1809 – rozpracoval myšlienku evolúcie – prirodzeného vývoja

Ch. Darwin 1859 – „O pôvode druhov“ , „Výraz emócie u človeka a zvierat“

I.G. Saint – Hilaire 1859 – použil termín etológia – odbor zaoberajúci sa typickými prejavmi živočíchov v ich prirodzenom prostredí

nedostatkom týchto raných štádií etologických výskumov bol antropomorfizmus
koniec 19 storčia

• 
  nastáva snaha o objektívne zhodnotenie správania sa zvierat a ich vrodených foriem
  
• 
  pozoruje sa biologický význam inštinktov a ich význam v správaní
  

20. storočie

• 
  koncom 30. rokov sa rozvíja vlastná etológia – predpokladá, že väčšia časť toho čo zvieratá vedia je vrodené, a vykonávané inštinktívne. Extrémne možno povedať, že všetko nové správanie je výsledkom maturácie (zrenia) a imprintingu (vtláčania). (Konrad Lorenz, Nikolas Tinbergen a Karl von Frisch)
  
• 
  pozorovanie živočíchov v prirodzených podmienkach voľnej prírody
  

Konrad Lorenc rakúsky prírodovedec, ornitológ, vedúca osobnosť odboru etológie

Nikolas Tinbergen holandský vedec, skúma blanokrídlový hmyz

Karl von Frish nemecký entomológ, skúma správanie sa včely medonosnej

roku 1973 dostali Nobelovú cenu za významné objavy, ktoré viedli k založeniu etológie

ako biologickej disciplíny

Psychologická línia výskumu:

19. storočie:

C.J. Romanes základy systematického psychologického štúdia správania sa zvierat, skúma inteligenciu, myslenie, vedomie, rozum

E.L. Thorndike výskum učenia u mačiek v problémových boxoch
prvá polovica 20. storočia:

• 
  formuje sa americký behaviorizmus, ktorý nadväzuje na výskumy I.P. Pavlova. Zaboberá sa výskum zákonitosti naučeného správania sa, vzťah medzi podnetom a reakciou t.j. stimul – reakcia (predovšetkým laboratórne druhy zvierat v rôznych problémových skrinkách (známa je tzv. Skinnerova klietka))
  
• 
  behaviorizmus tvrdí, že všetko správanie je naučené a vyvolané podmieňovaním. Zvieratá sa podľa tejto teórii musia učiť všetky vzory správania metódou pokusu a omylu. (J.B. Watson a B.F Shinner)
  

O. Kohler študoval opice, poukázal na nedostatky behaviorizmu, zástanca „celostnej psychológie“

Fyziologická línia výskumu:

začiatok 20. storočia:

I.P. Pavlov ruský neurofyziológ, (v Rusku sa formuje škola I.M. Sečenova)

skúma vyššiu nervovú činnosť živočíchov, najmä psov

považuje za základ správania sa podmienený reflex – dočasné spojenie => vyššia nervová činnosť, avšak všíma si aj individuálne prejavy živčíchov

Massermann Američan, študuje neurotické správanie

kritérium hodnotenia	fyziológia	behaviorizmus	etológia
predstavitelia	Pavlov	Thorndike, Skinner	Lorenz, Tinenbergh, Frish
základný odbor	fyziológia	psychológia	zoológia
teoretický základ	reflexný oblúk	učenie	zákonitosti vrodeného správania
pokusný objekt	pes	potkan	hmyz, ryby, vtáky, cicavce
pracovisko	laboratórium	laboratórium	príroda
pokusné	imobilizácia psov,	klietky,	voľný pohyb v prírode
usporiadanie	zvukotesná komora, svetlo	uzavreté prostredie
dĺžka pozorovania	sekundy	minúty	sekundy - roky
zoologický princíp	od prvku k celku	od prvku k celku	od celku k individualizmu

Súčasnosť v česko – slovensku:

prof. V. Teyrovský zakladateľ výskumu, študuje správanie hmyzu, mačiek a ďalších druhov

Z. Veselovský

M. Czako a M. Novacký prvé učebné texty porovnávacej psychológie

Konrad Lorenz
Oddávna vieme, že človek je článkom živočíšnej ríše. Vedecky to však dokázal až Darwin v 19. storočí. Odvtedy vzniklo viac prírodovedných odborov, ktoré v Darwinovom diele pokračujú. Nachádzajú stále viac spojív medzi človekom a ostatnými živočíchmi, najmä jeho bezprostrednými predchodcami, primátmi. A nielen fyzických, ale už aj psychických. Takými odbormi sú genetika, sociobiológia, dnes už aj memetika a vôbec nie na poslednom mieste aj etológia. Jej zakladateľom bol rakúsky biológ, nositeľ Nobelovej ceny (1973) Konrad Lorenz. Narodil sa pred sto rokmi – 7. novembra 1903.
Lorenz si všimol, že každý živočíšny druh charakterizujú nielen telesné znaky, ale aj jeho správanie. Ba správanie je niekedy spoľahlivejším znakom určitého druhu než jeho telesné znaky. Začal ho študovať, a tak založil novú vedu – etológiu. Teóriu správania.
Najprv celkom všeobecnú, po čase sa z nej však vyčlenila jej časť humánna etológia, teória správania sa človeka. Aj človek sa totiž správa osobitým, pre svoj druh charakteristickým spôsobom, ktorý je všeobecný, vrodený a má aj mnoho spoločného s ostatným živočíšstvom, predovšetkým zasa s primátmi.

Popri rozume má totiž aj on inštinkty ovládajúce toto správanie, a medzi nimi aj „veľkú štvoricu“, spoločnú s ostatnou ríšou: hlad, sexualitu, strach a agresivitu. Inštinkty pracujú samočinne a pravidelne, budia sa ako nervové vzruchy, nútia človeka hľadať predmet ich uspokojenia, po ňom doznejú a po čase sa celá procedúra opakuje.

Spomedzi všetkých inštinktov venuje Lorenz a jeho kritici najväčšiu pozornosť agresivite. Vcelku sa odsudzuje, Lorenz však poukazuje aj na jej pozitíva, bez ktorých by ju príroda človeku nebola dala. Sú ňou napríklad konkurenčné boje a víťazstvo najzdatnejšieho, schopného zabezpečiť skupine, druhu ďalší úspešný vývoj.

Dozaista, Lorenz vie aj o jej veľkých hrozbách, najmä u človeka. Kým zvieratá majú inštinktívne zábrany, ktoré tíšia jej nebezpečné účinky, človek ich vývojom stratil. Je vôbec takmer jediným tvorom, ktorý na základe vnútrodruhovej agresivity zabíja aj príslušníkov vlastného druhu, kým zvieratá sa zabíjajú len medzidruhovo, pre obživu. Čo viac, vedecko-technický vývoj dáva dnes do rúk človeku, stojacemu inštinktovo na úrovni pračloveka, možnosti nielen sebavyhubenia, ale zničenia života na zemi vôbec.

Preto Lorenz kladie veľký dôraz na ľudskú mravnosť, ktorá má nahradiť stratené zábrany a má byť predovšetkým dielom rozumu. Zvieratá mravnosť nemajú a správajú sa len spôsobom podobným mravnosti, kým pre človeka je veľmi dôležitá, hoci nedokáže vždy odolať náporu mocných inštinktov. Preto Lorenz, majúci veľké obavy o budúcnosť dnešného ľudstva, navrhuje podporovať všeľudské činnosti zbližujúce národy a ľudstvo. Sú to veda, umenie, šport, ale aj smiech, nadväzovanie osobných známostí a iné. Človek vraj strelí do cudzinca, nie však do osobne známeho.

Lorenz však vidí aj iné nebezpečné nedostatky človeka. Poukazuje na ne v práci Osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva. Vznikli v dôsledku „porúch istých špeciálnych mechanizmov správania“, takže sú to vlastne „patologické javy“, ktoré tiež môžu viesť k záhube ľudstva. Sú však liečiteľné ako mnohé choroby vôbec.

Niektoré z nich sú: preľudnenie, ničenie prírodného prostredia, pretekanie človeka so samým sebou, ktoré umožňuje technologický vývoj, spohodlnenie života, v dôsledku ktorého človek stráca odolnosť voči prekážkam a radosť z ich zdolávania, ďalej rozchod s tradíciou, rastúca poddajnosť ľudstva voči doktrínam, totiž jeho manipulovanie veľkovýrobcami na jednej strane a straníckymi aparátnikmi na druhej strane (kniha vyšla pred pádom komunizmu) a iné.

Lorenz však nie je pesimista a verí v človeka. Skončím jeho známymi slovami: „Dlho hľadaným medzičlánkom medzi zvieraťom a skutočne humánnym človekom sme my.“ Ozajstnými ľuďmi teda ešte len budeme.

prínos pre etológiu:

• 
  prináša nový pohľad na programové inštinktívne mechanizmyktoré spúšťajú celkom špecifické podnety prostredia
  
• 
  tieto podnety – tzv. spúšťače sú spracovávané zmyslami a CNS
  
• 
  rovnaké podnety môžu vyvolávať rôznu odozvu => popiera presvedčenie o chovaní zvierat len na základe splete rozličných reflexov
  

Normálne správanie

• 
  špecifický druhový prejav zvieraťa, autonómny, pretrvávajúci v jeho konvenčnom prostredí, účelovo variabilný, podmieňovatelný, s tendenciou dosiahnúť uspokojenie primárnych a sekundárnych životných potrieb
  

životné potreby:

• 
  primárne (jesť, piť..)
  
• 
  sekundárne (psychologické uspokojenie)
  

normálne správanie je výsledkom spoluúčinnosti

• 
  fyziologickej resp. genetickej determinácie
  
• 
  minulou skúsenosťou – pozitívnym zážitkom, učením
  
• 
  aktuálnym stimulom
  

aktuálny stimul

↓

genetika → organizmus => správanie

↑

minulá skúsenosť

1. 
   Vrodené:
   
   • 
     fylogeneticky a ontogeneticky podmienené, správanie nenaučeného vrodeného typu
     
   • 
     motivuje k uspokojeniu základných potrieb
     

2. 
   Naučené:
   
   • 
     činnosť jedinca ktorá sa na opakovaný podnet fixuje
     

je to každá zmena správania ktorá sa objavuje na základe skúsenosti

Vrodené správanie

Najdôležitejšie prejavy získavajú živočíchy na základe dedičnosti od svojich rodičov. Najcharakteristickejším znakom vrodeného správania je, že relatívne rovnako prebieha pri všetkých príslušníkoch určitého živočíšneho druhu. Je to druhovo špecifické správanie. Najväčším prínosom etológie je systematické rozpracovanie problematiky inštinktívneho správania ako najdokonalejšej formy vrodených prejavov živočíchov.

Inštinktívne správanie je vrodené správanie, ktoré môžu vyvolať vnútorné - endogénne a vonkajšie - exogénne podnety. Základom endogénnych podnetov je vnútorná fyziologická, nervová a hormonálna pripravenosť živočíšneho organizmu na realizáciu určitého typu inštinktívneho správania (pud). Exogénne podnety predstavujú podnety vonkajšieho prostredia, napr. svetlo, teplo, ročné obdobie, prítomnosť živočíchov vlastného alebo iného druhu a pod. V typickom prípade inštinktívneho správanie vždy prebehne podľa presného programu, v ktorom jeho jednotlivé časti nasledujú za sebou vždy v rovnakom poradí. Možno to opísať takto:

1. 
   najprv treba vnútorné vyladenie organizmu – pud (napr. pocit smädu alebo hladu)
   
2. 
   potom nasleduje vyhľadávacie správanie
   
3. 
   keď živočích v prostredí objaví skutočný kľúčový podnet, ktorý vyvolá spustenie samotného inštinktívneho automatizmu, nastane ukončovacie správanie (napr. získanie koristi),
   
4. 
   napokon nasleduje uspokojenie (vyhasnutie pudu)
   

Okrem toho etológovia zistili ďalšiu zaujímavú skutočnosť. Na to, aby prebehlo inštinktívne správanie, ktoré pozostáva zo sledu viacerých inštinktívnych automatizmov, nestačí len jeden kľúčový podnet, ale kombinovane musí za sebou pôsobiť viacero kľúčových podnetov, napr. tvar a smer pohybu živočícha a pod. Príkladom môže byť klasický pokus Konrada Lorenza s atrapou pernatého dravca. V jeho pokuse sa dokázalo, že pohyb atrapy - napodobneniny letového obrazu pernatého dravca smerom dopredu vyvoláva útekovú reakciu mláďat husi divej, kačíc a kurovitých vtákov. Keď Lorenz ťahal na posuvnom lanku nad pokusným priestorom atrapu pernatého dravca chvostom dozadu, čo pripomína letový obraz husí a kačíc, úteková reakcia pokusných vtákov v mladom veku nenastala. To bol jasný dôkaz toho, že letový obraz pernatého dravca (prvý kľúčový podnet) a jeho pohyb dopredu (druhý kľúčový podnet) vyvolávajú sled inštinktívnych automatizmov - vrodenú inštinktívnu obrannú reakciu mláďat.

Iným príkladom je pokus Nicholasa Tinbergena so sledovaním žobrania potravy mláďat čajky striebristej (Larus argentatus) od svojich rodičov. Dospelé čajky majú na spodnej čeľusti červenú škvrnu, poznávací znak pre mláďatá, ktoré si žiadajú od rodičov potravu. Červená škvrna je dôležitý znak, ktorý sa prejavuje dotýkaním sa tejto časti zobáka. Iba vtedy rodičia čajky začnú vyvrhovať z hrvoľa potravu. V pokuse s atrapou hlavy s červenou škvrnou na spodnej čeľusti zobáka reagovali mláďatá častejšie ako na škvrnu rôznej farby a rozličného umiestnenia na hlave rodiča. Kľúčovým podnetom teda nie je pre mláďatá iba niečo červené, ale len červená škvrna na spodnej čeľusti.

V živočíšnom organizme sa väčšinou súčasne aktivuje niekoľko typov správania (napr. potravový-obranný-rozmnožovací a pod.). V takýchto prípadoch dochádza aj napriek existujúcemu vnútornému naladeniu (nervová a hormonálna regulácia) k dočasnému potlačeniu niektorého typu správania. Vtedy sa realizuje iba naznačené správanie (napr. z útoku nastáva len prvá fáza konania - nedokončený útočný výpad voči sociálnemu partnerovi a súperovi v konfliktnej situácii).

Podobne etológovia vysvetľujú aj náhradné správanie, keď sú pripravené prejaviť sa dve protikladné vrodené formy správania (napr. útočná a úteková tendencia) približne v rovnakej intenzite. V takom prípade sa živočíchy začnú správať v danej situácii neadekvátne (kohúty zobú do zeme, opice zívajú, čistia sa, škrabajú sa na tele alebo naznačujú prijímanie neexistujúcej potravy a pod.).